Motto: Poďakuj!
Za vôňu poďakuj lipe, keď kvitne a ránu za svetlo, ktorým deň víta,
poďakuj srdcu za to že bije, a dažďu za vlahu čo zemi dáva.
A ďakuj semenám keď z hliny vyklíčia, za pestrosť farieb kvetinám,
za krásu hôr, ktoré sa k nebu týčia i za temnotu hlbinám.
Husliam za krásne tóny a krivky ladné, riekam, že stále tečú,
ďakuj i za to, že všetko nie je ľahké, i mechu poďakuj za zeleň mäkkú.
Poďakuj blížnym za prívetivosť, ďakuj za lásku muža i ženy,
poďakuj smrti za skutočnú spravodlivosť, i moru za bielu čipku z peny.
Tiež poďakuj za striebro vlasov, nočnému nebu za hviezdny blysk,
a lánom obilia za zlato zrelých klasov.
Poďakuj životu, že si ho smel žiť.
Vážená smútiaca rodina Bradovkova i Tomkova,
vážení príbuzní aj priatelia zblízka i zďaleka!
Vážený vzácny majster, organizátor, duša hĺbavá aj poetická, odborník časov produktívnych, starší skúsený kamarát, milý dedo Belo Bradovka!
Pred niekoľkými dňami by ma ani vo sne nenapadlo, že mi osud raz prichystá takúto chvíľu. Býva zvykom, že mladší odprevádzajú starších. V tomto prípade je rutina dodržaná, ale... Mám možnosť pospomínať pri takejto smutnej príležitosti asi preto, že som zrejme asi najstaršie činný pracovník, v síce inej brandži než bola Tvoja špecializácia, ale ona bola viditeľnejšia a zanechala trvalejšie stopy, ak mám spomenúť iba „to vybudované“, lebo „to zasiate“ nevidíme, no ukazuje, čo ste vedeli, čo ste mohli a aj dokázali aj napriek ťažkostiam. Veď ani vtedy nebolo všetko šibnutím čarovného prútika. Dnes sa proklamuje všeličo, vraj na úžitok občanov, ale výsledky miznú v diaľke ako ranná hmla, ktorú slnko rozpúšťa. Veď Tvoja bola generácia akosi tvorivejšia, hoci v ťažších podmienkach a možnože práve preto.
Tvoje pracoviská boli známe každému, kto prišiel do styku so stavebníctvom. A nebolo to preto, že by si nemal ukotvený životný cieľ. Vydal si sa vlastnou ťažkou cestou, ale vydržal si a vypovedáš do posledného dychu, čo len srdce zná.
Rozhodovanie je niečo, čo nás sprevádza po celý život, postupne však zistíme, že robiť to rozhodovanie je oveľa zložitejšie, komplexnejšie a zásadne ovplyvňuje nielen nás, ale často aj naše okolie. Niektoré rozhodnutia sa časom ukážu ako nesprávne, iné nám prinesú radosť a spokojnosť.
Ale akože by sme spomínali bez štipky poézie:
Oj víno, víno, boh ti nebo daj! veršuje Peter Zvon v Tanci nad plačom.
Ján Smrek to ilustruje rukolapnejšie: Človek, keď sa raz dotkne oblakov, už nemôže sa zmeniť na červa, čo vrýva sa len do zemského blata. ... A nebude mieru na svete do tých čias, kým ruky, ktoré plnia náboje sa nenavrátia ku plneniu fliaš. Nech tečú nápoje, nech miesto hromobitia kanónov znie krotký cengot čiaš.
Takto dôstojne i pracovne to prežívali Tvoji spolupracovníci, aj súputníci, pri pracovných i neformálnych stretnutiach, ktorých atmosféra bola vždy neopakovateľná.
A jedno pamätihodné bolo, keď sme sa stretli na pohrebe MUDr. Tomkovej, keď sme aj zaspievali: Kto za pravdu horí v svätej obeti... tomu moja pieseň slávou zazvoní; a príroda poďakovala tomu zboru nádhernou ozvenou.
Lenže dôvod na dnešné stretnutie je iný. Prišli sme sa s Tebou milý DedoBelo rozlúčiť a odprevadiť Ťa na ceste, ktorá čaká aj na nás, keď dozrie čas. Písmo nás poučuje: neviete dňa, ani hodiny a nezruší to ani charizma s Tebou spojená.
Berieme s úsmevom vtipy, že "staroba je iba pre statočných", alebo že "starnutie je otrava“; no je to jediný spôsob, ako sa dožiť vyššieho veku!
