Môj brat Miro si tiež písal pamäti zo študentských čias v Spišskej Novej Vsi. Na hokej a jeden zaujímavý turnaj si spomína takto: V zime populárny hokej vyburcoval študentov – hokejistov k založeniu družstva, ktoré prihlásili aj do hokejovej súťaže. Veľký školský dvor za budovou školy bol z jednej strany ohraničený prízemnou budovou
internátu, protiľahlá strana bola oddelená od ulice vysokým murovaným plotom, z vnútornej strany lemovaným radom vysokých majestátnych košatých stromov, zadná strana drôteným pletivom a za ním záhradkou. Plocha ako stvorená na športové ihriská, priam sa núkala na urobenie klziska. Od nápadu nebolo ďaleko k realizácii, nádejní hokejisti začali uvažovať aj o postavení drevených mantinelov, aby každú chvíľu nemusel hľadať puk zaborený v snehu.
Hlavným organizátorom zriadenia klziska bol učiteľ Henzely. My študenti, nadšení myšlienkou na trávenie voľného času pohodlným korčuľovaním, sme sa veľmi aktívne do toho zapojili. Noc čo noc sme svedomite polievali ľad, až nakoniec vznikla hladká ľadová plocha, s rozmermi a kresbou hokejového ihriska, zodpovedajúceho požiadavkám pravidiel. Osvetľovali ho štyri rady lámp, nainštalovaných spolužiakmi zo strojníckej triedy, ktorí sa dobre vyznali aj v elektrike. Okrem osvetlenia rozmiestnili na stĺpoch aj reproduktory, z ktorých sa rozliehala gramofónová hudba na spríjemnenie rytmu korčuliarov.
Boli sme pyšní na naše klzisko, okrem povinných tréningov s vervou sme sa po ňom preháňali, robili hada a prudkým otočením a zastavením prvého, posledný sa doslova katapultoval a keď sa neudržal, pekne nám pozametal ľad. Najkrajšie bolo večerné korčuľovanie. Vystrájali sa rôzne pestvá, dievčatám sme podrážali nohy, vrkoče sme im prehadzovali, naháňali sme sa, niektorí skúšali krasokorčuliarske figúry často s neslávnym zakončením. Ani sme sa nenazdali, aká bude odozva. Mládež z mesta sa začala doprosovať vstupu na ľad, nuž vo večerných hodinách sme ľad otvorili našim priateľom, priateľkám a známym. Nakoniec naše klzisko navštevovalo viac ľudí ako oficiálne mestské klzisko, ktoré bolo voči stredu mesta trochu excentricky situované a vstupné na náš ľad bolo v podstate symbolické, kto nemal, či nechcel, nedal.
V jednu januárovú nedeľu sme išli hrať na turnaj o Pohár oslobodenia Levoče. Okrem našej PŠB boli tam družstvá Levoča, Spišské Vlachy a Spišská Sobota, ale napriek našim dobrým výkonom, predovšetkým Smatanu, Kutného, Samaka či Mariana Slavkaya, sme obsadili len druhé miesto (o skóre). Ako mi pripomenul môj brat Marian, to bol náš najväčší úspech. Spišskú Sobotu sme porazili, so Spišskými Vlachami sme remizovali. S Levočou sme už viedli 2:0 a v poslednej tretine, za pomoci rozhodcu pána Gáliho, sme prehrali 2:3. Spišským Vlachom zabezpečil remízu jeden hráč, ktorý vysielal od modrej čiary bomby na našu bránku. Brankár Kubalík hodil aj hokejku na ľad a chytal rukami. Levoča nebola kompletná, starší hráči robili totiž usporiadateľov a tak Spišské Vlachy im dali „nakladačku“ a pohár vyhrali. Turnaj sa skončil a naše slávne mužstvo, so svojimi vakmi naplnenými primitívnou hokejovou výbavou, doprevádzané skalnými fanúšikmi - spolužiakmi, sa pobralo peši na železničnú stanicu.
„Do odchodu motorky sú ešte skoro dve hodiny,“ poznamenal niektorý z nás. Mali sme dosť času, a tak sme sa pomaly vliekli cestou k stanici. Ako ináč, nadávali sme na rozhodcu, vykladali si aké vyložené šance sme nepremenili, ako nás faulovali, aké šťastie mali, keď naše perfektné strely len o vlások minuli ich bránku, či odrazili sa od tyče smerom von, len kúštik chýbalo, aby sa puk zatrepotal v sieti, a z našich úst sa chrlil dôvod za dôvodom.
