Ručné vŕtanie
Ručné vŕtanie v mäkkých a málo súdržných horninách sa uskutočňovali skrutkovými vrtákmi, zhotovenými z oceľového pása prierezu obdĺžnikového alebo šošovkovitého.
Ručné vŕtanie v tvrdých horninách sa vykonávalo príklopne alebo nárazove. Príklopné vŕtanie spočíva v tom, že na vŕtacie dláto, zhotovené z oceľovej tyče, ktorá je na konci vykovaná v ostrie, sa búchalo kladivom (mlatkom). Ostrie dláta je mierne vyklenuté a jeho šírka je o niečo väčšia ako priemer dlátovej tyče; tou šírkou je daný priemer vývrtu. Po každom údere kladiva bolo potrebné dlátom pootočiť, pretože inak by sa zaseklo. Nárazové vŕtanie sa vykonávalo oceľovou tyčou o dĺžke do 3 m a váži 8-10 kg. Tyč je na konci vykovaná v ostrie a jej vrážaním do vývrtu na jeho dno sa vývrt prehĺbuje.
V súvislosti so zavedením užívania strelného prachu do banských prác, bolo nevyhnutným začať používať aj nové náradie, ako aj upraviť pracovný postup. Do začiatku roka 1700 bolo obvyklé vŕtanie dvoj - a trojmužné (jeden baník držal a pootáčal vŕtacie dláto, na ktoré striedavo veľkým kladivom udierali dvaja ďalší). Prvé vŕtacie dláta mali štyri až šesť hrotov, asi od roku 1750 sa začali používať dláta s jedným britom. Priemer vývrtov bol 5-8 a hĺbka 30-35 cm, ktoré sa napĺňali strelným prachom v množstve 840 gramov. Strelný prach si baníci nosili do bane v malých vreckách. Od roku 1717 sa rozšírilo vŕtanie jednoručné, vykonávané jednou osobou. Používanie špirálových vrtákov v málo 
súdržných horninách sa rozšírilo od roku 1749. Strelný prach v počiatkoch sypali do vývrtu pomocou papierového lievika, ale skoro zistili, že ak strelný prach zvlhol a prilepil sa na steny vývrtu, nemal žiadaný účinok, pričom často zapríčinil nehody. Urýchlene sa tak zaviedlo do užívania tzv. „patrony“, čo bol strelný prach natlačený do papierovej rúrky, prípadne, použitím plátna a lepidla z múky alebo smoly, zhotovovali tubu, v spodnej časti zalepenú, ktorú naplnili strelným prachom. V počiatkoch používania strelného prachu ho do vývrtu nasypali a uzavreli ho krátkym klinom z bukového dreva, ktorý pre stabilizáciu upevnili železnou platňou o hrúbke 2-3 cm, zakotvenou do počvy. Cez drevený klin aj platňu vyhĺbili tzv. zapaľovací kanálik, vyplnený strelným prachom alebo sírovou páskou, ktorou nálož odpaľovali. Keďže sa upchávka dreveným klinom pri každom použití zničila, od roku 1673 ho nahradili železným a neskôr začali používať hlinenú upchávku, ktorú zaviedol v roku 1685 Karol Zumbe v baniach okolia mesta Clausthal-Zellerfeld v Nemecku. Dôvodom bola skutočnosť, že sa často vyskytovali prípady, keď pri násilnejšom zabíjaní dreveného klinu ako upchávky, dochádzalo následkom zvýšenie teploty k výbuchu nálože. Používanie hlinenej upchávky sa tak v banských prevádzkach rýchlo rozšírilo a ešte dlhé obdobie využívalo. Upchávku z hliny, v počiatkoch do vývrtu zatláčali tzv. nabijakom a pre vytvorenie odpaľovacieho kanálika vkladali do vývrtu ihlu (nazývanú ako „hézagtű“ – ihla na medzery), v počiatkoch zo železa, neskôr z medi, tak, aby jej koniec dosiahol náložku. 
Ihla, škrabka a nabijak (podľa Gejza Réz: Bányaműveléstan, rok 1910) <-------------------------------------------------------
Upchávku potom ubíjali pomocou nabijaka zhotoveného z javorového alebo bukového dreva, prípadne z medi (tzv. döngölőrúd – búchacia tyč). Po ukončení ubíjania upchávky, ihlu pomocou drevenej tyčky, prestrčenej cez jej otvor, vytiahli a na jej miesto zasunuli zapaľovaciu šnúru, ktorú predstavovalo tenké steblo trstiny alebo slamy, silne preparované a naplnené strelným prachom; na jej koniec vytŕčajúci z vývrtu upevnili sírovú pásku, zapálením ktorej privodili odpálenie nálože. Pomalé horenie sírnej pásky zabezpečilo dostatočný čas na to, aby sa obsluha dostala na bezpečné miesto. Niekedy namiesto trstiny alebo slamy používali tenký lieskový prútik, v ktorom napred žeravým drôtom vypálili pozdĺžny kanálik a neskôr vyplnili strelným prachom. Na jeho koniec potom upevnili náložku a tak zasunuli do vývrtu. Postupy sa podľa jednotlivých banských revírov odlišovali, okrem spomínaného sa používali aj steblá žihlavy.
Uvedený spôsob a používanie uvedeného pracovného náradia, trvali skoro až do konca 19. storočia. Jednotlivé postupy graficky znázorňujú obrázky:
Začiatočná technológia používania odstrelov v banských dielach (podľa Dr. Heinrich
Winkelmann: Wegweiser durch das Bergbau-Museum, rok 1959, preklad autor)
Ručné vŕtanie dier bolo zdĺhavé a namáhavé a tak v druhej polovici 19. storočia vznikla snaha skonštruovať vŕtacie stroje, čo vzbudilo záujem aj v baníctve. Na Slovensku sa vŕtacie stroje prvý raz použili v roku 1873 v banskoštiavnických baniach.
POKRACOVANIE