Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia (4)

Niečo sme mu porozprávali a on nám potom ukázal do kúta, kde bolo asi 12 vŕtačiek a zbíjačiek. „Chlapci, toto za dva dni muši byc hotove. Vyfasoval som vám aj drocené kefy, bo daktoré mašiny sú barz zahardzavené. Tak hnedka še ulapce do roboty!“ Stále sa usmieval. Topánky nespomínal, ale sme začínali tušiť, že tie zahrdzavené zbíjačky a vŕtačky budú asi zo šrotoviska. Baníci si svoje vŕtačky opatrovali, mazali olejom, takže nemohli byť v takom stave. Začali sme v nafte umývať najprv tie vŕtačky, čo sme vedeli, že sú z banských pracovísk. Nafta už bola veľmi špinavá, čierna. Mali sme hrubé štetce na umývanie. Keď sme si dali vŕtačky do zveráka a začali sme povoľovať spojovacie skrutky, náš majster prišiel pomaly k nám. Boli sme sústredení na prácu. On vybral namočené štetce z nafty a naraz obidvom nám čľapol štetcami na krk a dobre ich pritlačil, že nafta nám stiekla až do trenírok. Chvíľu sme nevedeli, čo robiť. Andy sa rýchlo spamätal, začal utekať a ja za ním. Obehli sme idúci kompresor. Postavili sme sa za obrovské rotujúce koleso kompresora. Náš majster dostal strach, ihneď vypol motor kompresora. Kompresor zotrvačnosťou ešte chvíľu išiel, potom zastal. Majster celý bledý nám volal: „Chlapci, poce von ztadzi (odtiaľ), ja už vám nič nezrobim, lem poce od teho kolesa!“ Pomaly sme vyšli so zvesenými hlavami. Majster nám ukázal na lavičku pri stole, kde sme zvykli desiatovať. Sadli sme si a on spustil: „Chlapci, srandy sú srandy, aľe toto už stranda nebula. Keby vtedy, jak sce buli za kolesom spadol remeň, co poháňa kompresor, ta vás tam zabije a mne by zavreli do basy. To už ňe sce v škoľe, ale v roboce. Tak mušice už uvažovac, že co robice. No už to ochabime (necháme) tak. Mne še prilepili štrimfľe v topánkoch a vy mace čarné uši aj kark, ta sme už vyrovnané.“ Zmierili sme sa s tým a uvažovali, ako nám to celkom hladko prešlo.

Pán Gaduš sa nás asi chcel zbaviť, lebo na druhý deň nás dolný Marcin zadelil do bane. Dal nás k veľmi dobrému baníkovi. Bol to goral, volal sa Suržín. Zo začiatku sme mu veľmi nerozumeli, lebo rozprával goralským nárečím. Dal nás prehadzovať rudu v rúbaní v kapse, ktorú volali „ferhava“. Výška rudy bola asi 60-70 cm, čiže lopatou bolo treba hádzať po kľačiačky. Ruda sa prehadzovala až do chodby, kde sa nakladala do vozíkov. Vozíky sme odtláčali ručne až k hlavnej úpadnici, kde sa pripojili na lanovku. Počva (podložie) v rúbani bola hladká, že sa po nej lopata dobre šmýkala. Ruda však bola ťažká a po hodine práce sme mali na rukách pľuzgiere, bolel nás chrbát aj kolená. Predák nám povedal, aby sme si odpočinuli, že zajtra nám vyfasuje kolenačky. Po 10 minútovej prestávke sme začali znovu prehadzovať. Zobliekli sme si kabáty, poskladali a podložili pod kolená, aby nás to tak netlačilo. Prehadzovali sme rudu ďalej. Keď sme vyložili všetku odstrelenú rudu a naložili vozy, mohli sme sa v chodbe povystierať. Desiatovali sme, hoci už bolo okolo jedenástej hodiny. Potom prišla príprava na vŕtanie. Zaniesli sme do rúbania dosku, vrtáky a predák pripravil vŕtačku. Vŕtačku sme položili na dosku a predák ju pri vŕtaní, sediac na doske, tlačil nohami. Za neho si sadol jeden z nás chrbtom k nemu, tým sme mu robili oporu, aby mohol nohami lepšie tlačiť vŕtačku. Druhý mal za úlohu sledovať ako to robí, ako narába s vŕtačkou. Potom sme sa na doske vymenili. Pri vŕtaní sme si prakticky oddýchli, iba si obzerali doráňané dlane s popukanými pľuzgiermi. Keď boli diery dovŕtané, ukázal nám, ako z nich vyškrabať prach. Doniesol škrabku, ktorá sa volala „krikal“. Bolo to guľaté železo, asi 1,5 metra dlhé, prierezu asi osem milimetrov. Na konci bolo rozklepané a zahnuté. Jeden z nás čistil diery, druhý odpratával náradie, ktoré bolo porebné trochu očistiť od prachu, hadicu stočiť a povešať na drevený stojan so železnými hákmi.

