Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia (2)

že tam treba veľa rysovať, čo mi „nevoňalo“, moje nadšenie rýchlo vyprchalo. Nasledoval ďalší zápal pre výber povolania, učiť sa za automechanika. Toto však nevoňalo mojej mamke, ktorá chcela aby som šiel študovať na vyššiu strednú školu. V jeden pekný deň prišli na našu školu vojenskí dôstojníci a robili nábor na vojenské školy. Ihneď som mal prihlášku za leteckého mechanika do Popradu. S vyplnenou prihláškou som trielil domov, aby mi ju rodičia podpísali. Nepochodil som, lebo podľa nich to bolo nebezpečné povolanie. Nakoniec všetko vyriešil brat Miro. On vtedy končil piaty ročník II. štátneho gymnázia v Prešove. Keď sme prišli domov, v nedeľu oznámil rodičom, že sa prihlásil za baníckeho učňa v rámci náboru „Lánskej akcie,“ ktorú vyhlásil vtedajší prezident republiky Klement Gottwald. Mamka prvá oponovala, že má ešte 3 roky, aby zmaturoval. Potom môže ísť študovať na akúkoľvek vysokú školu. V podstate mala pravdu, ale brat sa nedal. Mal už 17 rokov a vedel rodičom vysvetliť, aké sú podmienky v baníckom učilišti, koľko trvá učebný pomer, čo všetko banícky učeň dostane a tiež aké sú možnosti ďalšieho štúdia po vyučení. Nedal sa od svojho rozhodnutia odhovoriť. Tvrdošijne trval na svojom. Otec vidiac, že si s ním neporadí, povedal, že pôjde do Prešova na úrad práce poinformovať sa o tejto štátom podporovanej akcii. Zistil, že je to presne tak, ako im to vysvetlil Miro. Rodičia sa snažili mu to ešte vyhovoriť, ale nepochodili. Mirovou typickou vlastnosťou je, ísť za svojím rozhodnutím. Táto vlastnosť ho sprevádzala celý život. Aj preto sa stal uznávaným odborníkom a vedcom v odbore geológie.

Ja som túto situáciu využil. Keď som videl, že rodičom dochádzajú argumenty, nečakane som vyhlásil: „Keď ide Miro, idem aj ja za baníckeho učňa.“ Debata opäť vzbĺkla. Mamka začala znovu nariekať, že obaja budeme v nebezpečnej práci ryť pod zemou ako takí krtkovia. Zlé správy o banských nešťastiach sú na dennom poriadku. Dochádza k zavaleniu ľudí aj k rôznym ťažkým úrazom. Začali sme ju presviedčať, že spolu nám bude lepšie, lebo si budeme nápomocní. Dva roky rýchlo prejdú a potom budeme pokračovať v štúdiách. Nakoniec po dlhej debate sa s tým zmierili a s našim rozhodnutím stať sa „krtmi“, súhlasili.

Pre nás začala nová fáza v živote. Začali sme si samostatne vybavovať všetky náležitosti potrebné pre prijatie do baníckeho učilišťa. Na úrade práce v Prešove sme vyplnili prihlášku, museli sme absolvovať lekárske vyšetrenia, predložiť potrebné potvrdenia zo školy a keď sme to všetko vybavili, ihneď sme dostali pozvánku na dvojtýždennú rekreáciu do Oravského Podzámku. Nástup v polovici júna. Predčasne sa nám skončil školský rok. Bola to radosť, hlavne moja. Hoci som sa dobre učil, ten posledný mesiac sa mi zdal nekonečný. V škole som stále pozeral von oknom, pretože bol prekrásny čas a ja som túžil túlať sa v prírode. Možno to spôsobilo aj pekné dievčatko, ktorú volali Babuľa. Ja som na ňu stále myslel. Učitelia môj nezáujem spozorovali a stále ma okríkali, že nedávam pozor na vyučovaní.

Domov sme došli s veľkým nadšením, mávajúc mamke s pozvánkami na rekreáciu. Oznámili sme jej, že na rekreáciu odchádzame v polovici júna. Pre nás to bola radosť a pre mamku nová starosť. Potrebovala nám vyprať, vyžehliť a pobaliť veci, ktoré boli v pozvánke uvedené. Cestovala do Prešova, aby nám mohla niektoré veci dokúpiť. Pobalila nám všetko do nových kufríkov, s ktorými sme sa v určený deň vydali k rannému autobusu do Prešova. Vystúpili sme na „veľkej“ železničnej stanici. Tam už čakalo asi 40 chlapcov. Pred nimi stál starší pán s papiermi v ruke. Dovtípili sme sa, že to bude nejaký vedúci. Prihlásili sme sa u neho. Pohľadal si nás v zozname a poznačil našu prítomnosť.

Veľa chlapcov sme poznali zo školy a z internátu. Čo nás zarazilo, bola medzi nami skupina asi desiatich dievčat. Ako správni puberťáci, začali sme si ich s veľkým záujmom obzerať a následne aj doberať. „Vy chcete ísť robiť do baní? Veď tam je tma a nie sú tam ani zrkadlá, aby ste sa mohli do nich stále pozerať.“ Dievčatá sa povzniesli nad naše nevydarené posmešky a pokojne nám odpovedali: „My ideme do baníckeho učilišťa do Sloviniek, kde je zriadený ročník pre úpravárky ťažených rúd.“ Tým nás odzbrojili. Nevedeli sme ani čo je úprava rúd, ani kde sú Slovinky. Tvárili sme sa však naďalej dôležito. Dievčatá nám vyprávali celý proces úpravy rudy, ktorá sa vyťaží z bane, až po finálny produkt, ktorý už ide na hutnícke spracovanie v taviacej peci. Posmešky nás prešli. Zistili sme, že tieto dievčiská vedia viac o tom do čoho idú, ako my. Naše vedomosti spočívali v tom, že v bani je tma a že práca v nej je len pre riadnych chlapov.

Za chvíľu prišiel vlak. Na pokyn vedúceho sme nastúpili. Poučil nás, že v Kysaku budeme prestupovať na vlak idúci z Košíc, v ktorom budeme mať rezervované vozne. Po prestúpení v Kysaku sme sa pohodlne usadili s tým, že pocestujeme až do Kraľovian. Tam potrebujeme znovu prestúpiť na vlak smerom na Oravu. Do Kraľovian sme došli v poobedňajších hodinách. Vystúpili sme a čakali na prípoj. Konečne prišla očakávaná „motorka“, ktorá nás mala odviesť až do Oravského Podzámku. Železničná trať viedla po brehu rieky Oravy. Cestou sme sa kochali krásnou prírodou, do ktorej zapadala pekná, bystro tečúca rieka Orava. Jeden starší cestujúci nám začal vyprávať, že v tejto rieke žije aj kráľovná našich vôd, hlavátka. Kusy tu dorastajú až cez 15 kg a že v minulosti boli ulovené aj väčšie. Vtedy som si predstavoval hlavátky ako hlaváča. V Liptovskej Sielnici sme ich ešte ako deti chytali vidličkami nášmu ujovi, ktorý ich používal ako návnadu na veľké pstruhy. Mal som jednoduché vysvetlenie, keď hlavátka, tak musí mať veľkú hlavu. Dnes je Liptovská Sielnica zatopená priehradou Liptovská Mara. Až keď sme neskoršie navštívili múzeum na Oravskom hrade, videl som vypreparovanú veľkú hlavátku, ktorá vyzerala ako obrovský pstruh a vôbec nemala veľkú hlavu.

