V dňoch 11. až 13. augusta sa uskutočnia DNI obce VLACHOVO s bohatým programom. Ja k nemu prispievam tromi ilustrovanými príbehmi inšpirovanými históriou... Možno potešia:
"Dvaja barani."
Valach, ktorý prišiel z ďalekého kraja sa spriatelil s mládencom Gôčom a začali spolu pásť ovce, postavili si kolibu pod hôrou Stromíš, dorábali syr... Vlachovi a Gôčovi sa darilo a ich syr chodil vykupovať i obchodník Gejza z Betléra a vozil ho do bryndziarne v Rožňave. Gejza nemal syna, ale peknú a silnú dcéru Mariku, ktorá mu chodila pomáhať. Vlacho i Gôčo sa, ako inak, zamilovali do Mariky, ktorá ich zvádzala, ale nakoniec sa vydala za uhorského hajdúcha a odišla s ním kdesi do dolnej zeme.
Rozpor dvoch priateľov rozdelil a oni sa rozišli, usadili sa v dolinách pod Stromíšom, kde si založili svoje osady: Vlachovo a Gočovo... Čo vy na to? Nemohlo sa to takto udiať? Či nie?
ANDRÁŠIOVCI – časť prvá – Karolovia vo Vlachove.
Šľachtický rod Andrášiovcov (Andrássy) pochádza odkiaľsi zo Sedmohradska a účasťou na správnej strane vo vojne, či výhodnými sobášmi, výhodnými obchodmi a pod. sa stali významnými osobnosťami celého Uhorska a značne ovplyvnili v kladnom i zápornom zmysle i život v našej Slanskej doline a celý Gemer.
O Andrášiovcoch by mohla rozprávať i história malej obce VLACHOVO, kde sa v roku 1773 stal výlučným zemepánom KAROL II. (1725 – 1792) – barón a generál, ktorý v obci, kde bolo 63 sedliakov a 37 želiarov pracujúcich v dvoch hámroch, zriadil stĺp hanby, mučiareň..., ale i tri rybníky a "ľadovňu". Povolil, aby sa o duchovný život starali evanjelickí farári. Počet obyvateľov, decimovaných morovými epidémiami, pomaly rástol, až do času, kedy tatko Jozef odovzdal majetok synovi KAROLOVI III. Ten už v roku 1809 uzatvoril manželstvo s maloletou Etelkou Sapáriovou, ktorá často pobývala na Gemeri. Pri jej pobytoch mala pri sebe dievčatá – priateľky a sluhu Tomasa. Tomáš, ktorého domáci za chrbtom prezývali "Judáš", ochotne plnil všetky želenia mladých dám. Tak sa často stávalo, že doviedol mladých "previnilcov", ktorí sa museli vyzliecť celkom do naha a potom im chrbát i zadok lieskovicami vychovával k móresom. Devy sa potom ešte dlho do noci chichúňali a šepotali.
Karol III. od roku 1816 pri zhoršujúcich sa hospodárskych a spoločenských podmienkach v krajine, zaviedol "nové móresy" – odňal bez náhrady obecný dom a premenil ho na pomerne honosné panské sídlo, poddaným vzal pozemky, na ktorých zriadil pekný park, zvýšil poddanské dávky a robotné povinnosti, prisvojil si krčmu, jatky, mlyn, a dokonca i cirkvi odňal polia, z ktorých žili farári i učitelia. Poddaných kruto trestal, a to i ženičky, ktoré boli v lese zbierať raždie. Nepomohli žiadosti, sťažnosti, protesty, a tak sa vzmáhali i rebélie a viacerí sa vydali na "zbojnícke chodníky".
Karolko sa však musel postarať i o prácu pre narastajúci počet obyvateľov, a tak v roku 1843 dal postaviť vysokú pec. Ťažký život sa o niečo málo zlepšil i po zrušení poddanstva v roku 1848 a urbárskom patente z roku 1853.
O Etelke, manželke Karola, si porozprávame v nasledujúcom príbehu, veď je naozaj dôvod. Bola to temperamentná žena, ktorá od roku 1820 do roku 1827 porodila štyri deti a z toho dve sa narodili vo Vlachove. A to v čase, kedy na okolí "pôsobil" mladý zbojník Michal Dovčík (1803 – 1832). A porozprávame si i príbeh o "Bielej pani", ktorá sa vraj občas zjavuje a mátoží po kaštieli.
ANDRÁŠIOVCI – časť druhá – Etelka a "Biela pani".
Príhoda, ktorú chcem vyrozprávať sa začala celkom nevine zanedlho po narodení syna Júliusa. Etelka Andrássyová pobývala na zámku Letenye, ale keďže manžel bol gróf, podnikateľ a vyslanec na Uhorskom sneme, často bola sama, a tak sa dala i ona na cestovanie. Často pobývala i v Betliari a obzvlášť sa jej páčila Slanská dolina a Vlachovo.
Jedného nedeľného popoludnia s dámami sedela v jedálni a obsluhovala ich slúžka Katka. Pri vyberaní príbora, jej na zem upadli lyžičky. Zmeravela, lebo tušila, čo sa stane. Etelka sa zlostne zasmiala a zvolala: "Tomas! Tá sprostá dedinská husička mi rozbíja príbor. Čo si zaslúži?" Jej priateľky sa zasmiali a jedna riekla: "Za každú upadnutú, jednu ranu palicou na holý...!" Všetci sa zasmiali a bavilo ich i keď Tomáš – "Judáš" lieskovicou priúčal Katku. Etelka prizvukovala: "Poriadne..., nech jej frajer má večer čo pofúkať!"
Katku viacej než rany bolela urážka a hanba. Večer sa naozaj posťažovala svojmu milému. Ten patril k priateľom zbojníka Vdovčíka a tak vyhútali plán na pomstu. Katka nechala večer pootvorené okno, Ondrík strážil a zbojník Miško po polnoci vnikol do kaštieľa. Lenže zbojník sa vrátil až za svitania, mrkol na Ondríka a do ruky mu vtisol dve "ulúpené" zlatky.
Takto chodil Miško Vdovčík "zbíjať" do kaštieľa pomerne často. Katka i Ondrík mlčali, veď zakaždým dostali pár mincí..., no čo už.
Prišla jeseň a nastala krutá zima. Ľad sa vytvoril nielen na rybníkoch, ale i Slaná zamrzla. Dedinčania ľad nasekali a ukladali do "ľadovne" – jaskyne vytvorenej vo svahu, kde vydržal i do horúceho leta. Tomas si zavolal Katku a nariadil, že pôjdu upratať "ľadovňu". Keď sa však za Katkou zabuchli hrubé dvere a Tomáš so smiechom zamkol veľký zámok, pochopila, čo sa deje. V dedine sa povrávalo, že ušla s Ondríkom. Na jar ju našli a bola celá biela, zmrznutá, ale stále pekná. O Ondríkovi nikto nič nevedel, len keď našli v rozvodnenej Slanej milého "Judáša", mnohí pochopili, čo sa stalo.
A čo bolo ďalej? Zanedlho Etelka porodila Aladára, milého zbojníka Dovčíka ktosi udal, a tak ho chytili pri frajerke v Kobeliarove... Lenže ešte pred útrpným vypočúvaním mu pomocníci kata vylámali zuby a tak asi nič, čo sa chceli niektorí dozvedieť, sa nedozvedeli! Popravili ho na rázcestí medzi Henckovcami a Slanou a jeho lebka i s vybitým chrupom je uložená v Betliari.
Katka sa vraj občas prechádza po kaštieli ako "Biela pani", a to najmä v čase, keď sa niekomu deje krivda...
Napísal a nakreslil Štefan Burčo