Predák pripravoval trhaviny na nabíjanie vrtov. Zo začiatku nás k príprave nebral, mohli sme ho len pozorovať z lavičky. Sám ponosil trhaviny do „ferhavy“ a dreveným nabijakom (drevená guľatá tyč priemeru asi 2,5 cm, dlhá 1,5 m) začal vrty nabíjať. Svietili sme mu, sledovali a pozorovali, ako to robí. Keď vrty nabil a dal upchávku z hliny (boli to šúľky z hliny, ktoré sme pred nabíjaním urobili), všetci sme si sadli na lavičku. Predák si zafajčil a ponúkal aj nás, aby sme si „zakrútili“ do papierika. Tabak a papieriky mal v malej drevenej skrinke. Čo sa nám páčilo, bol vzorný poriadok na pracovisku. Na chodbe sa nesmelo nič odhodiť, všetko smetie sme hádzali do vozíka. Potom vybral z kabáta hodinky, bolo pol druhej. Vliezol do rúbania, zapálil zápalné šnúry („cindry“) a pobrali sme sa k úpadnici. Keď začali nálože vybuchovať, predák ích počítal: „Jeden, dva...,“ až po osem, potom spokojne povedal: „išli všetky.“ Dozneli výbuchy, ihneď sme sa chceli pohnúť hore úpadnicou. Okríkol nás, že ešte lanovka nestojí. Keď zastala, znovu sme museli čakať, až kým pôjde „dolný“ hore s ostatnými baníkmi. Po zastavení lanovky, asi o 5-7 minút, sme videli prichádzať zdola veľa svetielok, ale iba jedno blýskalo. Bola to lampa pána dolného, pretože on mal na lampe mosadzný reflektor. Prišli k nám a my sme sa pripojili k sprievodu. Po tejto prvej šichte v bani sme prišli na učilište, naobedovali sme sa, okúpali a ľahli spať. Boli sme unavení, ale hrdí na to, že sme ako prví pracovali v bani pod zemou. Zobudili sme sa až pred večerou. Cítili sme sa dolámaní a dlane nás poriadne pálili.

