Učenie, brigády v baniach, účinkovanie v súbore, hokej, to všetko sa skončilo. Koniec školského roku 1953 to všetko odsunul do minulosti. Pán riaditeľ Haber chodil z triedy do triedy a rozdával umiestenky vystavené na meno každého žiaka. Ja som dostal umiestenku „Gemerské železorudné bane, závod Drnava“ na funkciu banský merač.
Vedel som, že je to dedina pri Rožňave, kde prevažne žijú občania maďarskej národnosti. Ja som maďarčinu neovládal, preto mi to nevoňalo. Ondro Lukačko dostal sám z triedy umiestenku do Ostravy. Povedal mi, že je ešte jedna na ten istý závod u riaditeľa školy. Išli sme spolu za pánom riaditeľom. Povedal som mu, že neovládam maďarčinu a v Drnave sa rozpráva prevažne maďarsky. Riaditeľ povedal, že nie je problém vymeniť moju miestenku za ostravskú. Podotkol, že nám spolu bude lepšie v Ostrave. Potom nám rozdali „vysvedčenia na odchod“ a tým sa naše pôsobenie v škole skončilo. V triede sme sa všetci rozlúčili, sľúbili sme si, že si budeme písať a rozišli sme sa domov. S Ondrom sme sa dohodli, že sa stretneme v Ostrave na závode Peter Bezruč v pondelok 6.7.1953. Po skončení školy celé naše prázdniny trvali týždeň.
Naša mamka sa po smrti nášho otca presťahovala z Prešova k svojej sestre Margite Belákovej do Rožňavského Bystrého. Začala pracovať v podniku Gemerské železorudné bane (GŽB) na osobnom oddelení. Po ukončení školy sme prišli s bratom k tete Margite do Rožňavského Bystrého. Urobili nám slávnostný obed, vyprážané karé v trojobale, zemiaky, výbornú polievku a rôzne dobroty. Bolo veľa rozprávania o škole, o umiestenkách a hlavná téma bol môj nástup do Ostravy. Božekali a lamentovali moje tetky spolu s mamkou, že aké nebezpečné sú tam bane. Koľko už bolo výbuchov plynu, koľkých baníkov tam už zasypalo. My sme tiež mali svoje informácie o týchto baniach, ale zľahčovali sme si to tým, že tam pracujú aj druhí ľudia. Keď sa má človeku niečo zlé stať, tak sa mu to stane aj keď bude doma spať. Miro neskôr tiež dostal umiestenku na „Důl Eduarda Urxe“ v Petřkovicích. Nezberal sa do práce, lebo on si podal žiadosť pokračovať v štúdiu v 3. ročníku geologickej triedy, ale o týždeň neskoršie aj on došiel do Ostravy. Geologická škola sa pred rokom presťahovala z Turčianskych Teplíc do Spišskej Novej Vsi a zlúčila sa s našou baníckou priemyslovkou. Tak vznikla Priemyselná škola banícka a geologická.
Začal som sa pripravovať na odchod do Ostravy. Mamka mi pripravila veci, upiekla koláče a kurča na cestu. V nedeľu 5. júla som odcestoval rýchlikom z Rožňavy do Ostravy. Moje tety a ujovia, ktorí tiež bývali u tety, mi dali nejaké korunky, aby som mal na začiatok v Ostrave. Každý z rodiny mi dával radu, ako sa mám v práci chovať, aby som počúval nadriadených a prácu si vykonával svedomite. Do Ostravy som došiel poobede. Po rôznych otázkach, že kde je „Důl Petr Bezruč“, nikto mi to nevedel povedať. Čudoval som sa, že Ostraváci a nevedia nič o tomto závode. Nevedel som, že v tom čase bolo na Ostravsku okolo tridsať šácht. Jeden pán mi povedal, že nevie kde sa ten závod nachádza, ale ukázal mi, kde je centrum pre brigádnikov prichádzajúcich pracovať do Ostravy. Tam vraj môžem prespať a povedia mi, kde je tá šachta. Vošiel som dnu. Starší ujo mal službu. Ukázal mi posteľ v jednej izbe, kde sa môžem vyspať. Ráno mám ísť na Smetanovo nádražie a odtiaľ električkou smerom na Michalkovice. Za Vysokou školou báňskou je zastávka pri šachte Peter Bezruč. Zajedol som si z kurčaťa a povedal som službukonajúcemu, že by som sa rád prešiel na Smetanovo nádraží, aby som ráno neblúdil.
Nádražie som našiel. Chvíľu som pozoroval električky. Na každý smer chodili nové moderné električky. Zrazu sa objavila „električka babička“ a bola to osmička s nápisom Michálkovice. Opýtal som sa jedného pána či sa touto električkou dostanem na Slezskú Ostravu k šachte Peter Bezruč. Odpovedal, že áno. Uspokojený som si cestou dal malé pivo a pobral sa do centra pre brigádnikov. Ujo, ktorý mal službu sa ma opýtal: „Kdy tě mám vzbudit?“ Povedal som mu, že o piatej, aby som na šiestu bol na šachte. On však povedal: „Neplaš se synku, ty si to musíš vybavit na osobnem oddelení. Tam začínají v sedm, tak vstávat Ti stačí v šest.“ Zaľahol som spať. Z únavy a z malého piva som spal ako dudok. Ráno, keď ma ujo budil, som rýchle vyskočil, umyl sa a utekal po známej trase na nádražie. Nasadol som na „babičku električku“, ktorá sa s hrmotom pohla. Od Sýkorového mosta začalo veľké stúpanie na Sliezsku Ostravu. Motor električky kvílil, stále som čakal, kedy zastane a vodič povie: „Ďalej nemôžeme ísť, lebo nevládze“. Doterigala sa však až pred šachtu „Petr Bezruč“. Bolo to napísané na vrchu obrovskej, asi 3 metre vysokej železnej brány, na boku s malou bránkou, kde bol vchod pre ľudí.
Vystúpil som a ponáhľal sa do závodu. Strážnik na vrátnici ma zastavil. Ukázal som mu umiestenku. Pozrel sa a povedal: „Už jeden kamarád ze Slovenska tě čeká při budově správy.“ Ako som išiel k budove, už zďaleka mi Ondro mával. Cestoval z Košíc nočným rýchlikom a lokálkou, tak tu volali električky, rovno na šachtu. Už mal informácie, že máme ísť na osobné oddelenie. Odovzdali sme úradníčke naše umiestenky. Preštudovala ich, potom vstala a odviedla nás k riaditeľovi závodu. Bol ním pán Dědek, už postarší pán, ktorý nás milo privítal. Povypytoval sa, či máme už nejakú prax, či sme už niekedy boli v bani. Vysvetlili sme mu, že sme boli banícki učni. Tiež, že sme pracovali na viacerých banských závodoch v rudných baniach. Potešilo ho, že už sme prvé lastovičky z „Lánskej akcie“. Povedal, že je načase vymeniť starých technikov, ktorí pre nedostatok technikov nemôžu odísť do dôchodku. Potom dal pracovníčke z osobného príkaz, aby vybavila všetko potrebné, napísala dekréty a vybavila nám ubytovanie v závodnej ubytovni v Michalkoviciach. Musíme absolvovať lekársku prehliadku a ráno sa máme hlásiť u smenmajstra, ktorý nás zadelí do práce na niektorý úsek. Poprial nám úspech v práci. Týmto to bolo z jeho strany všetko. Ešte sme ho popýtali o nejakú zálohu, pretože sme nemali peniaze na stravné lístky. Pani vypísala lístky na mimoriadnu zálohu a riaditeľ to podpísal.Všetky vybavovačky sme zvládli do druhej a poobede sme už aj bývali v závodnej ubytovni. V závodnej jedálni sme si stihli objednať večeru, lebo zo zálohy sme si už kúpili stravné lístky až do konca mesiaca. Bývali sme v drevenom baraku, kde vládol starý fúzač Rák. On tam bol všetko. Správca, úradník, vrátnik aj „Dráb“. Mal zaznačeného každého obyvateľa baraku, vedel kto kedy má smenu. Na smenu „poctivo“ vyháňal každého do práce. Dozeral na to, aby neboli záhaľky, po ostravsky „buľky“. Kedy mal on smenu, nevedel nikto. On tam bol stále. Bol to vyslúžilý starý baník. Tú jeho ostravčinu sme dosť ťažko rozumeli, ale starý vedel niečo po česky a niečo aj po slovensky. Vedel poradiť aj vysvetliť. Rozprával pomaly a zreteľne. Večer sme si už pripravovali veci do práce. Boli sme veľmi vzrušení od očakávania, ako to ráno dopadne. Bude to naša prvá šichta vo funkcii banského technika. Večer sme si dosť skoro ľahli spať, ale usínali sme ťažko.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian SLAVKAY