Konečne sme dorazili do Oravského Podzámku. Vystúpili sme z vlaku a obzerali sa dookola. Páčil sa nám hrad, týčiací sa na vysokej skale, a pod ním učupené mestečko. Bolo to pre nás všetko nové. Už dosť unavených z celodenného cestovania nás vedúci horko-ťažko usporiadal do akéhosi husacieho pochodového útvaru. Pomalým krokom sme sa vydali smerom k rekreačnému stredisku, od mesta vzdialeného asi jeden kilometer. Keď sme tam dorazili, ocitli sme sa v stanovom tábore. Rozkladal sa na veľkej lúke, dookola obklopenej lesom. Stany boli rozmiestnené do kruhu. Uprostred tábora boli dva stany, veľké ako menší domček, ktoré slúžili ako jedáleň a večer na kultúrne podujatia. Pred týmito stanmi bolo ohnisko, v jeho strede bola pripravená pyramída zo štiepaného dreva na táborovú vatru. Vonku pred stanmi nás čakali štyria muži a jedna staršia pani. Medzi stanmi pobehovali chlapci nášho veku, ktorí prišli do tábora pred nami. Zastavili sme sa. Náš vedúci podišiel k čakajúcemu personálu. Zvítali sa, podali si ruky a chvíľu medzi sebou ticho rozprávali. Potom jeden z mužov predstúpil pred nás, predstavil sa ako vedúci tábora a ostatných nám predstavil ako vedúcich našich skupín. Predstavil nám aj staršiu paniu ako zdravotníčku, ktorá bude pôsobiť v tábore. Na ňu sa máme obrátiť v prípade našich zdravotných ťažkostí. Následne nás oboznámil s režimom pobytu v tábore a tiež s vyhliadkovým plánom akcií, ktoré počas pobytu budeme absolvovať. Po prejave vedúceho sa ujali slova vedúci skupín. Nahlas prečítali, kto patrí do ktorej skupiny. Podľa zadelenia sme utvorili zástupy, každý za svojho vedúceho. Potom každý vedúci svojej skupine prečítal, v ktorých stanoch kto bude bývať. Po tomto zadelení sa každý pobral hľadať číslo prideleného stanu.

Prvou úlohou bolo uložiť si veci a postlať postele. Boli to šesťmiestne vojenské stany s nízkymi posteľami, na ktorých boli pripravené plachty a deky ako prikrývky. Miesta bolo dosť, iba ulička v strede bola úzka a tiež trochu zavadzal aj dosť hrubý kôl v strede stanu, ktorý držal stanovú plachtu dobre napnutú. Využili sme ho ako vešiak, kde sme si na nabité klince na noc vešali košele, kabáty a tepláky. Keď sme mali všetko uložené, vyšli sme pred stan. Vonku nás už čakala skupina chlapcov a dievčat, ktorí prišli pred nami. Zistili sme, že sú to Zemplínčania. Rozumieť sme si rozumeli, lebo sme východniari, ale predsa nám ich nárečie pripadalo trochu smiešne a naše zase im. Za každým slovom povedali „vecka“ (potom) a namiesto „som“ povedali „mi“. „Išol mi do varoša“, alebo „Užal mi“. Začali sme ich volať „veckare“. Oni na odplatu nás volali v celej republike dobre známou prezývkou „koňare“. Rýchlo sme však nadviazali priateľstvá a o hodinu to už bolo medzi nami, ako keby sme sa poznali roky. S mnohými chlapcami sme neskôr pôsobili v baníckom učilišti v Spišskom Štiavniku. V tábore sme prežili dva krásne týždne. Chodili sme na výlety po okolí, boli sme na Oravskom hrade, stojacom pyšne na vysokom skalnom brale nad mestečkom Oravský Podzámok. Boli sme na exkurzii na Oravskej priehrade, ktorá v tom čase bola vo výstavbe. V každodennom programe nechýbal šport ako futbal, volejbal, preteky v behu a rôzne iné športové hry. Hlavne krásne večery pri táborovom ohni so spevom a kultúrnym programom, ktorý sme si nacvičili s vedúcimi našich skupín. K celkovej pohode prispela aj výborná strava a večerné opekanie špekáčikov alebo slaniny.

Všetko má svoj koniec. Končila sa nám táto nádherná dovolenka. Na posledný večer sme pripravili obrovský táborák, pri ktorom vedúci tábora vyhodnotil náš pobyt. Bol s nami spokojný, pretože počas celého pobytu sa nevyskytli žiadne mimoriadne udalosti, ani nijaké priestupky v chovaní členov letného tábora. Bolo nám trochu smutno, že sa rozídeme. Na záver však vyhlásil, že ešte neodchádzame domov, ale pôjdeme do Prahy na pozvanie nášho prezidenta Klementa Gottwalda. Vybuchli sme v jasot, ktorý nemal konca-kraja. Keď sa mu podarilo utíšiť nás, pokračoval: „Do Prahy pôjdete zvláštnym vlakom s ostatnými učňami z ďalších miest. Vaši vedúci skupín a pani zdravotná sestra pôjdu s vami. Počas cesty a pobytu v Prahe sa chovajte disciplinovane, aby nedošlo k mimoriadnej udalosti. V Prahe sa zdržíte asi týždeň a nakoniec vás prijme pán prezident vo svojom letnom sídle v Lánoch.“