Na druhé ráno sme už nešli do práce ako hrdinovia. Niesli sme si po dva kapesníky, aby sme si mohli obviazať dlane na miestach, kde sme mali popraskané pľuzgiere. Po „feleze“ sme išli so Suržinom do bane, tichučko a krotko. Stále sa nás po goralsky vypytoval ako sme spali, či nás nebolia ruky, ako sa nám páči baňa. Naše odpovede boli tiché a vo všetkom kladné. Nepriznali sme sa, že je to inak.
Keď sme prišli do rúbania a pozreli do „ferhavy“, uvideli sme dvakrát takú veľkú kopu rudy ako bola včera. Iba nás striaslo. Predák vytiahol z batoha úplne nové, kožené kolenačky a víťazoslávne nám ich podaroval. Povedal, že budeme kľačať ako vo vatičke, takže môžeme lepšie hádzať rudu v rúbaní. Pripli sme si ich s remencami na kolená, zobrali lopaty a bez slova vliezli do ferhavy prehadzovať rudu. Potajomky sme si vreckovkami obviazali zráňané dlane a začali prehadzovať. Predák tiež vzal lopatu a začal prehadzovať z najvzdialenejšieho konca k nám. Hádzal plné lopaty, dosť rýchlo, ledva sme stačili rudu hádzať na chodbu. Hoci rudy bolo viac ako predošlý deň, stačili sme to prehádzať a naložiť do vozov takmer o polhodinu skôr ako prvý deň. Predák bol s nami spokojný. Zapísal si do notesa, že sme naložili pätnásť vozov. Povedal nám, že máme o päť vozov viac ako včera. Vysvetlil, že na pracovisku máme normu, koľko ton rudy máme za mesiac vydať. Na učňa je stanovené 60% z normy baníka v rúbaní. Denne nám treba vydať aspoň 12 vozov rudy, aby sme splnili normu. Ak vydáme viac, splníme normu vyššie a bude lepšia výplata.

Týždeň ubehol ako voda a my sme si pomaly privykli na túto prácu. Celý budúci týždeň sme mali školu. Počas týždňa sme sa tešili na baňu znovu. V pondelok, keď sme prišli na baňu, zbadal nás náš bývalý majster Gaduš z kompresorovne. Mal dvoch nových baníckych učňov, ktorí práve vynášali zhrdzavené vŕtačky do šrotu. Rýchlo nám to zaplo, že tie zhrdzavené vŕtačky nám chcel dať rozoberať iba za trest. Keď sme prechádzali okolo neho, tak sa nás ironicky spýtal: „Ta co, chlapci, lepši robic v bani jak tu v kompresorovni mašiny rozbirac?“ Odpovedali sme mu, že pre nás je to lepšie, pretože my chceme byť baníci. Začali sme ho podozrievať, že to zadelenie do rúbania on navrhol „dolnému Marcinovi“, aby sa nám trochu pomstil. Či to bolo tak, alebo onak, nikdy sme sa nedozvedeli. Už sme robili druhý mesiac a Suržin bol s nami spokojný, hoci sa ukázalo, že Andy bol skôr na vylomeniny ako na „lásku k lopate“. Robil však dobre, lebo musel. Ulievať sa nedalo. Raz nám predák kázal, aby sme na šichtu vyniesli do opravy vŕtačku (mašinu, ako ju baníci nazývali) pánu Gadušovi, nech sa na ňu pozrie, lebo sa zasekávala. Niesol som ju ja. Keď sme boli na povrchu, Andy pýtal vŕtačku, že on ju dá do opravy, ale aby som išiel s ním. Dal som mu ju. Zobral ju na plece, vystrel sa, nasadil výraz tváre ako riaditeľ závodu. Vošli sme do kompresorovne. On na pána majstra rozkazovačne spustil: „Pán majster, tá mašina sa zasekuje, zajtra ráno nech je hotová, lebo ideme vŕtať do kameňa v chodbe. To Vám odkazuje pán predák Suržin a aj pán „dolný Marcin“. Dnes bol u nás na pracovisku a prikázal, že zajtra musí byť ten kameň v chodbe odstrelený.“ Keď majster Gaduš počul, že aj pán dolný to prikázal, tak celkom úctivo povedal: „Ráno price po mašinu, budze hotová.“ Keď sme odchádzali ku autobusu, Andy sa smial po celej ceste. Hovoril mi, že starý Gaduš ani domov nepôjde, zostane robiť mašinu. To má za tú naftu na našich ušiach.

