Charakteristika gemerských nárečí
Gemerské nárečia sa zaraďujú do areálu stredoslovenských nárečí, presnejšie do jeho juhovýchodnej skupiny, a z hľadiska veľkého teritoriálneho rozsahu i vplyvom geografických osobitostí regiónu sú pestré a vo viacerých znakoch odlišné.Osobitne vo východnej polovici gemerskej nárečovej oblasti vplýva na ich charakter aj blízkosť východoslovenských dialektov.
Vlastné gemerské nárečia rozdeľuje najprehľadnejšie Š. Tóbik, ktorý hovorí o nárečiach:
- juhozápadného Gemera,
- stredného Gemera,
- východného Gemera (východogemerské nárečia, nárečia Slanskej doliny, slanskodolinské nárečia).
Nevlastné gemerské nárečia sa používajú na gemerskom Horehroní (línia obcí Polomka – Vernár) a patria k nim aj goralské a rusínske nárečia opisovaného gemerského regiónu. Tieto dialekty vznikli mimo tohto územia a boli sem prinesené kolonistami z rôznych regiónov Slovenska, resp. z iných území.
Nárečia východného Gemera
Východogemerskými (slanskými či slanskodolinskými) nárečiami sa komunikuje v obciach ležiacich pri rieke Slanej, od Betliara na juhu po Rejdovú na severozápade (okrem Dobšinej, ktorej súčasný slovenský mestský dialekt charakterizuje viacero znakov typických pre blízke juhospišské stratenské nárečie, ktoré mu vtíska viac spišský ako gemerský charakter), a zaraďujú sa sem aj štyri obce ležiace v údolí Hankovského potoka (po Markušku a Slavošku vrátane).
Severná a najmä severozápadná časť tejto oblasti inklinuje k horehronským nárečiam, zatiaľ čo južná a stredná časť je viac podobná nárečiam Štítnickej doliny.
Členenie východogemerských nárečí:
• nárečia Slanskej doliny južnej (betliarske v Betliari a gemerskopolomské nárečie v Gemerskej Polome, predtým vo Veľkej a v Malej Polome),
• nárečia Slanskej doliny strednej (henckovské v Henckovciach, kobeliarovské v Kobeliarove a nižnoslanské nárečie v Nižnej Slanej),
• nárečia Slanskej doliny severnej (gočovské v Gočove a vlachovské vo Vlachove),
• nárečia Slanskej doliny severozápadnej (rejdovské v Rejdovej a vo Vyšnej Slanej, brdárske v Brdárke, hankovské v Hankovej, slavoštianske v Slavoške a markuštianske nárečie v Markuške).
Betliarske nárečie má časté ď, ť (ďedina, ťicho, ale nemám, leto), za spisovné a má e, a, a̋ (hledať, rospráveť, ťebe, s koláša, ja̋, vaša̋), má tvary s tou ženou, ot téj peknej ženi.
Gemerskopolomské nárečie je tiež mäkké, za betliarske sť má šť (alebo veľmi mäkké š́ť), napr. mašť, pošťiél, šťiéranka, je tu častý výskyt krátkeho ä s rozšírenou distribúciou (mäso, sä, rospráväť, kípäť, jätrop), má tvary s tuó ženuó, ot tié peknié ženi.
Henckovské nárečie je podobné ako gemerskopolomské, je však úplne tvrdé (deti, dedina, ticho, postiél). V datíve singuláru žen. rodu má miesto prípony -éj/ej (s téj múki, ot tej peknej ženi) príponu -ie/ié (ottié peknié ženi).
Kobeliarovské nárečie je rovnako tvrdé, s častým výskytom vokálu ä za spisovné a (jähodi, jäbuká,šäti,diévšä, vešät, ale čušet, ležet), ä (pamätám, pät, semä, ale meso) a ojedinele aj za spisovné ie (horät, ale terpet, viset). Za južnejšie šuo má šo (čo), má tvary s tou ženou, ot tej peknej ženi, za južnejšie l má už u v slovách ako pounoc, pouliter.
