Krásna príroda Slovenského rudohoria je v okolí Rožňavy obohatená množstvom cenného bohatstva, ktoré po dlhé roky poskytovalo prácu i obživu tisícom baníkov a ich rodín v tomto regióne. Jednou z mnohých takých bola aj rodina Ondreja Gonosa z Rožňavského Bystrého. Jeho život nebol ľahký. Osud ho poznačil ako 35 ročného ťažkým banským úrazom a naviac mu pridal aj 5 rôznych diagnóz. Napriek tomu, že bol veľmi blízko smrti, moderná medicína mu navrátila život. Zdravie si však musel udržiavať iba pevnou vôľou, ktorá ho neopustila ani v tých najzložitejších situáciách.
Prišiel však 2. február 2022 so smutnou správou, ktorou jeho najbližší oznámili rodine, priateľom a známym, že vo veku 80 rokov zomrel Ondrej Gonos, rodák z Rožňavského Bystrého, vyučený murár, neskôr baník so strelmajstrovskou skúškou v železorudnej bani na úseku Mier. Tam, na 21. obzore ho zastihlo banské nešťastie, ktoré ho poznačilo na celý život.
Rovesníkov, ktorí sa v našej obci, aj napriek vojnovým podmienkam, narodili počas II. svetovej vojny bol veľmi slušný počet. Všetci sme chodili do školy, ktorej múry zakladali naši predchodcovia ešte za pôsobenia evanjelického farára Pavla Dobšinského. Aj keď v ťažkých časoch, školu sa predsa len podarilo postaviť spolu s jednou triedou, s bytom pre rechtora a hospodárskou časťou budovy. Aj keď sme základnú školskú dochádzku končili v iných náhradných priestoroch bývalej notárne, prežili sme v rodnej dedine najkrajšie roky svojej mladosti.
Náš rovesník Ondrej Gonos sa potom vydal na cestu murára. Práca spojená s týmto remeslom ho veľmi zaujímala a so svojimi kamarátmi postavil veru hodne domov, či bytov na okolí. Mal zo svojej roboty radostné chvíle. Viacero rodín aj v jeho rodnej obci si pochvaľovalo Ondrejov fortiel i pracovitosť.
Aj keď sa mu v práci murára darilo, predsa len blízkosť baníckej práce tiež mala svojich obdivovateľov, ktorí šikovného murára lákali aj do tejto profesie. V blízkosti jeho rodného domu boli i dve banícke pracoviská a na jedno, kde sa už začali prejavovať moderné spôsoby dobývania, Ondrej nastúpil, aby postupne zvládal aj odbornejšie práce, ako bol predtým pripravovaný.
V roku 2016 vyšla v Rožňavskom Bystrom knižka pod názvom Baníckym chodníkom o bystränských baníkoch. Jedna kapitola je venovaná tragickým udalostiam, ktoré poznačili bystränských baníkov od roku 1871. Časť spomienok je venovaná aj mladému baníkovi Ondrejovi. Bolo iba 4 dní pred koncom roku 1976. Na začiatku zmeny pri pravidelnej prehliadke zistil v raziacej chodby na 21. obzore v strope puklinu, ktorá sa objavila po odstrele banskou trhavinou v predchádzajúcej smene. Aby neporušil banské predpisy ako predák musel dodržať postup pri odstránení nebezpečnej situácie. A vtedy sa to stalo. Uvoľnilo sa väčšie množstvo horniny a ťažko zasiahli i Ondreja. Následkom tejto nepríjemnej udalosti sa stal po roku práce v bani celkovým invalidom.
Na koho sa môže človek v ťažkej situácii oprieť, keď nie na njližších. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Preto nie raz ostatným pripomínal, že oporou mu bola rodina jeho brata a sestry, ktrorí ho už skôr predišli do vešnosti. Boli vždy ochotní svojmu najmladšiemu bratovi vždy ochotní pomôcť. Neraz im v duchu za to po tejto ťažkej udalosti poďakoval.
Po tejto smutnej udalosti si neraz spomínal, že sa nemohol zúčastňovať na spoločenskom živote v obci. Bolo to pre neho ťažké obdobie. Stal sa uzavretým, napriek tomu, že Ondreja predtým sprevádzala veselosť a bol šťastným človekom. Neraz si spomínal, že svetlo do jeho života vniesli vnukovia Marcelko a Branko. Veľmi si sa tešil najmä z ich úspechov a v ich prítomnosti vždy pookrial. Pri tejto smutnej udalosti môžem prezradiť, že aj tvoj syn Slavko ti bol veľkou oporou. Prejavilo sa to i v poslednom období tvojho života. Bez jeho pomoci by si bol odkázaný len na nemocničné lôžko.
Od spomínaného nešťastia sa Ondrejovi premietala celá udalosť, stále si na ňu spomínal. Stále rovnako prežíval, všetko akoby dnes sa stalo a vždy mu bolo z toho veľmi smutno. Následkom takéhoto stavu s podlomeným zdravím sa odsťahoval s rodinou za pohodlnejším bývaním do mesta. Ale na svoju rodnú obec nikdy nezanevrel, stále sa do nej rád vracal. Aj preto chcel byť pochovaný vo svojom rodnom Bystrom, do hrobu na najvyššom bode cintorína.
A v tých najsmutnejších chvíľach sa však ukázala jeho nezlomná vôľa prekonávania prekážok. Aj keď pomocou protézy vedel byť užitočným najmä pre svoju rodinu. Ako sám potom neraz prízvukoval: „Chvála Bohu, že sa to tak skončilo, ako sa skončilo. Mohlo to byť aj horšie. Koľkým baníkom sa stalo to najhoršie?!“
Náš zosnulý Ondrej bol obľúbeným, čestným a spravodlivým človekom. Mal zmysel pre krásu. Radosť mu robilo počúvanie ľudových piesní a šlágrov, ktoré mu pohládzali dušu v čase zhoršujúceho sa stavu.
Ondrej, životné osudy nás časom rozdelili ďaleko od seba. Aj keď nás mladosť spojila rôznymi možnosťami i príležitosťami, vždy som Ťa obdivoval ako budúceho gazdu, ktorý sa rozumie rôznym hospodárskym prácam na dvore, ale i na poli. Spájal nás aj šport a spomínam si, že keď sa mi v našom futbalovom klube Baník Rožňavské Bystré nedarilo dobre v bráne, vedel si ma zastúpiť a prejaviť tiež šikovnosť na ľavom krídle nášho mladého útoku.
Keď Tvoje mŕtve telo budú 5. februára 2022 0 14. hodine ukladať do hrobu na bystränskom cintoríne, rozlúčim sa preedtgým aj ja s Tebou, aj keď z veľkej diaľky, so želaním:
Nech Ti je zem Bystränská ľahká. Odpočívaj v pokoji!
Tvoj rovesník Ondrej Doboš,
Bratislava