Ráno, keď sme išli po mašinu, bola hotová a vyblýskaná. Ihneď ju pripojil na hadicu pred kompresorovňou a preskúšal. Išla ako hodinky. Potom povedal: „Jaké su z vás už baníci, ta lem se snažce a pozdravce pana Suržina.“ Pozdravili sme, Andy si vyložil mašinu na plece a kráčali sme dolu úpadnicou na pracovisko. Medzitým sa pripravoval pre nás učňovský revír. Nachádzal sa nad úrovňou hlavnej úpadnice. Bolo tam asi päť porubov (pracovisko, kde sa dobýva ruda). Doprava vozíkov k hlavnej úpadnici bola dvojkoľajnou zvážnou s úklonom asi štyridsať stupňov. Hore bol umiestnený dvojbubnový brzdiaci vrátok. Na spodku zvážnej sa na lano zapol prázdny vozík a na vrchu na druhej koľaji plný vozík. Ten sa pomaly zatlačil na uklonenú koľaj. Po odbrzdení sa plný vozík pohol a svojou váhou začal ťahať prázdny vozík hore. Bola to doprava rudy bez potreby energie. Rýchlosť dopravy sa regulovala iba brzdením vrátku.

Počas prípravy učňovského revíru sme boli všetci zadeľovaní na rôzne pracoviská. Pán dolný Marcin mal dokonalé informácie o tom, ako sa ten-ktorý učeň na pracovisku osvedčil. My sme sa u Suržina naučili dobre robiť všetky potrebné práce v rúbani. Často nás nechal samých, aby sme vŕtali. Pomáhali sme už aj pri nabíjaní vrtov a odpaľovaní náloží.

Pred zadelením na učňovský revír, dolný Marcin zhromaždil všetkých učňov vo „felezcímre“ (miestnosť, kde sa robil zápis). Oznámil nám návrh na zadelenie. Vymenoval piatich predákov na jednotlivé pracoviská. Medzi nimi sme boli aj my s bratom Mirom. Každý predák si mohol vybrať troch kamarátov do partie. Ja som si vybral Fera Balaňana, Janka Orolína a Fedora Matviaka (sme na fotke v Hôrke, pri autobuse). Brat si vybral tiež svojich kamarátov s ktorými býval na izbe. Oni už boli starší a silnejší chlapci. Môj kamarát Andy sa do rúbania nehrnul. Radšej chcel robiť pri doprave. Pri zadeľovaní ostatných prišiel rad na takého malého chlapca, volal sa Kikcio. V skúšobnej dobe pracoval na povrchu pri banskej doprave. Tam si zvykol a práca sa mu páčila. Zamestnanci s ním boli spokojní. Dolný ho chcel zadeliť do bane k doprave na zvážnu. Kikcio to odmietol. Povedal, aby ho zadelil ku doprave na povrchu, kde doteraz pracoval. Dolný mu začal vysvetľovať, že banský učeň musí pracovať aj na pracoviskách v podzemí. Kikcio odpovedal, že do bane nepôjde. Na otázku dolného, že prečo, odpovedal jednoducho: „Ta co, som myš, žeby som išol do dzíry?“ Jeho zdôvodnenie vyvolalo nával smiechu medzi nami. Vybojoval si však svoje miesto. Celý ten čas, ktorý som strávil v učilišti pracoval pri „ťažbe na povrchu“. Práca v učňovskom revíre sa rozbehla. Jednotlivé kolektívy v rúbani medzi sebou súťažili. Mali sme dobrých inštruktorov z radov starších baníkov. Práca nám išla dobre. Mali sme stanovené normy a vedeli sme koľko ton rudy máme vydať, aby sme splnili predpísanú normu. Výsledky súťaže boli zverejňované na nástenkách. Najlepší kolektív bol brata Mira a náš obsadil druhé miesto. Brat vedel dobre počítať percentá a vždy vedel ako nás predbehnúť v plnení normy.