Cestou nám padol pohľad na tabuľu s nápisom Reštaurácia u Fajxa. Celkom vysmädnutí zastavili sme sa na limonádu, ale niektorí si dali pivo. Niekto nám doniesol štipendium, takže sme si mohli trochu dovoliť. V zápasoch sme stratili veľa vody, bolo ju treba doplniť. Smäd sme si uhasili, ale čo robiť, keď máme do odchodu ešte toľko času?
„Chlapci, majú voľný biliard, poďme si zahrať,“ zahlásil Marian.
Súhlasné stanovisko nedalo na seba dlho čakať. Nahrnuli sme sa k stolu, odborne natreli tága, postavili gule, hra sa začala. Športový duch v nás postupne rozpútaval stále intenzívnejšiu hráčsku vášeň. Jednému sa darilo lepšie, inému horšie a naopak.
„Veď o niečo hrajte, nielen tak naprázdno,“ doľahol čísi hlas z publika.
„Tak o čo ideme hrať?“ začali sa handrkovať hráči.
„Majú tu dobré likéry,“ zahlásil jeden z našich fanúšikov, “tak o štamperlíky“.
A bolo to na svete. Dohodli sme sa, že porazený zaplatí rundu víťazom. Hra sa stávala zaujímavejšou, náruživejšou a akosi sme prestali vnímať čas. Jedna runda sa vypila, ach aké to bolo lahodne sladučké..., máme polhodiny času, tak ideme ešte jednu hru. Špičky tág sa starostlivo mastia modrou kriedou, gule štrngajú, kibici našepkávajú ako na to, a vravy plná reštaurácia. Pozriem na hodiny a do odchodu motorky sú už len dve minútky. Bleskove berieme svoje vaky, ideme platiť vrchnému, ale už beznádejne spomaľujeme aktivitu, vidiac zbytočnosť našej námahy, zmeškali sme. Nuž čo? Po chvíľke váhania a bezradnosti sme precitli do skutočného postavenia.
Kto by nečinne čakal dve hodiny? Hra sa znovu rozpútala. Tágami postrkované gule na vyhliadnuté ciele štrngali, sem-tam zo stola aj vyskočili, ale robili radosť hrajúcim. Smiech, vrava a fandenie honosnej diváckej kulisy, už aj z radov miestnych občanov, sa rozliehali nielen okolo stola, ale po celej reštaurácii. Hra gradovala a úmerne s tým stúpal aj počet štamperlíkov vábivého sladkého likéru. Nálada sa stupňovala, všetkým bolo dobre a veselo. V zápale hry a zníženou ostražitosťou sme zmeškali aj ďalší odchod motorky a ostala nám už len jediná možnosť - posledný spoj do Spišskej Novej Vsi o desiatej večer.
Hrali sme až do záverečnej a v dobrej nálade sme sa odobrali na stanicu. Po polhodinke čakania sme nastúpili do jediného vozňa. Celí rozjarení, symbolicky sme na plné hrdlá spustili pesničku Tam okolo Levoči... v šarišskom nárečí. Rozliehala sa po celom vozni, prerušovala hukot motora a typický klepot kolies o spoje koľajníc ju doprevádzal ako bubon a basa v kapele. Postupne nadšenie, únavou, ale i miernym omámením, klesalo až takmer do úplného ticha, občas prerušeného nejakou poznámkou alebo žartom. Začalo sa nám driemať. Harichovce viacerí z nás už ani nezaregistrovali, keď nás zrazu zobúdza hlas sprievodcu.
„ Konečná, chlapci, vystupovať a kde ste sa tak doriadili?“
Našťastie sme bývali v internáte hneď oproti železničnej stanici, predtým to boli kasárne, teraz podnikové riaditeľstvo Spišských železorudných baní na poschodí a internát priemyselnej školy na prízemí, spolu s kuchyňou a jedálňou.
Vystúpili sme do studenej noci, okolie plné snehu, len z chodníkov a z cesty bol odhrnutý. Rozbehli sme sa cez cestu k internátu, ale od tej chvíle sa už na ďalšie nepamätám. Viem to len z rozprávania chlapcov na druhý deň. Vraj som pred bránou padol do vysokého snehu, športový vak som mal pod hlavou, asi som naň padol. Môj brat Marian a ďalší spolužiaci pribehli za mnou a snažili sa ma zdvihnúť.