Keď si sa zotavoval z ťažkého úrazu, lekári zo žartu hovorili, že by tam mal ostať na plný úväzok, lebo v Tvojej prítomnosti sa pacientom zlepšuje nálada, ustupujú depresie a rýchlejšie sa im hoja rany. Aké to nadľudské vyznanie!
Všetci dobre vieme, že kto sa narodí a príde medzi ľudí, iste sa raz aj odoberie. Kedy? To vedia hviezdy: predsa len radšej vítame nový život; presne tak, ako sa tešíme na jar, aj keď v jeseni listy znova opadnú, aby naplnili zákonitosti prírody.
Takže už častejšie sa vyskytujú rozlúčky s bývalými priateľmi a kolegami, ako svadby, či krstiny, ale taký je kolobeh života.
Žili a žijeme v zložitej dobe, ale...
Nikdy sa nesťažuj na dobu, narodil si sa preto, aby si ju urobil lepšou. Veľkosť, ktorú môže ľudský duch dosiahnuť, určuje samotná ľudská bytosť, veď zrkadlu niet čo vyčítať, ak je tvár (alebo aj spoločnosť) pokrivená.
Týmto chcem oceniť celoživotnú prácu, ktorú si vykonával s citom vložiť do rámca povinností a predpisov aj fenomén osobného a ľudského prístupu k cieľu veci.
Odchod člena rodiny je vždy bolestivý a týka na nielen blízkych príbuzných. Lenže aj v takej ťažkej chvíli treba vidieť svetlý lúč nádeje a prijať aj filozofiu života z druhej strany, že odchod človeka môže byť aj darom vykúpenia. To len nás kmáše zármutok a pocit straty, ale čas to zahladzuje.
My všetci cítime stratu a preto prichádzame odprevadiť kolegu a kamaráta DedaBela, ale aj úprimne potešiť v žiali Vás najbližších, aspoň vľúdnym slovom, pohľadom porozumenia a podaním ruky. Je to tak, vyspelá technika už dokáže všeličo, lietať do kozmu, aj potápať sa do hlbín; no do sopky chrliacej lávu nevstúpime, ale ani život navrátiť nedokážeme.
Ale taká, voči majestátu smrti v podstate slabá, je naša spoločnosť. Ľudia majú slobodnú vôľu: môžu konať dobro i zlo, aj keď zmyslom života je stáť na strane dobra a hájiť ten postoj od narodenia po smrť.
Takže, milý DedoBelo, prijmi to úprimné poďakovanie i za priateľstvo, ktorým si nás popri povinnostiach zahrňoval, za každé vľúdne slovo a milý úsmev, za mnohé podnetné myšlienky a riešenia, lebo to je tá trvalá hodnota, ktorú si nám rozdával a ktorú nám tu zanechávaš i cez túto rozprávkovú záveť:
O niečo skorej ako sa na zemi rozmnožili ľudia, stretla sa na Olympe rada bohov, aby urobila posledné úpravy do ich života.
Starší rady povedal: „Dali sme im toho priveľa, musíme im niečo odobrať! Ale čo im odoberieme?“ Po dlhšom premýšľaní povedal: „Už viem. Odoberieme im šťastie, ale bude problém kde ho schováme, aby ho nedostali.“ Dumali, až jeden z nich navrhol ukryť ho na vrchole najvyššej hory sveta. Ale ihneď padla námietka: „Nie, spomeň si, že dostali silu a vytrvalosť. Niekedy, niekto z nich dosiahne vrchol a dostane sa tak k šťastiu a ak to raz objaví jeden, budú už všetci vedieť, kde sa ono nachádza.“ Potom navrhol iný: „Teda ho schovajme na dno najhlbšieho mora“. Ale ďalší hneď namietol: „Nie, spomeň si, že dostali predstavivosť. Niekedy, niekto z nich zhotoví taký stroj čo umožní ponorenie aj do hlbočiny a tak sa k šťastiu dostanú.“
Ďalší povedal: „schovajme ho na planéte, ktorá je vzdialená od Zeme.“ Aj jemu namietli: „Nie, spomeň si, že dostali inteligenciu. Niekedy, niekto z nich zhotoví loď na medziplanetárne cesty, tam ho nájde a potom už všetci budú mať šťastie.“
Posledný, ktorý dovtedy iba mlčiac pozorne počúval a porovnával každý návrh aj námietky, nakoniec povedal: „Verím, že viem kam treba schovať to šťastie, aby ho nikdy nenašli.“ Všetci sa prekvapene obrátili k nemu a svorne sa opýtali: „kam?“ On odpovedal: „Schovajme šťastie do ich vlastného vnútra, najlepšie priamo k srdcu. Budú takí zaujatí jeho hľadaním všade okolo seba, že ho nikdy nenájdu.“
Vážená smútiaca rodina i všetci zhromaždení! Prijmite, prosím, tento odkaz od zomrelého pána Vojtecha Bradovku, ako prezradenie tajomstva, ale aj ako návod pre živých, aby sme nezabudli na dôležitú, skrytú podstatu života.
Tým vyslovujem za všetkých, za kolegov, priateľov, aj za mňa, úprimnú sústrasť, porozumenie a spolucítenie s toľkým zármutkom.
V mojej najvnútornejšej vitríne sa zachveli všetky sklenené spomienky.
Na konci mlčania počuť vlaňajší dážď, ako pošepky diktuje svoj telegram.
Svorka smutných anjelov narieka pri svite luny a smrteľná duša vody tak
zľahka padá na dno. Keď anjeli vzlietnu, nastane najhlbšie ticho,
v ktorom azda začujem vzdialené perly, ako sa sypú po kameni sťa prúd
zamrznutých sĺz v mojich čoraz jesennejších očiach.
Lúčime sa s Tebou, náš milý DedoBelo, odpočívaj v pokoji! Naše spomienky Ťa budú sprevádzať, ako to mihotavé svetlo večné, na ceste do lona Matky Zeme, do nekonečných diaľav Vesmíru, ktorý je navždy domovom nás všetkých.
S úprimným spolucítením Váš
Julo Forsthoffer
21.1.2022
Narodil sa v Ratkovej, žil v Nadabule
Dlho som si myslel, že patrím medzi tých, ktorí sa už v roku 2000 zaradili medzi obdivovateľov i používateľov internetových služieb. Rozmýšľal som, ako ich môžem využiť najmä pri propagácii nášho Gemera. Veď bol tak zaostalý, že mnohí ešte aj dnes mávnu rukou nad jeho životnou úrovňou. Veľmi skoro som však zistil, že mám vážneho „konkurenta“ v osobe, v tom čase 80-ročného Deda Bela čiže Vojtecha Bradovku z Nadabuly. Kým ja som si nazval stránku Maj Gemer, on sa venoval Klub-u gemerských báčikov. KGB. Obsahovo bola veľmi zaujímavá a cestu k nej si našli najmä starší „tuláci po internete“. Pestrá bola najmä časť o Ratkovej, kde sa pán Bradovka narodil. Venoval sa takmer všetkému, čo v mladosti, v tomto dnes zabudnutom regióne, poznal a čo bolo hodné spomenutia. Oplatí sa túto stránku navštíviť ešte aj dnes. Stretnete sa na nej so zaujímavými osobnosťami, udalosťami i spôsobmi vtedajšieho života. Prostredníctvom nej som sa stretol s úzkym amatérskym dokumentárnym filmom, ktorým jeho prvý majiteľ nakrútil prvomájové sprievody v Ratkovej, autobus, ktorý dovážal deti do školy, ale aj iné. Zaujímavá je i jeho zbierka zvukových záznamov spracovaných rozhlasovým vysielaním o Ratkovej. Dnes tento filmový dokument patrí medzi jej vzácne pamiatky. Nezabudnem ani na osobné auto bývalého bulharského cára, ktorý sa zdržiaval i na Prednej Hore vo svojom sídle, ktoré dnes slúži nášmu zdravotníctvu. Používal ho ešte aj Bradovskov otec.
Nezabudnuteľná je pre mňa i televízna relácia, ktorá približuje naše diania pri počítači a jeho výsledky na televíznej obrazovke STV. Zaujímavá relácia o jeho rodine, ktorú samostatne nakrútila a odvysielala STV, patrí medzi ich najkrajšie i najhodnotnejšie. Obidvaja manželia Bradovkovci - Vojtech i Gitka radi spomínali nielen na reláciu, ale i na svoje súžitie, ktoré stále patrí pre mnohých mladších súčasníkov i dnes medzi príkladné.
Hodne by sa dalo spomenúť o Dedovi Belovi, ktorý bol príkladom tak v práci, ako i v súkromnom živote. Pre mňa zostane nezabudnuteľným aj pre jeho pevnú vôľu, schopnú prekonávať akékoľvek ťažké prekážky. Príkladov z jeho života je hneď niekoľko.
Dedo Belo, ďakujem Ti za všetko, čo si mi pripomínal a snažil sa preniesť cez každú nepríjemnosť či prekážky. Tvoje rady do života zostanú trvalou hodnotou.
Ďakujem Ti, že som Teba i manželku poznal a zostanete pre mňa aj naďalej príkladom v každodennom živote.
Nech Ti je zem gemerská ľahká. Odpočívaj v pokoji.
Tvoj priateľ
Ondrej Doboš
25.1.2022