Prišli Vianoce. Dostali sme voľno. Od 23. decembra do 9. januára. S Mirom sme domov cestovali vo sviatočných uniformách. Prišli sme do Prešova a šli sme navštíviť starých rodičov. Chceli sme sa im ukázať ako vyzeráme v baníckych uniformách. Idúc zo stanice sme stretli vojakov nováčikov. Boli sme v uniformách s brigadírkou. Oni nevedeli čo sme to za „šarže“, tak nás poslušne zdravili. Bolo nám do smiechu. Starí rodičia sa nám potešili a vypytovaniu nebolo konca kraja. Neboli spokojní, že robíme v bani. Boli veľmi nábožensky založení. Upokojili sa až vtedy, keď sme im povedali, že pred odchodom do bane sa celé osadenstvo modlí vo felezcimre. Modlitbu vždy začal po zápise vedúci bane (v baníckej reči naddolný alebo oberštajger). Potom sme sa rozlúčili a išli k autobusu do Tuhriny. Tam nás už čakali otec s mamkou. Boli celí natešení a rozradostení, že sme prišli. V našich krásnych uniformách sme vyzerali ako dôstojníci. V radostnej vrave sme došli domov. Všetko už bolo pripravené na vianočné sviatky. Rozvoniavali tam po celom byte koláče a iné dobrôtky. Na Štedrý deň nám mamka povedala, aby sme urobili stromček. My sme to s Mirom odmietli, pretože sme nechceli prísť o prekvapenie a radosť zo stromčeka. Naša mamka vedela stromček vyzdobiť veľmi pekne. Sviatky sme strávili v príjemnej domácej pohode. Dostali sme krásne šachy v peknej drevenej kazete, žolíkové karty, nejaké svetre a ponožky. Podľa mamky je pod Tatrami zima, tak to potrebujeme. Celé sviatky sme hrávali s otcom šachy, potom žolíka alebo šustra. Ja s otcom a Miro s mamkou. Boli to radostné Vianoce.

Po Novom roku Miro odišiel skôr, lebo išiel do Michaloviec ku Jožkovi Halásovi, ktorý ho pozval na návštevu. V januári, ôsmeho, som mal 16-te narodeniny. Otec bol pyšný, že už má takých veľkých synov. Na druhý deň som musel cestovať do Spišského Štiavnika. Ráno sme sa rozlúčili s mamkou a spolu s otcom sme cestovali autobusom do Prešova. Otec cestoval do Trebišova na služobnú cestu. Do Prešova sme dorazili okolo siedmej a vlak nám odchádzal niečo po deviatej hodine. Bola treskúca zima, tak sme vošli do kaviarne Lipa. Otec si dal čaj s rumom a pre mňa pýtal štamperlík nejakého likéru. Čašník trochu zaváhal, ale keďže poznal otca, doniesol mi ho. Otec sa vychvaľoval, že už mám šestnásť rokov a som baníkom. Posedeli sme si v teplej miestnosti. Asi pol hodinku pred odchodom vlaku sme sa pomaly pobrali na železničnú stanicu. Nastúpili sme do pristaveného vlaku. Boli v ňom novo vyrobené vozne s mäkkými koženkovými sedadlami. Obdivovali sme to, pretože staré vozne mali iba drevené lavičky. Došli sme do Kysaku. Rozlúčil som sa s otcom, ktorý cestoval ďalej. Prestúpil som na osobák Košice - Žilina. Keď sme sa rozlúčili, ešte som netušil, že ho vidím naposledy živého.