Po napísaní tejto príhody, poslal som ju bratovi Marianovi na pamiatku, vrátane nie príliš kvalitnej fotografie. Požiadal som ho, aby mi poslal svoju kvalitnejšiu fotografiu. Poslal ju aj s dopisom, v ktorom uvádza na pravú mieru to, čo sa vtedy udialo. Napísal to v šarišskom náreči takto:
Po turnaju sme dostali dobrý guľáš a potom sme išli na schujdy do Faixa. Neznam, že kto nam donesol štipendium a tak u Faixa še hral biliard o štamperliky (orechovy, pomarančovy a kavovy liker). Liker še pil dobre a najlepši študent z II. C. tredy tak še opil, že na cesce domu zbytkami guľašu a likeroch dekoroval vagon levočanky, potom zaspal. Ked sme došli do Spišskej, sme ho zobudzili a vyterigali z vagóna aj s výstrojom. Pred stanicu mu dačo ruplo v hlave. Začal ucekac ku internátu, ale pred bránu na cesce spadnul tak ščešlivo, že hlava mu padla na vak. Pokym sme došli ku nemu, tak už chrápal. Ked sme ho chceli postavic, tak caly nasraty kričel “necahajce zo mne deku“. Myšľel sebe, že už špí v posceli. Práve vyšol z brany profesor Haberland, ale dakto mu vyšvetlil, že sme dobre reprezentovali školu, ale jeho miláček še opil. To bulo raz za dva roky, co nam to na hodzine nevytykal. „Tak pán doktor, len treba napisac pravdu, jak to bulo.“ Aj tak to boli naše najkrajšie roky študentstva.
Nakoniec som sa ráno zobudil v našej izbe, ale v hlave mi hučalo ako v kompresorovni. Na hodine matematiky sme boli plní očakávania, ako profesor Haberlandt zareaguje. Boli sme prekvapení, že nám to nevytýkal. Tak to dopadlo s chlapcami, nezvyknutými na alkohol. Chutil im sladký likér, veď od neho sa nemôže nič stať. Zapôsobil však znenazdajky a zákerne, na niektorých menej, na iných viac, ale ja som si odvtedy dával veľký pozor na sladké klamlivé likéry, iskrivé šampanské, ostré poldecáky či pollitríky speneného piva, v lákajúcich zarosených pohároch.
Mne utkvel v pamäti najviac tento zápas v Levoči. V sezóne 1952 - 53 sme už boli dosť zrelým mužstvom. Hrali sme veľa zápasov a boli sme obľúbeným mužstvom v Spišskej, ale aj v Levoči. Do Levoče nás pozývali skoro každý týždeň. Mužstvu z Levoče sme v rámci tréningov robili sparingpartnera. Pán Galy bol nižšieho vzrastu, ale zato vynikajúci korčuliar a hokejista. Bol to hrajúci tréner mužstva Levoče. Raz sme prišli na priateľský zápas v rámci tréningu. Mali sme početné obecenstvo, ako na riadnom zápase. Pán Galy bol rozhodca. Prvú tretinu sme vyhrali v pomere 1:0 a v druhej sme viedli 2:0. Levočania sa trápili. Pán Galy vykrikoval na svojich zverencov veľmi srdnato: „Ta to co je z vami, špice? Hrajece jak keby sce buli z ľekvaru. Šak tote dzeci vas vypašu.“ Asi 7 minút pred koncom druhej tretiny Levoča prehrávala 0:3. Starý Galy stratil nervy. Mal niečo okolo 33 rokov, ale nám sa zdal už starý. Strhol z krku píšťalku priviazanú na šnúrke a korčuľoval k levočskej striedačke. Píšťalku dal jednému chlapovi, bol to asi pomocný tréner, aby viedol zápas. Sám si zobral hokejku, poobzeral si ju, pomaly korčuľoval a postavil sa na buly, kde prerušil zápas. Bol iba v normálnom dennom obleku, tak ako rozhodoval. Jeho príchodom sa zápas zmenil. Rýchle kľučky a presné prihrávky z jeho hokejky nás trošku zaskočili. Pred záverom tretiny znížili na 1:3. Boli sme radi, že tretina končila.