Typické znaky nižnoslanského nárečia
a spôsob ich zápisu v textoch piesní
Samohlásky a dvojhlásky
- Nižnoslanské nárečie charakterizuje výskyt krátkych i dlhých samohlások a/ á, e/é, i/í, o/ó, u/ú, ktoré zapisujeme rovnako ako v slovenskom pravopise.
- Zadnejšie vyslovované y/ý sa v slovenských gemerských nárečiach (vrátane nárečia Nižnej Slanej) nepoužíva, preto ho zapisujeme iba ako i/í (ribi, miši, bívámo, deti a pod.).
- V miestnom nárečí sa dochovala aj dlhá samohláska a̋ (pa̋tok). Ide o jeden z najcharakteristickejších znakov gemerských nárečí, hoci sa nevyskytuje vo všetkých obciach. Používa sa v pozícii za spisovnú dvojhlásku ia, ale vo vybraných prípadoch aj za spis. a, napr. ja̋rok, moja̋, pa̋tok, pora̋dok, sva̋tok, okula̋re, ša̋lení (ale plecá, sercá, vajcá).
- Je tu zvýšená frekvencia vokálu e za spis. a, napr. rosprávet, hledet, jehne, se, mne, tebe.
- V stúpavej dvojhláske uo/uó (spisovné ô) vyslovujeme dva zvuky: polosamohláskové u a samohláskové o, v miestnom nárečí častejšie ó. V textoch piesní uprednostňujeme zápis uo/uó namiesto ô: huóra, stuól.
- Pre nižnoslanské nárečie je charakteristická aj dvojhláska ie/ié, napr. sivie, mliéko, piéstik, večiér.
- Situácia v porovnaní s inými stredoslovenskými nárečiami je špecifická v tom, že najmä na území stredného a východného Gemera (vrátane nižnoslanského nárečia) neplatí rytmický zákon a môžu tu po sebe nasledovať aj dve dlhé hlásky, napr. bívá, krátká, úskí.
V miestnom nárečí sa teda vyskytujenadmerná kvantita a časté dĺženie samohlások inde krátkych, napr. vládál, dákí, do mlína, halúški, ja̋r, hruób/p, večiér (ale rano, zahrada a pod.).
Spoluhlásky a spoluhláskové skupiny
- Pre strednú časť Slanskej doliny vrátane Nižnej Slanej je charakteristická tvrdá výslovnosť d, t, n, l, napr. deti, dedina, ticho, nemám, ale, leto.
- Tvrdá spoluhláska š sa používa vo všetkých gemerských nárečiach (napr. šitko, škola, šifonier, trímeš). Na území vlastných gemerských nárečí však nastala zmena č na š (maška, šo, klúš), v západnej časti na mäkké š́. Spoluhláska č (mačka, čo, čuó) sa na území Slanskej doliny zachovala v Rejdovej, vo Vyšnej Slanej a v Nižnej Slanej. Používa sa aj v nárečí Štítnika, kde sa považuje za prvok mestskej výslovnosti.
- Zachovávajú sa spoluhláskové skupiny dl, tl, dn, str (metla,močidlo, edno, streda).
- Pernozubné v sa na začiatku slova i v predložke v postavení pred neznelou spoluhláskou mení na neznelé f, napr. ftedi, f pa̋tok, f Košicoch a pod.
- Zánik niektorej spoluhlásky v skupine spoluhlások. Ide o vynechávanie (najčastejšie prostrednej alebo prvej) hlásky v skupine dvoch i troch spoluhlások. Príklad: závisliví (závistlivý), bohactvo (bohatstvo), od oca (od otca), dotedi (dovtedy), pedesa̋t (päťdesiat), dovica (vdovica), dvanác (dvanásť), šitko (všetko).
- Priberanie niektorých spoluhlások, napr. nigdaj (nikdy), chibaj (iba), ozdaj (azda), pazdúre (pazúry), tichtoch (týchto) a pod.
- Špecifiká uplatňované pri znelostnej asimilácii. Pri skloňovaní osobných zámen on, ona, ono, oni, ony sa predložky v, z v spojení so znelou nepárovou spoluhláskou n, ň vyslovujú neznelo: f né, s né. Rovnako nedochádza k znelostnej asimilácii predložky sna z pred znelými spoluhláskami v osobných zámenách (ja, on,ona, ono, my, vy, oni, ony), napr. s nami, s nima, so mnó (ale už z našima, zo sobó, zo sestró a pod.). Slovesný tvar sme sa vyslovuje v podobe zmo.
- V textoch piesní sme zapisovali výsledky znelostnej asimilácie v predložkových spojeniach s neslabičnými predložkami (f kolíske, z vašima), na začiatku a vnútri slov (fták, otkezujú, úskí) a iba v ojedinelých prípadoch aj na konci slov (díšč namiesto díždž, ale už ked som namiesto ket som, raz namiesto ras, pámboh namiesto pámboch).
Ďalšie znaky nižnoslanského nárečia
- V nominatíve a akuzatíve singuláru vzoru srdce sa používa prípona -o za spis. -e, napr. serco, pleco, polo.
- Datív singuláru žen. rodu má na väčšine Slanskej doliny príponu -éj/ ej (s téj múki, ot tej peknej ženi), v Nižnej Slanej je však stredogemerské -é (ot té pekné ženi, s té našé, s té slanské (z tej slanskej), z henckovské (z henckovskej); prípadne aj -ei s nevýrazným -i).
- Lokál singuláru mužského a stredného rodu charakterizuje prípona -u za spis. -i, napr. (o) sercu, polu, na kopcu.
- Inštrumentál singuláru žen. rodu má v Nižnej Slanej stredogemerské tvary s tó peknó ženó (v Kobeliarove je s tou peknou ženou, v Henckovciach s tuó peknuó ženuó).
- Sú tu východoslovenské tvary typu ocove, sinove, muráre, mala̋re.
- Prídavné mená majú podobu dobrieho – dobriemu, malieho – maliemu (často aj s kvantitou: dobriého, maliému).
- V súčasnom nárečí Nižnej Slanej sa používajú zámenné tvary ten (namiesto tot inde), toho, tomu.
- Pomocné sloveso byť má tvary búl, bula, buli.
- Z hľadiska slovnej zásoby sa tu používajú slová typické pre stredoslovenské i východoslovenské nárečia. Stredoslovenský charakter majú slová ako nahat (nechať), skala (kameň), tekvica, starejší, duchna (perina), hlavnica (vankúš) a i.,východoslovenský vplyv sa prejavil v slováchako trímat (držať), kelo, telo (koľko, toľko), fše (vždy), het (preč), bars, nebars (veľmi, neveľmi) a pod.
Okrem znakov spoločných pre iné stredoslovenské a východoslovenské dialektycharakterizujú vlastné gemerské nárečia aj znaky typické výhradne alebo prevažne pre túto oblasť. Práve tieto „gemerizmy“ robia gemerskú jazykovú oblasť jedinečnou.V súvislosti s nižnoslanským nárečím spomeňme také znaky ako:
- príponu -mo namiesto spisovného a východoslovenského -me, napr. chodímo, mámo, sejemo, zmo, spievámo,
- jednoslabičné formy ako dló (dolu), preč, nač, zač (prečo, načo, začo),
- rôzne iné slová a slovné spojenia, napr. kamža (ženská sukňa), hinta (hojdačka), hledidlo (zrkadlo), tušta (nuž tak), ta hibaj (tak poď).
Výber z diela Transkripcia nárečia vo folkloristických textoch z oblasti Gemera a Malohontu so súhlasom autora.
(POKRAČUJEME)
Píše Ing. Martin Gallík