Stalo sa to v júni roku 2019. Bola nedeľa a ja som odviezol svoju manželku Máriu k rýchliku, ktorý odchádzal zo železničnej stanice v Rožňave niečo pred 6 hodinou ráno. Cestovala za svojou priateľkou do termálnych kúpeľov Podhájska.
Ja som sa už doma rozhodol, že po odvoze manželky, sa domov nevrátim. Rozhodol som sa, že pôjdem na huby a zároveň sa pozriem aký je stav jednej bane, kde sa pred mnohými rokmi ťažila mangánová ruda. Všetko som si už doma nabalil do ruksaka i s fotoaparátom. Lokalita, kde sa spomínaná ruda ťažila, sa nachádza na pomerne strmom svahu upadajúcom k rieke Slaná. Bolo pekné počasie, ale už ráno bolo dusno a pomerne vysoká teplota, ktorá v tom čase bola už asi tak 22 stupňov a počas dňa asi až nad 30 st. Celzia. Na svah už svietilo slnko, čo teplotu značne zvyšovalo. Trasu výletu som zakreslil na tento obrázok:
Autom som došiel k prevádzke polesia Betliar, nachádzajúcej sa pri železničnej stanici, ktorá sa zaoberá spracovaním a predajom dreva. Bola nedeľa, takže brána cez tento závod bola zavretá.
Zaparkoval som, vybral ruksak a trekingové palice, auto uzavrel a kľúče vložil do ruksaka. Vedel som, že brána sa dá obísť cez železničnú spojku do prevádzky, tak som tým smerom vykročil. Keď som bol asi 5 m od auta, odrazu ku mne začali bežať traja brechajúci psi - vlčiaky. Asi si viete predstaviť, aký som mal pocit a čo som si ich útokom na mňa predstavoval. 
Bolo 6 hodín ráno, takže zbytočne by som volaním žiadal o pomoc. Ustúpil som k autu, oprel sa oň, aby ma nemohli napadnúť zozadu. Brechajúc krúžili pred mnou. Stál som nepohnute a palice, držiac ich v rukách, som sklonil predo mňa. Za celý čas som bol úplne ticho a nepohyboval som sa. Ten statný veľký vlčiak sa približoval ku mne, ovoňal špičky mojich palíc, ale následne sa otočil, odišiel a pripojil sa k už sediacim dvom psom.
Uvažoval som čo teraz ? Zložiť ruksak a vyberať kľúče od auta a doňho nasadnúť, sa mi javilo dosť nebezpečné. Videl som že psi boli pokojné, tak som si povedal, že asi mi neublížia a vybral som sa na trasu, ktorú som si plánoval. Keď som prešiel okolo nich pohli sa za mnou. Predpokladal som, že keď budem pokračovať, tak odídu. Neodišli, ale pokračovali za mnou. Prešiel som cez most nad riekou Slaná a ďalej išiel po lesnej ceste. Psi pokračovali za mnou a dokonca ma niekedy i predbehli. Zložil som si ruksak a vybral fotoaparát, že si ich aj odfotím. Bolo už ráno veľmi teplo, čo pociťovali i psi a niekedy si ľahli na cestu.
Chovali sa ku mne priateľsky a cestou, keď som si fotil údolie, tak sa na to pozerali i oni.
Odbočil som z hlavnej lesnej cesty a pokračoval značne strmou lesnou cestou a neskôr svahom, smerom k banskému dielu a na svahu som si zbieral i dubáky. Následne som došiel na turistickú vyhliadku, odkiaľ je nádherný výhľad na obec Gemerská Poloma.
Jedlo som so sebou nemal, len vodu, ktorú som ponúkol i psom na igelitovom sáčku, ale odmietli piť. Až neskôr pili vodu v bočnej dolinke. Neodvážil som sa niektorého pohladkať i keď niektorí bol tesne pri mne.
Pokračoval som k banskému dielu a to štôlňou, v ktorej sa nachádza ruda s minerálmi mangánu. V archívoch som našiel z tejto lokality i skicu, zhotovenú v roku 1951 pánom Mathieselom, zamestnancom Železorudných baní Rožňava.
Pôvodný stav ústia štôlne je časom viditeľný už len malým otvorom cez zarastený lesný porast. Ako to i súčasne v štôlni vyzerá je zdokumentované nasledujúcimi obrázkami. Psi si ústie štôlne pozreli a vlčiak do štôlne aj vošiel. Keďže tam bol chladný vzduch tak tam zotrval dlhšiu dobu. Vrátil sa a pokračovali sme spolu tou istou cestou, o dĺžke asi 2,5 km, k zaparkovanému autu.
V každom banskom diele, ktoré má nejaký prístupový otvor, sa v zimných mesiacoch sťahajú niektoré živočíchy. Sú to najmä netopiere a salamandre, ale i jazvece, líšky a iné.
Vo vyššie spomínanej štôlni sme našli i tento druh slimáka (foto J. Kilik), ktorým je Slizniak karpatský (Bielzia coerulans), z čeľade slizniakovité. Patrí medzi karpatské endemity. Dorastá do dĺžky od 10 do 15 cm. Ide o veľmi vzácny druh, ktorého výskyt je obmedzený na vlhké prostredie karpatských listnatých a zmiešaných lesov. Typickou črtou je nápadné modré sfarbenie, ktoré sa pohybuje v odtieňoch fialovej, sýtomodrej až po tyrkysovú farbu. Slizniak karpatský je chránený druh. Ako je vidieť prežíva i v podzemí.
 |  |  | ||
 |  |  |
Po príchode k autu stáli psi kľudne za mnou a ja som bez problémov auto otvoril a vložil doňho ruksak. Mrzelo ma, že som psom nemohol dať počas výletu žiadne jedlo. Keby bol obchod otvorený určite by som ho išiel kúpiť.
Neskôr, keď som sa informoval o psoch, bolo mi povedané že sa našlo v lese vlkmi opustené vĺča, ktoré si zobrali domov a domestikovali ho. Mal by to byť jeden z tej trojice. Nevie sa, či je to určite pravda. Keďže mojím pôvodným zámerom bolo aj hrať tenis, odišiel som na tenisové kurty, ale hrať som už v tej horúčave odmietol a vrátil sa domov.
Nakoniec z celého výletu som mal dobrý zážitok i vďaka tým mojim nečakaným spoločníkom, trom psom.
Ondrej Rozložník