Cez prestávku sme nešli do kabíny, iba sme ostali na striedačke. Z levočskej striedačky bolo počuť kázanie mužstvu riadne zvýšeným hlasom. My sme sa tiež radili o taktike. Prišli sme na jedno. Galy je veľmi rýchly a obratný. Milan Mecko, s ktorým som hral v obrane, hneď navrhol, že ho zoberieme dva až trikrát do „mlyna“ a on skrotne. Mali sme to nacvičené na takých hráčoch, ktorí sólovali. Pri prieniku do tretiny sme vykorčuľovali proti nemu a medzi sebou sme ho stisli. Obyčajne stratil puk a útok bol zažehnaný. Milan bol odo mňa o hlavu vyšší, silnej postavy, vážil 80 kíl. Bol z Popradu a hokej hrával odmalička. Bol veľmi dravý a popudlivý. Ja som ho krotil: „To nie je dôležitý zápas, je to tréning. Pán Galy ich chce trochu vycibriť. Nemá ani výstroj, je iba v šatách, môžeme mu ublížiť.“ Milan odporoval: „Načo potom ide hrať, keď s ním musíme jednať ako v rukavičkách, takto to ešte prehráme.“ „Tak prehráme, na víťazstve nezáleží. Ublížime mu a viac nás na zápas nepozve. Kde nám urobia takú hostinu? Obložené veľké krajce chleba, natreté maslom, šunková saláma, uhorčičky, čajíček so sirupom, ešte aj nejaké korunky nám dajú, čo značne presiahne cestovné na motorku Levočanku,“ povedal som. Ostatní prikývli a doplnili ma, že raz na večernom priateľskom zápase sme dostali aj guláš. Organizátori k nám boli stále milí a povzbudzovali nás. „Len sa najedzte chlapci, v internáte také nemáte.“ Mali pravdu. V tretej tretine pán Galy roztočil kolotoč, ostatní sa tiež prebudili. Začali hrať s veľkým nasadením. Levočský fanúšikovia začali vykrikovať: „Civil na ihrisku!“ Skandovali to až dovtedy, kým pán Galy nešiel na striedačku, kde stiahol dres z nejakého náhradníka a natiahol si ho na kabát obleku. Hralo sa ďalej. Nakoniec Levoča horko-ťažko vydrela víťazstvo 4:3, za pomoci náhradného rozhodcu. Uznali sme, že ešte sme nevideli Galyho tak hrať.
Končil sa školský rok. Už som mal v rukách umiestenku do Ostravy, keď niekto zaklopal na dvere našej triedy. Jeden spolužiak skočil ku dverám a rozprával sa s niekým. Obrátil sa ku mne, že ma hľadajú dvaja páni. Vypýtal som sa od prednášajúceho a vyšiel na chodbu. Čakali ma tam pán Heveši s pánom Galym. Pán Heveši bol otec športu v Levoči a pána Galyho už poznáme z hokeja. Oslovili ma, že sa prišli dohodnúť, aby som prišiel hrať hokej za Levoču. V levočskom mužstve som mal priateľov Fera Vargu, s ktorým som bol v učilišti, aj Dr. Vargu, ale aj ostatných. Hrávali sme proti sebe tvrdo, ale vždy fair play. Pán Galy hovoril aj o tom, že rozprával s hráčmi, ktorí ma poznali a povedali, že by som dobre zapadol do mužstva. Povedal mi, že dobre korčuľujem a postupne ho môžem nahradiť v strede útoku. Bol som v rozpakoch. Takú ponuku som neočakával. Hokej som hral z radosti, ale baníctvo bolo pre mňa vytýčená životná cesta. Opýtal som sa ich, čo by som v Levoči robil. Pán Heveši povedal, že nejakú robotu mi nájdu v komunále. Duša krtka sa vo mne vzbúrila. Krt v komunále. Zdalo sa mi to až smiešne. Slušne som povedal, že som skončil priemyslovku a chcem pracovať ako technik v baníctve. Umiestenku mám do Ostravy a verím, že tam si hokej v nejakom mužstve zahrám. Moje rozhodnutie rešpektovali, popriali mi veľa dobrého a rozlúčili sa so mnou.
Môj sen o hokeji sa rozplynul. Nastúpil som v Ostrave na šachtu Peter Bezruč. Mali sme tak náročnú prácu, že na zimnom štadióne som vôbec nebol ani na hokejovom zápase, nie žeby som si hokej zahral. Mojou náplňou života sa stala šachta. O tom však napíšem až neskôr.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay