Bašík Andro mali už došč rokó, adaj okolo 50, koj se druhí raz oženili a po roku se jim narodžil chlapec. Malia ďeči ocoréjú raz-dva a hnedž zhánej doktora. V ďedžine doktor nebúl, len v Revúci a chlapca bulo treba ratovač. Ešče šeščia aš f ťia šesi už zavedli počtári do ďeďžini telefón a dali ho do kršmi.
V kršme bulo
naveki plno chlapó, aj bašík tam chodžili a ráz se chlapom sanujú, aš jim tot chlapec je chorí a bulo bi doktora, ale ak ho doviašč? A chlapi hnedž radžili. Aš ozdaj už jesto telefón f kršme, aš len zavolač a doktor má motor tak príďe.
A tak bašík buli hnedž smelí, aš vara ho oni zavolajú. Prihlásila se počta aš jich hnedž spojä. A po spojení bašík hnedž: "Tu je Andro Stonoha z Mokré Lúki. Pán doktor, ši poznáťe mojho Milánka, bars je chorí treba gu nemu prič a tak prídžiťe!" Tu se ozve spojovaťelka: "Konec hovoru, alebo zvíšiť platbu." A starí Andro hvešé do telefónu: " Volám delé, plačím duplom. Pán doktor, šak ho poznáťe ta len prídžiťe!" Už to ani doktor nevitrímal a zložil slúchadlo.
Ale potom f kršme už o inšom ani reš nebula, len "Volám ďelé, plačím duplom."
(Zdroj: Ondreej Herich, Ing. Ján Dacho: Šva sä stálo, ši sä nestálo..,POLYGRAFIA, Slavošovce, 2002)