Vedúci ostával v tábore, lebo čakal druhý turnus rekreantov, ktorí mali prísť o niekoľko dní na rekreáciu. Celá vec sa nám zdala byť neuveriteľná. My pôjdeme do Prahy, hlavného mesta našej republiky? Dnešné deti to nikdy nepochopia, pretože už v útlom veku navštívili nielen Prahu, ale aj niektoré prímorské štáty, kde boli na dovolenke. V tej dobe nikto z celého kolektívu nebol ďalej ako v okresnom meste. Iba niektorí sa chválili, že boli už aj v Košiciach. Na ranný budíček sme rýchlo vyskočili z postelí a nebolo nás treba naháňať. Poumývali sme sa a ponáhľali na raňajky. Pri raňajkách sme dostali na cestu suchú stravu. Včas ráno sme odchádzali do Kraľovian, kde sme čakali na rýchlik do Prahy. Na stanici hrala dychovka. Na peróne boli školské deti a mávali nám so zástavkami. Cítili sme sa povznesene a dôležito.Ešte sme neboli ani v učilišti a už nám vzdávajú takúto poctu. Konečne sme zbadali blížiaci sa vlak. Za malú chvíľu sa do stanice prirútila vyzdobená fučiaca parná lokomotíva a na nástupišti rýchlik.

Viaceré vozne už boli plné chlapcov, budúcich baníckych učňov. Ozývali sa z nich pesničky a vrava. Nastúpili sme do rezervovaných vagónov. Rýchlik sa pohol a my sme sa tešili, že už cestujeme. Na každej stanici, kde sme zastavili, hrala dychovka. Z ampliónov sa ozývali pozdravy baníckym učňom a do okien nám podávali mládežníci vo zväzáckych modrých košeliach obložené žemle, cukríky, napolitánky. Na pitie nám dávali čaj alebo limonády. Konečne Praha. Vchádzali sme do zakrytej stanice „hlavního nádraží“. Na peróne hrala vojenská dychovka, takú sme v živote nevideli. Pozostávala asi z 50-tich členov. Vo sviatočných uniformách vyzerali všetci ako generáli. A dirigent so zlatou tyčou nám pripadal ako maršál. Boli sme z toho všetkého „vyvalení“, preto sme veľmi disciplinovane prešli podchodom do staničnej budovy. Neskôr sme vyšli von, kde boli zoradené autobusy, čakajúce na nás. Autobusy mali čísla jednotlivých skupín, pre ktoré boli určené. Po nastúpení do autobusov nás rozviezli do rôznych ubytovní, kde sme sa konečne zložili a zaľahli spať.

Z cestovania sme boli tak unavení, že sme rýchlo zaspali. Prebudili sme sa iba ráno, keď niekto vykrikoval „budíček“. Rýchlo sme sa umyli, obliekli a nastúpili na chodbu. K našim sprievodcom pribudli dvaja pražskí sprievodcovia, ktorí sa ujali vedenia. Iba oni vedeli, aký máme program počas nášho pobytu v Prahe. Povedali nám čo všetko máme v pláne navštíviť a že stravovať sa budeme na Starom výstavisku v Stromovke. Nie všetko sme rozumeli. V Čechách sme boli po prvý raz. Keď vyhlásil, že teraz nastúpime do autobusu a pôjdeme na „snídaní“, ozvali sa medzi nami hlasy: „Co je to snídani, to co budzeme robic?“ Niektorý múdrejší chlapec nám vysvetľoval: “Šak to frištik, nó, raňajky, somáre.“ Potom sme nastúpili do autobusu, ktorý nás odviezol do Stromovky. Došli sme na Staré výstavisko. Náš autobus sa zaradil k ostatným, ktoré už stáli v blízkosti Hlavného pavilónu. Vystúpili sme a vošli do obrovskej haly Hlavného pavilónu. Ostali sme ako omráčení, keď sme uvideli to množstvo stolov, pri ktorých sedelo veľa džavotajúcich baníckych učňov. Nevedeli sme odhadnúť koľko nás všetkých môže byť, preto sme sa pýtali sprievodcov. Ich odpoveď nás šokovala, keď povedali „něco přes deset tisíc“. Žasli sme nad organizáciou stravovania takejto masy ľudí. Každý mal vyhradené svoje miesto a armáda čašníkov nás stihla obslúžiť v priebehu pol hodiny, či to boli raňajky, obed alebo večera. Stále nám to vŕtalo v hlave, odkiaľ to jedlo oni nosia. Vznikli tu tiež komické situácie, keď niektorý chlapec povedal čašníkovi: „Ta tota káva je horká.“ A ten mu odpovedal: „Foukejte, kluci, foukejte.“ Prekvapenie. „Ta co nafúkam do nej cuker, či co?“. Bolo to smiechu, keď sme sa dozvedeli, že čo v Čechách znamená „horká káva“, že je to horúca káva. Celých sedem či osem dní sa tento ceremoniál stravovania opakoval, ale každý deň sme sa tešili na výbornú stravu a dobrú obsluhu na Starom výstavisku. Nechcem však dopodrobna opísať naše bohaté zážitky z celodenných putovaní po Prahe.

Počas nášho pobytu sme navštívili Národné múzeum, Technické múzeum, Múzeum ľudových krojov, veľa pražských kostolov, Staré mesto so slávnym Orlojom, Karlov most, Malú stranu, Petřínskú rozhľadňu. Obzvlášť sme boli unesení exkurziou na Hradčanoch, kde nás previedli po všetkých dôležitých miestnostiach. Prezreli sme si kanceláriu prezidenta, Rytiersku sálu, Španielsku sálu a ostatné miestnosti, ktorých význam si už ani nepamätám.

V ďalších dňoch sme absolvovali zopár divadelných predstavení a tiež sme boli aj v kine.  Posledný deň, pred návštevou pána prezidenta, nás ráno pustil vedúci na samostatnú vychádzku po Prahe. Dal nám inštrukcie, aby sme sa pohybovali v malých skupinkách a o jedenástej hodine už boli na ubytovni. Mali sme si pozrieť iba Václavák. Bývali sme neďaleko, asi päť minút po jednej uličke, takže nebol problém sa vrátiť na ubytovňu. Utvorili sme skupinky a pobrali sa do mesta. Prešli sme dookola celé Václavské námestie, chvíľu sme postáli pri soche sv. Václava na koni a neboli by sme „zvedave chlopci východňare“, keby sme nevymysleli nejakú vylomeninu. Niekto navrhol: „Ta kukajce keľo eľektričky tu chodza, ta podzme še povožic a potom pridzeme nazad“. Plán bol v momente schválený. Ihneď, len čo zastala prvá električka, sme do nej nastúpili. Prišiel konduktor, kúpili sme si lístky. Zvedavo sme pozorovali dianie na pražských uliciach, po ktorých sme prechádzali. Už sa nám zdalo, že ideme dlho. Niektorý z nás povedal, aby sme vystúpili, že sa tu trochu popozeráme a keď pôjde električka naspäť, vrátime sa na Václavák. Jednoducho a múdro, tak sme aj urobili. To, v akej štvrti sme boli, sme však nevedeli.

Pochodili sme po okolitých uliciach a po chvíli sme sa rozhodli vrátiť. Zastali sme na zástavke.  Električka prišla, nastúpili sme, kúpili si lístky a už sa išlo na Václavák. Asi po troch zastávkach sme zbadali, že naša električka prechádzala po území, kde už zanikla ulica. Bolo vidieť záhrady a polia. Už sme vedeli, že je zle. Určite sme zablúdili. O chvíľu nám to konduktor potvrdil. Keď sme zastali pri plechovej búde, zakričal: „Konečná, vystupovat!“. Pozerali sme na seba vystrašene: „čo teraz?“ Medzitým do električky začali nastupovať ľudia čakajúci na zastávke a usadili sa v prázdnej električke. Vybrali sme si starú pani, ktorej sme sa spýtali, že ako sa dostaneme na Václavák. Jej reakcia bola: „Ježiš Mária, kluci, vy jste na opačném konci Prahy.“ Potom vysypala zo seba podrobne, kde máme vystúpiť, na ktoré číslo električky prestúpiť, ale nakoniec povedala, že by sme mohli poblúdiť, tak ona radšej pôjde s nami a odvedie nás až na Václavák.

