Slovenské národné povstanie ako zákonité vyústenie celého národnooslobodzovacieho hnutia sa rozšírilo neobyčajne rýchlo. Spomínal počas svojho života genmjr. Ján Paškan, hlavný náčelník zdravotnej služby na Slovensku v čase SNP. Ako rodák z gemerskej obce Ochtiná hneď v začiatkoch pochopil, na ktorej strane je jeho
miesto. V spomienkach sa rád vracal do rodného Gemera, kde prežil detstvo pod národnostným a sociálnym útlakom. Ako trojročný sa musel v "OVODE" (materskej škole) učiť maďarskému jazyku. Pri zápise do školy jeho mamke prikázali, že aj keď je materinská reč slovenská, národnosť je maďarská. Vo veku dospelosti bol informovaný o prípravách na SNP, ako aj o ilegálnej činnosti v rodnom kraji. Zúčastnil sa na prípravách vytvorenia ilegálneho vojenského velenia. Jeho účasť v tomto smere bola v Bratislave a Ružomberku. V dôsledku jeho aktívnych príprav evakuoval svoju rodinu, manželku, dcéru a trojročného syna do rodnej obce Ochtiná, medzi svojich. Vedel, že tu nájdu bezpečnú ochranu do oslobodenia, nenašiel sa nikto, kto by ich vyzradil. Bolo to ešte v apríli 1944. V tom čase sa venoval so svojimi spolupracovníkmi v ilegálnom hnutí prípravám na ozbrojené vystúpenie v SNP. Výsledkom tejto činnosti bol v čase SNP výkon prednostu zdravotníckej služby povstaleckej armády až do oslobodenia.
Už začiatkom povstania bol vážny problém ako a kde odsunúť ranených vojakov a partizánov, vrátane ďalších občanov na liečenie a záchranu ľudských životov. Do úvahy pripadal najvýchodnejší kút povstaleckého územia v Dobšinej (v tom čase okresného mesta), ako aj jej najbližšieho okolia. V tom čase aj na operáciu slepého čreva museli odvážať pacientov po dohode do Rožňavy, ktorá po Mníchovskom diktáte pripadla Maďarsku, vo vážnom prípade do Popradu.
Povinnosťou zdravotníckej služby povstaleckej bolo zriadiť na tomto vysunutom bojovom úseku poľnú nemocnicu. Ako pri zriaďovaní všetkých poľných nemocníc sa aj tu rátalo s pomocou RNV (Revolučných národných výborov), SČK (Slovenského červeného kríža) a tých, čo aktívne podporovali SNP. Vojenská zdravotnícka služba z oslobodeného územia (Brezno, Banská Bystrica) zabezpečila nákladnými motorovými vozidlami prepravu potrebného materiálu, zdravotníckych prístrojov, ale aj chirurgických pomôcok a ďalšieho najnutnejšieho zdravotníckeho materiálu pre vznikajúcu poľnú nemocnicu. Na cestu z Banskej Bystrice do Dobšinej a z podbrezovskej nemocnice určila zodpovedných vojenských lekárov a to MUDr. Viliama Charváta (po oslobodení profesora I. chirurgickej kliniky v Bratislave) a MUDr. Milana Urbánka (obdobne primára urologického oddelenia OÚNZ v Trenčíne). Materiál ako aj lekárov prepravili dôležitou spojnicou Slavošovským tunelom (Kopráš - Slavošovce) a štítnickou dolinou (cez Roštár - Nižná Slaná) do Dobšinej. Tunel slúžil na prechod ilegálnych pracovníkov, partizánov a banskej munície na povstalecké územie. Na slavošovskej strane bol zdravotnícky a ďalší materiál prevzatý a v spolupráci s RNV v Dobšinej, ako aj za pomoci SČK a obetavých lekárov prepravený do Dobšinej. Tu v rekordnom čase bola zriadená vojenská poľná nemocnica. Jej vedením bol poverený učiteľ Pavlík, Nemcami neskôr v Dobšinej zaistený a odvezený do koncentračného tábora, kde zahynul. Lekársku službu vykonávali, okrem spomínaných lekárov, aj miestni lekári, ako MUDr. M. Tománek, MUDr. E. Líška, MUDr. E. Pálka, MUDr. E. Pálka a MUDr. A. Tochten. Ošetrovateľkami boli dobrovoľné sestry Červeného kríža a to M. Tomášiková, A. Burgerová, M. Gomoriová, E. Pelionisová, M. Tóthová, a aj ďalšie. V administratíve, ale aj pri lôžkach pacientov, pracovali učiteľky miestnych škôl.
Do zariadenej nemocnice privážali ranených z povstaleckých bojísk na území Gemera, zo slavošovskej, slanskej a dobšinskej doliny. Kto nebojoval priamo, pridal sa k partizánskym jednotkám. Každý pomáhal ako vedel. Sám vďačím neoceniteľnej pomoci ľudí Gemera, všade tam, kde aj ja, hnaný žitia nevôľou som prechádzal, aby som zachránil život. Ochota, obetavosť a neohrozenosť boli neoceniteľné, ale dojímavé a na to sa, ani s odstupom rokov, zabudnúť nedá.
(Zdroj: PaedDr. Milan Sajenko: Sloboda prichádzala v januári 1945, ObO SZPB Rožňava, december 2015, ROVEN Rožňava, s.r.o.)
Ján Brocko
Boj o Revúcu
Deň jesenný zdvihol sa z hustých hmiel
a vo svite skúpom tresk pušiek zahrmel
Ohlásili poplach hrubé delá
a vojakov našich hŕstka smelá
s útočníkom sa zvítala
Od juhu z Jelšavy ženú sa záplavy
praskajú zošialeno mínomety
a hviždia spreklínané míny
Do dymu výstrelov zapadajú svety
hory v hmlách i výše
a výbuch ozvien píše
básni tejto rýmy
Guľomet neskrotný
tanky
delánepriateľov posadlých
stále blíž sa blížia
Lesy hučia
a v meste fŕknu okenice
jak strela za strelou padá do ulice
Bráni sa páli strieľa
tá hŕstka naša smelá
lež z juhu z Jelšavy
ženú sa divé záplavy
Hrdinstvo malé stvára divy
ohnivko skromné v reťazi
Mesto padlo skončil bojov
boj veľký spravodlivý
lež hrdosť naďalej v obetiach víťazí
Ústup smutný do hôr poďme
Sbohom buď
Sbohom
Mesto rodné
A keď deň šerý v slzách vyhasol
na duši zbudol iba bôľ
_________________________________________________________________________________________________________
POZNÁMKA: MUDr. genmjr. Ján Paškan (* 27. január 1907, Ochtiná – † 1. september 1989, Bratislava) bol slovenský lekár a generál. Prednosta zdravotnej služby MNO v Bratislave. Účastník protifašistického odboja a SNP. Počas SNP príslušník veliteľstva 1. československej armády na Slovensku v Banskej Bystrici, prednosta zdravotníckej služby (1944). Organizátor vojenského a civilného zdravotníctva, náčelník Vojenskej nemocnice v Bratislave, vedúci Katedry vojnového zdravotníctva Inštitútu ďalšieho vzdelávania lekárov a farmaceutov v Bratislave. Spoluautor odborných prác, autor článkov o zdravotníctve v SNP. Nositeľ viacerých vyznamenaní.