Na učilište som prišiel bez problémov. Miro aj s Jožom Halásom boli už tam. Ráno sme sfárali do bane, každý na svoje pracovisko. Okolo desiatej prišiel na naše pracovisko dolný Marcin s bratom Mirom a povedal mi, aby som robotu nechal, že ideme von. Vyfárali sme, zobral nás do kancelárie a povedal, aby sme išli na učilište sa preobliecť a cestovať do Prešova, lebo nám zomrel starý otec. Z Kišoviec do Kaštieľa sme šľapali pešo. Na učilišti sme sa preobliekli a stihli vlak na Košice. V Kysaku sme prestúpili. Do Prešova sme došli už po zotmení. Z veľkej stanice pešo až na Vajanského ulicu bolo ďaleko. Z chodenia sme boli značne unavení. Prišli sme k bráne a zazvonili. O chvíľku sa ozvali kroky a štrkotanie kľúča. Brána sa otvorila a ostali sme ako prikovaní prekvapením. Pred nami stál starý otec. Objal nás a povedal, že sme siroty. Nemohol som tomu uveriť, lebo som s otcom včera cestoval. Rozprával, smial sa, mal dobrú náladu, bol v pohode. A dnes je mŕtvy? Nechápal som, ako je to možné. Žiaľ, taká bola skutočnosť. Táto udalosť ovplyvnila naše budúce životy. Stratili sme oporu. Mamka nemala také možnosti, aby nás podporovala. Museli sme sa životom vo svete prebíjať a spoliehať sa sami na seba.

Po pohrebe sme sa vrátili do učilišťa. Ani sme sa nenazdali a rok sme mali za sebou. Posledný augustový týždeň roku 1951 nám na učilišti oznámili, že závod vybral najlepších učňov, aby išli študovať na Priemyselnú školu banícku v Spišskej Novej Vsi. Učňom, ktorí urobia prijímacie skúšky a budú na školu prijatí, závod poskytne štipendium počas dvojročného štúdia. Medzi učňami, ktorých vybrali som bol aj ja a Miro. Mal som rád prácu v bani. Ako druhoročiak som dostával 80% zo sadzby baníkov. Začínal som byť trošku frajer. Už mi neboli dobré poltopánky z učilišťa. Kúpil som si z výplaty moderné poltopánky, populárne budapeštianky. Začal som si kupovať aj iné košele a kravaty. Vychovávatelia sa na mňa hnevali za to, že som nenosil predpisové topánky, košele a kravaty k uniforme. Miesto školy na učilišti som chodil robiť do bane, lebo sa mi páčilo pracovať a viac zarábať. Odmietol som ísť na skúšky, nechcelo sa mi učiť. Brata Mira bez problémov prijali a v septembri nastúpil na štúdium. Podľa tej mojej tretej sudičky som prvýkrát v živote riadne zakopol a spadol. Sám som si nevedomky podložil nohu. Ubehli dva mesiace. Prišiel za mnou vychovávateľ pán Parajňák a povedal mi, aby som išiel na doplnkové skúšky do PŠB v Spišskej Novej Vsi, lebo ešte nemajú potrebný počet žiakov. Bolo to začiatkom novembra. Presviedčal ma, že táto škola mi v živote veľa pomôže, že banských technikov je málo, alebo môžem v učilišti pôsobiť ako inštruktor alebo vychovávateľ. Presvedčil ma a ja som na tie skúšky išiel. Pán profesor Haberland si ma podal na skúškach z matematiky. V rovniciach som zabral, ale percentuálny počet som nejako zbabral. Nakoniec vyhlásil, že som vyhovel, ale tie percentá sa musím doučiť. Ako-tak som obstál aj zo slovenčiny. Bol som prijatý. Zadelili ma do triedy, kde bol aj brat Miro. Nevedel som čo teraz, ale budúci spolužiaci ma prehovárali, aby som prišiel. Boli to veľmi sympatickí chlapci. Keď som sa vracal vlakom do Štiavnika, rozhodol som sa, že na tú školu pôjdem. Keď som to oznámil pánovi Parajňákovi, potešil sa. Na druhý deň som si zbalil svoje veci, rozlúčil sa s kamarátmi, vychovávateľmi a odišiel študovať na Priemyselnú školu banícku v Spišskej Novej Vsi (PŠB). Toto rozhodnutie zohralo v mojom živote veľkú úlohu. Začala sa etapa môjho dozrievania a dospievania. Začala škola, na ktorú so spolužiakmi najradšej spomíname. Dala nám veľmi dobrý základ do života.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay