Po niekoľkých dňoch nás to vzrušenie začalo opúšťať a uvedomili sme si, že pomaly sa treba chystať na odchod do učilišťa. Do odchodu z domu nám ostávalo niečo cez mesiac času. Využívali sme to na potulky v prírode spojené so zberom húb, malín a na Olšavu sme chodili chytať rukami pstruhy, ktorých tam bolo neúrekom.
V tom čase nebol v okolí žiadny rybár, ani nijaký dozorca, a to, že chlapci chytali ryby rukami, ľudia brali ako samozrejmosť, ktorá patrila deťom. Doma sme mame pomáhali pri zaváraní ovocia. Keď piekla zákusky, miešali sme žĺtky s cukrom, alebo šľahali sneh z bielkov. Dcéru nemala, tak my sme boli pomocníci v kuchyni. Hovorí sa „čo sa v mladosti naučíš, na starosť nájdeš“. Je to pravda, pretože obidvaja vieme dobre variť, čo sme v živote vedeli využiť, a nepatríme do kategórie tých chlapov, ktorí si nevedia ani zohriať hotové jedlo.
Koncom leta, v pošte doručenej na notariát boli dva listy v úradných obálkach, adresované nám dvom. Vzrušene sme ich otvorili. Bolo to oznámenie, že sme zaradení do učebného pomeru v Ústave baníckeho dorastu v Rudňanoch, s nástupom 1.9.1950. Za tým bola krátka správa, ako máme do Rudňan cestovať. Vlakom do Spišskej Novej Vsi, potom autobusom do Rudňan. Boli tam vypísané aj odchody autobusov. Ďalej tam bolo napísané, že na učilište si nemáme brať žiadne šaty, ani obuv, lebo tam dostaneme kompletnú výbavu. Mamka krútila neveriacky hlavou, pretože bolo iba 5 rokov po vojne a bol lístkový systém. Ťažko bolo kúpiť topánky, šaty, a tu bolo oznámenie, že všetko v učilišti dostaneme. Otec, ktorý sa rozprával s pracovníkom na úrade práce povedal, že banícki učni dostanú kompletné vybavenie. Záhada bola pre nás „Rudňany“. Čo to je a kde to je? Otec, ktorý veľa precestoval a poznal celú republiku, to tiež nevedel. Nemohol vedieť, pretože obec Koterbachy bola iba nedávno premenovaná na Rudňany.
V stanovený deň sme sa vybrali, sprevádzaní rodičmi, k rannému autobusu do Prešova. Niesli sme iba malý kufor, v ňom osobné hygienické potreby, vyprážané kurča, chlieb, kyslé uhorky a fľašu čaju. Vypočuli sme si zase všetky rady od mamky, rozlúčili sa a nasadli do autobusu. Keď autobus odchádzal, pozerali sme sa na rodičov, ktorí nám mávali. Prišlo nám clivo. Naša milá dedinka a naši rodičia sa nám vzďaľovali. Z nás pomaly začalo vyprchávať hrdinstvo, že všetko vieme, všetko zvládneme. Čože, veď v učilišti budú aj iní chlapci, avšak pomaly, ale isto sa do nás vkrádali obavy zo začiatku nášho nového života. Prišli sme do Prešova na Veľkú stanicu. Nasadli na osobák do Košíc. V Kysaku sme prestúpili na vlak Košice – Žilina a hľadali sme nejaké dobré miesto. V jednom kupé sedeli dvaja chlapci v sivomodrých uniformách. Mysleli sme si, že sú to príslušníci vojenskej školy Jána Žižku, ktorých sme volali žižkováci. Bolo tam voľné miesto, tak sme vošli a usadili sa k nim. Chlapci sa otočili k nám, chvíľu sme sa na seba pozerali a naraz vykríkli, lebo sme sa spoznali. Boli to Jožko Halás a Jožko Bobaľa, s ktorými sme spoločne boli na rekreácii v Oravskom Podzámku. Vyrozprávali nám, že oni sú už dva týždne v učilišti a že boli na priepustku doma v Michalovciach a teraz sa vracajú späť. Obdivovali sme uniformu. Vysvetlili nám, že je to vychádzková uniforma a že majú ešte aj sviatočnú, čiernu s brigadírkou. Povedali sme im, že ideme do učilišťa v Rudňanoch. Začali nás od toho odhovárať, aby sme tam nešli, že oni sú v učilišti v Spišskom Štiavniku pri Poprade. Popisovali nám, že je umiestnené v krásnom kaštieli, v blízkosti ktorého je veľký park s futbalovým a volejbalovým ihriskom. Majú tam krásne klubovne s novým nábytkom, pingpongové stoly, šachy a že nás tam bez problémov príjmu, pretože ešte nemajú plný stav učňov, ktorý je plánovaný. Vymenovali nám veľa známych chlapcov, s ktorými sme boli spolu na rekreácii. Hoci s obavami, no nakoniec sme súhlasili a rozhodli sa ísť s nimi. Vystúpili sme na malej železničnej stanici, hneď za tunelom. Pobrali sme sa peši ku kaštieľu, ktorý bol vzdialený od stanice asi dva kilometre. Akonáhle sme ho v diaľke zbadali, naše obavy začali narastať, ako nás tam prijmú. Keď sme boli blízko, uznali sme, že kamaráti mali pravdu.
Kaštieľ bol prekrásny. Bol novo vymaľovaný svetložltou farbou, ktorá mu dodávala elegantný vzhľad.
Vstupná brána bola zavretá. Po zacenganí sa brána otvorila. Privítal nás mladý muž. Bol to vychovávateľ. Skontroloval kamarátom priepustky. Oni mu začali vysvetľovať, že sme noví, pôvodne sme mali ísť do Rudňan, ale nás priviedli sem, lebo sme boli spolu na rekreácii a máme tu viacero kamarátov. Prezrel si naše papiere a potom povedal kamarátom, aby nás zaviedli ku riaditeľovi. Ukázali nám dvere kancelárie riaditeľa a odišli na svoju izbu s tým, že sa idú preobliecť. Zaklopali sme a vošli dnu. Za stolom sedel riaditeľ pán Peller. Bol to starší pán v okuliaroch. Podali sme mu naše papiere a vysvedčenia. Vysvetlili sme mu, že sme mali nastúpiť v Rudňanoch, tu však máme veľa kamarátov a chceli by sme ostať v tomto učilišti. Bez slova pozeral na naše vysvedčenia a my sme s napätím čakali na jeho odpoveď. Keď skončil, pozrel na nás a povedal nám, že stav učilišťa nie je naplnený, že môžeme ostať. Takmer sme zvýskli od radosti, tak sa nám uľavilo. Potom zavolal jedného z vychovávateľov, ktorému povedal, aby nám vydal potrebné veci a zadelil na izbu.
Na chodbe sa nám predstavil ako Adrián Parajňák. Odišli sme do skladu a tam nám vydal tepláky, trenírky, tielka, košele, polovičné trampky, ponožky a pyžamo. Pridelil nám skrine, ktoré boli umiestnené na chodbe. Pribehli za nami Bobaľa a Halás už prezlečení v hnedých teplákoch. Začali vychovávateľa prehovárať, aby Mira dal na ich izbu, lebo majú jednu posteľ voľnú. Opýtal sa nás, či nechceme s Mirom bývať spolu. My sme na tom netrvali, preto Miro odišiel bývať k nim. Oni už boli starší. Mňa pridelil na izbu, kde sme boli šiesti rovesníci. Fero Balaňan, Fedor Matviak, Janko Orolín, Dušan Jamrich, ja a Jóžika, malý chlapec, ktorý nevedel dobre po slovensky, iba maďarsky. O zábavu sme mali postarané, keď niektoré vety skomolil, že v nás vyvolávali búrky smiechu. Rýchlo sme sa všetci spriatelili a vychádzali spolu dobre počas celého pobytu v učilišti. O šiestej sme išli na večeru, potom pokračovali v družnej debate až do večierky, kým vychovávateľ neprišiel na kontrolu a nezhasil svetlo. Na druhý deň ráno sme dostali ďalšiu časť našej výbavy, modrosivú vychádzkovú uniformu s lodičkou a čiernu sviatočnú uniformu s brigadírkou. Uniformy boli pekne vyzdobené červenými výložkami a baníckymi znakmi. Na ľavom rukáve bol odznak nášho podniku MB (Manganorudné bane, n. p., Kišovce-Švábovce). K uniformám sme dostali dva páry poltopánok, hnedé k vychádzkovej a čierne k sviatočnej. Ďalej to bol tmavosivý zimník, a na leto zelenohnedý plášť z celtoviny, zvaný „montgomerák“. Bol pomenovaný po anglickom generálovi, ktorý získal slávu v bojoch proti fašistickej armáde. V kinách ho ľudia stále videli v takom plášti. Bol to výstrelok vtedajšej módy, takže sme sa v ňom cítili trochu ako frajeri. Nasledovne to boli košele, spodné prádlo a kravaty. Do práce nás vystrojili pracovným oblekom, gumákmi a koženou prilbou. Museli sme si to všetko odniesť za pomoci kamarátov a poukladať do našej dvojdielnej skrine. Veľmi sme si to cenili, pretože sme si boli vedomí toho, že výbava pre jedného učňa stála veľa peňazí. Bolo to iba pár rokov po vojne, keď všetkého bol nedostatok a my sme boli vyobliekaní ako „malí grófi“.
V nasledujúcich dňoch nás kamaráti povodili po celom učilišti. Všetky miestnosti boli zariadené novým nábytkom a všade to voňalo čistotou. Najkrajšie boli klubovne. Boli to kruhové miestnosti umiestnené vo vežiach. Na ich stenách boli namaľované obrazy, ktoré znázorňovali baníkov pri rôznych prácach v bani. Jedna klubovňa bola zriadená ako knižnica a čitáreň a v druhej sa nachádzali hudobné nástroje, harmónium, dve harmoniky a tri gitary. S bratom sme sa veľmi potešili, pretože Miro hral dobre na harmoniku a ja na gitaru. Začali sme hrať spolu. Na našu muziku pribehol do klubovne vychovávateľ Parajňák. Veľmi sa potešil, že hráme dosť obstojne. Ihneď zobral druhú harmoniku a pripojil sa k nám. Bol to výborný hudobník a harmonikár. Neskôr sme spolu hrávali pri rôznych príležitostiach a veľa sme sa od neho naučili. Začiatok školského roku bol posunutý na 10. september z dôvodu, že kaštieľ bol renovovaný a po týchto prácach ostalo vonku veľa odpadu. Vytvorili sme viacero skupín a všetok odpad sme odvážali fúrikmi na určené smetisko. Každý pracoval so zápalom. V priebehu jedného týždňa bolo vypratané celé nádvorie, okolie kaštieľa, ako aj všetky ihriská.
V učilišti nás bolo približne 80 chlapcov. Prevládali sme my, východniari, zo Šariša a Zemplína. Asi dvadsiati boli zo Spiša. Mali sme vytvorené veľmi dobré podmienky pre šport. Kompletné výstroje pre futbalistov, volejbalistov, na hádzanú a na zimu boli pripravené lyže. V sklade sme mali aj bicykle, úplné nové zn. ESKA. Pre tieto športy sme mali aj riadne, regulárne uhriská. Začala nám škola. Zo začiatku to bolo opakovanie stredoškolskej látky. Pracovať na závod sme ešte nechodili. Nevedeli sme sa dočkať toho, kedy pôjdeme robiť do bane. Chlapci z blízkeho okolia, ktorí mali otcov baníkov, nám rozprávali, ako to v bani vyzerá, ale nevedeli sme si to predstaviť. Koncom týždňa prišiel do učebne náš riaditeľ p. Karol Peller. Predtým ako sa stal riaditeľom učilišťa, pracoval ako banský merač a geológ. Jeho prednáška nás veľmi zaujala, lebo odbor geológie bol pre nás veľkou neznámou. Dozvedeli sme sa, že manganorudné ložisko vznikalo sedimentáciou pieskov s obsahom mangánu, podobne ako uhoľné sloje, ktoré vznikli zuhoľnatením historických drevín pod náplavami piesku bez prístupu vzduchu.
V ďalšej časti prednášky nám opísal Kišovskú a Švábovskú baňu. Obidve bane sú otvorené úpadnicou. Kišovská úpadnica je dvojkoľajka, má malý úklon a ruda sa dopravuje na povrch lanovkou, vo vozíkoch upnutých na tzv. nekonečné lano. Je to podobný spôsob ako visutá lanovka na Lomnický štít. Jedna kabínka ide hore, druhá dolu. Tu však po koľajniciach sériu plných vozov ťahá lano hore a prázdnych spúšťa dole. Švábovská úpadnica má väčší úklon a doprava je dvojbubnovým ťažným strojom. Na pravej koľaji ťahá lano plné vozy z bane a na ľavej koľaji spúšťa prázdne vozy dolu. Všetko to pre nás bolo nové a každý si to vysvetľoval po svojom. Aj tu platilo pravidlo, že lepšie raz vidieť ako trikrát počuť. Po tejto prednáške ešte väčšmi vzrástla naša zvedavosť a nedočkavosť, kedy uvidíme baňu na vlastné oči. Po ďalšie dni nám prichádzali prednášať viacerí banskí technici o vŕtacích a trhacích prácach, o vystužovaní banských diel, a tiež o banských strojoch. Preberali sme bezpečnostné predpisy v baniach aj na povrchu. Prednášky boli niekedy doplnené odbornými filmami. Pomaly sa nám formovala aká-taká predstava o práci v bani. Na jedno vyučovanie sa nám prišiel prihovoriť predseda celozávodného výboru ROH, ktorý bol aj kádrovčíkom. Na jeho prednášku sme nikdy nezabudli. Rozprával „spisovne“ spišským nárečím. Pospomínal nám útlaky baníkov v minulosti, štrajky, hlad, hospodársku krízu. Poukázal na to, že aké sme šťastné deti, že žijeme v takej dobe, kde nás čaká šťastná budúcnosť. Nezabudnuteľný bol však záver jeho prednášky, keď povedal: „Chlapci, mušice sebe uvedomic, že každa tona rudy je vecej slunka našim dzecom! Každa tona rudy je vecej chľeba našim dzecom! Každa tona rudy je klinec do rakvy kapitaľistom.“ Tento záver jeho prejavu sme potom počuli na každej schôdzi SZM, ROH alebo na úsekovej porade, dokonca raz aj na cintoríne, keď sme pochovávali tragicky zosnulého baníka, ktorý sa otrávil v bani plynom.
Spomínam na jednu príhodu, keď sme boli už druhoročiaci. Na banícky deň sme stáli v sviatočných uniformách pred tribúnou. Po príhovoroch riaditeľa a vedúceho bane vystúpil pred mikrofón náš kádrovčík a začal rečniť. My sme už len čakali, kedy hodí na prítomných víťazoslávny úsmev, zdvihne ruku zovretú v päsť a keď spustil: „súdruhove...,“ začali sme polohlasne predpovedať „mušime sebe uvedomic, že každa tona rudy“ atď. Presne nám to sedelo s ním. Bolo to ako zborová recitácia. On rečnil tak úpenlivo, že si to ani nevšimol. Zato starí baníci si to všimli, začali tlieskať a smiať sa. Kádrovčík bol celý bez seba, že zožal taký potlesk za svoj „verklíkový“ záver prejavu. Niekto mu to neskôr povedal, lebo v budúcich prejavoch na učňov stále nadával. Na našu adresu stále pripomínal, že hoci normy a plán plníme dobre, ale nevážime si výdobytky robotníckej triedy. Záver svojho prejavu však nikdy nezmenil.
Od 1. októbra sme začali chodiť do práce na baňu v Kišovciach. Boli sme rozdelení do dvoch skupín. Prvá skupina mala týždeň školu, druhá pracovala. Takto sme sa po týždni striedali. Zo začiatku sme boli zadeľovaní na povrch a neskôr do bane. Konečne sme sa dočkali. Ráno sme vstávali o piatej. Oblečení v pracovných šatách s koženými prilbami na hlave, rýchlo sme sa naraňajkovali, dostali sme balíček na desiatu a nastúpili do autobusu, ktorý nás vozil na závod. Baníckych učňov mal na starosti technik „dolný Marcin“. Ranný zápis sa volal „felez“. Každého vyvolal po mene a pridelil mu prácu. Prácu potom usmerňovali inštruktori, ktorí boli z radov baníkov. Jedno ráno prišiel za pánom „dolným“ starší ujo, majster z kompresorovne. Obsluhoval kompresor na stlačený vzduch, ktorým boli poháňané zbíjačky, vŕtačky a ostatné banské stroje v bani. Popri svojej práci v kompresorovni opravoval aj pokazené vŕtačky a zbíjačky z banských pracovísk. Vypýtal si dvoch baníckych učňov na rozoberanie pokazených vŕtačiek. Ja som stál na boku stola s Andym Sekerákom z Levoče. Skamarátili sme sa na učilišti. Andy bol všestranný, dobre hral pingpong, futbal a celkom sme si rozumeli. Mal však aj sklony k šibalstvám. Ako sa hovorí, bol vymastený všetkými masťami. Dolnému Marcinovi sme sa zdali byť dosť šikovní, tak povedal majstrovi, aby si zobral nás. Starý majster sa volal Gaduš. Bol to seriózny pán, ktorý nám vysvetlil, aj predviedol ukážku, ako máme vŕtačku rozobrať. V kompresorovni bol veľký pracovný stôl s dvoma veľkými zverákmi, do ktorých sme si mohli vŕtačku pevne uchytiť. V strede stola bola veľká plechová vaňa na umývanie súčiastok. Po rozobratí vŕtačky alebo zbíjačky, museli sme všetky súčiastky vyumývať petrolejom a naftou, potom pekne vyutierať handrami a poukladať majstrovi na jeho pracovný stôl. On to prezrel, poškodené súčiastky nahradil novými a vŕtačku zložil. Za kompresorovňou sme ju pripevnili na tlakovú hadicu a vyskúšali vŕtať do veľkého balvana, na to určeného. Keď vŕtala dobre oznámili sme to haviarovi, že si môže mašinu zobrať do bane. Práca sa nám páčila a majster bol s nami spokojný.
Bola sobota. Mali sme rozobrať iba jednu vŕtačku. Rýchlo sme to urobili a keď sme desiatovali, povedal nám majster: „Chlapci, porobili sce šicko. Sce šikovné. Už nemáme co robic. Pujdzece do Kišovec a prinešece mi od šustra poltopánky.“ Vysvetlil nám, kde majster šuster býva a dal nám pre neho lístok. Potešili sme sa, že sa trochu prejdeme. Dom sme našli podľa firemnej tabule. Zaklopali sme na dvere vošli dnu a pozdravili. Starý majster sedel na stoličke, na kopyte medzi kolenami mal topánku a medzi perami v ústach zvieral zopár kolkov (drevené klince na pribíjanie podrážok). Pozrel na nás, na náš pozdrav cez zovreté pery niečo zamrmlal. Kladivom v ruke nám zamával, čím naznačil, aby sme počkali. Postupne vyberal po jednom kolku z úst a šikovne ich vbíjal do topánky na kopyte. Keď zabil posledný, položil kladivo a spýtal sa nás: „Co hľedáce, chlapci?“ Povedali sme mu, že robíme u majstra Gaduša, ktorý nás posiela po poltopánky. Odovzdali sme mu lístok, ktorý prečítal. „Hej, už sú hotové!“ Vstal, podišiel k regálu, z ktorého vybral pár čiernych, vyleštených poltopánok, šusterskou zásterou ich ešte poutieral a položil ich na pracovný stôl. „Počkajce, chlapci, idzem donesc dajake novinky, že vám jich zapakujem /zabalím/,“ a odišiel bočnými dverami.
Keď šuster zavrel dvere, pekelník Andy priskočil k pracovnému stolu. Na stole bola stará plechová miska plná šusterského lepidla, z ktorého trčala drevená palička na natieranie. Šikovne vytiahol paličku a natlačil lepidlo do špíc topánok. Zastrčil paličku do lepidla a postavil sa ku mne. Bolo načase, lebo majster šuster už otváral dvere. Prišiel k stolu, rozprestrel noviny, poltopánky položil do stredu a zabalil ich do úhľadného balíka. Podávajúc nám balík povedal: „Chlapci, pozdravce pána Gaduša a povedzce mu, že še utre (zajtra) stretneme v karčme na mariášu.“ V tom čase sa majstri remeselníci navzájom uctili. Tvorili skupinu ľudí, trochu vyššie postavených. Vyšli sme von. Andy sa začal smiať. Povedal, že je zvedavý, keď sa pánu Gadušovi prilepia ponožky v topánkach, že ako sa potom pri tom mariáši budú hádať. Mne sa to až také smiešne nezdalo. Mal som obavy, čo urobíme, keď topánky ihneď vyskúša? Čím sme sa viac približovali k závodu, tým viac nás začalo hrýzť svedomie. Už aj Andy začal blednúť. Prišli sme do kompresorovne, majster už odstavoval kompresory. Andy mu odovzdal topánky s odkazom. Majster sa pousmial a balík ani nerozbalil, vložil ho do tašky. Nám odľahlo na duši. Cestou domov sme sa v autobuse rozprávali, že možno topánky neobuje a lepidlo vyschne. Utešovali sme sa, že na budúci týždeň máme školu a až potom prídeme pracovať.
(Pokračujeme)
Ing. Marian Slavkay