My, starší (mám 82 rokov) si radi spomíname na viacero zážitkov zo svojej mladosti. Medzi také, ktoré sme s veľkou nedočkavosťou prežívali, boli rôzne tradície, ktoré s nami „lomcovali“ práve v takýto čas, ktorý prežívame aj teraz – strigônske dni. Tie sa začínali Ondrejom a končili Luciou. Spomínam si ako dnes, keď sme ako malé deti chodili na dedine počas týchto dní do jedného z domov v Rožňavskom Bystrom. Volalo sa k nim u Jánošä. Bývali tam ľudia zhovievaví k nám deťom, a preto sme túto možnosť často využívali. Žili v jednom dome tri generácie ľudí: starý otec, rodičia a tri dievčatá. Keď sme sa u nich v spodnej kuchyni zišli z okolitých domov, bolo nás neúrekom. Tetka s báčim nás priúčali všeličomu, čo sme priam hltali do seba a bolo jedno, či to bolo z papiera, cesta alebo dreva. Hlavná vec, že sme to, o čom nám hovorili, precítili na vlastnej koži, či vlastnými rukami. Aj uši sme mali vždy napnuté, aby nám niečo neušlo, čo bolo potrebné počuť. Tam sme počúvali rôzne príhody, čo sa stali, alebo aj nikdy nestali, iba sa to vravelo a s tým sme žili počas nasledujúcich rokov.
Na všetko, čo sme voľakedy v tomto dome i v tomto veku zažili, si rád spomínam. Netreba sa čudovať, že sme sa potom večer rozchádzali domov plní rôznych zážitkov a za každým rohom sme očakávali, že na nás číha „prekvapenie“.
Spomenul som si na strigônske dni i pri obrázkoch, ktoré na stránku Maj Gemer poslal z Revúcej náš známy fotoreportér Peter Poboček. Priblížil nimi tradíciu, ktorá sa viaže na Svätú Luciu a ktorú si pripomíname 13. decembra. Pomohla mi k tomu i krátka noticka, ktorú som našiel uverejnenú v Revúckych listoch. Hodí sa práve k tomu, čo som vyššie spomínal z čias mojej mladosti. Potvrdzuje len to, že táto tradícia prežila tisíce rokov a ujala sa, kde inde ako na dedinách. Z textu som si vybral najmä túto časť, kde sa potvrdzuje, že: „Ľudová pranostika hovorí: ,,Svätá Lucia ukazuje svoju moc, lebo nám dáva najdlhšiu noc,“ alebo ,,Svätá Lucia noci upíja“.
Kedysi bol deň na Luciu považovaný za najkratší deň roka. Bolo rozšírené, že počas najdlhšej noci mali všetky zlé sily a bytosti najväčší vplyv. V dedinskom prostredí to boli predovšetkým bosorky a strigy. Dni od Lucie do Vianoc sa považovali za „strigônske“ a vravelo sa: ,,Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc”.
Ľudia sa pred strigami chránili rôznymi spôsobmi. Ten, kto chcel strigy vidieť na vlastné oči, mal si zhotoviť drevený stolček tzv. ,,Luciový stolček“. Podľa zaručeného návodu na jeho zhotovenie bolo potrebné každý deň od Lucie po Štedrý deň, niečo na ňom urobiť. Potom sediac na ňom, mohol jeho zhotoviteľ vidieť v kostole pri polnočnej bohoslužbe, všetky miestne strigy. Alebo si odniesol stolček ku krížu pri ceste, urobil posvätenou kriedou okolo seba kruh a strigy sa mu ukázali.
Informácia spojená so spomínanými fotografiami potešila veru aj moju dušu. Potvrdzuje len to, čo som v úvode spomínal, že chytila za srdce a dušu nie jedno dieťa. Je potešiteľné, že dnes, najmä deti, nielen radi počúvajú históriu tradícií, ale že sa aj 
samy podieľajú na ich stvárňovaní a poskytovaní toho spoznaného a naučeného nielen detským dušiam. Tak, ako tomu bolo práve v spomínaný deň v revúckom Dome kultúry, kde sa deti, účinkujúce v Detskom folklórnom súbore Lykovček, predstavili v programe nazvanom Od jeseni do Krašuna. Veru, aj deti majú rady Vianoce. Zaujímavo stvárnili tradície, ktoré začeli zisťovaním, ktoré meno pre dievča bude tým vyvoleným mládencom práve na deň Ondreja a končili 11 dní pred začiatkom Vianoc 13. decembra na Luciu. A nehanbili sa za to ani pred spomínanými rokmi, ale ani teraz, čo dokázali svojím vystúpením na Luciu. Vracajúc sa do svojich detských rokov najlepšie viem, prečo je tomu tak aj dnes. Vďaka, že deti so svojimi učiteľmi našli spôsob, ako je tieto tradície potrebné stále šíriť nielen na Gemeri, ale v celej našej spoločnosti. Nebojme sa ich spomínať i približovať súčasníkom.
Som rád, že som ich mohol, vďaka rodine u Jánošä, prežiť už ako dieťa.
Ondrej Doboš
Foto: Peter Poboček
{gallery}gallery/naluciu{/gallery}
{gallery}gallery/naluciu2{/gallery}