Trmácala sa s nami električkou, prestúpili sme na inú električku a konečne sme vystúpili na Václaváku. Nevedeli sme, ako sa jej máme za túto obetavosť poďakovať, ale ona len povedala, že je rada, že nám mohla pomôcť. Cestou sme jej porozprávali, kto sme a čo robíme v Prahe. Na rozlúčku nám takým materinským láskavým tónom povedala: „Kluci, jenom v tý šachtě si dávejte pozor, ať se vám nic nestane.“ A tak sa s nami rozlúčila. Neskôr sme zistili, že Pražania sú veľmi ochotní ľudia, či starí či mladí, stále nám boli ochotní pomôcť. Na ubytovni sme boli načas. Mlčali sme o našej ceste električkou. Časom sme zistili, že sme neboli sami, ktorí po Prahe blúdili.

Nadišiel deň stretnutia všetkých baníckych učňov s naším vtedajším prezidentom v Lánoch. V ranných hodinách nás autobusy odvážali do Lán. Sústredili sme sa v prekrásnom parku okolo kaštieľa. Každá skupina mala vyznačené miesto, vedľa ktorého bola vojenská poľná kuchyňa, kde nám vojaci varili výborný guláš. Dostali sme balíčky s ovocím, zákuskami a rôznymi cukrovinkami. V drevených debnách boli minerálne vody, limonády a vo vojenských varniach teplý čaj.

Bol krásny letný deň. Dychovka nám vyhrávala, bolo nám fajn. Po dobrom obede sa ozval z ampliónu pokyn, aby sme si všetko na stanovisku upratali, že za malú chvíľu majú prísť predstavitelia vlády a pán prezident. Asi o 14-tej hodine pri zvuku fanfár z kaštieľa prišiel pán prezident sprevádzaný vládnymi predstaviteľmi. Zastali na vyzdobenej tribúne, postavenej priamo pred naším stanovišťom. Ako prvý vystúpil s krátkym príhovorom predseda vlády Antonín Zápotocký. Po ňom sa ujal slova pán prezident. Vo svojom prejave zdôraznil dôležitosť vybudovania ťažkého priemyslu, ktorého základ tvorí baníctvo a hutníctvo. Dôvod, prečo sa založili banícke a hutnícke učilištia, bol nedostatok kvalifikovaných kádrov v týchto odvetviach priemyslu. Povedal, že do nás vkladá nádej, že z nás vyrastú dobrí odborníci vo svojich profesiách. Prihováral sa k nám, aby sme sa snažili dosiahnuť aj vyššiu kvalifikáciu štúdiom na stredných odborných školách. Tiež verí, že mnohí z nás ukončia aj vysokoškolské štúdiá, pretože v blízkej budúcnosti bude treba veľa nových inžinierov a technikov pre rozvoj.

Po prejave bola oficiálna časť ukončená. Pán prezident zostúpil z tribúny a prišiel medzi nás. Obklopili sme ho a on nám podával ruky so slovami: „Kluci, já věřím, že z vás budou dobrí horníci a technici.“ Zanechalo to v nás hlboký dojem. Mohli sme sa neskôr presvedčiť, že z týchto učňov, ktorí boli v Lánoch, ostalo v baníctve pracovať až 80%. Potom predstavitelia vlády a prezident odišli. Nasledoval pestrý estrádny program. Po jeho ukončení sme dostali na cestu stravné balíčky, také bohaté, že nám vydržali na dva dni. Z Lán nás autobusmi prepravili na hlavné nádražie, kde nás čakal pripravený mimoriadny rýchlik. Nastúpili sme do neho s našimi slovenskými sprievodcami. Každý sa usadil na miesto a v stanovenú dobu sa rýchlik pohol. 

Zbohom Praha, bolo nám tu dobre, ale musíme ísť ďalej, aby sme mohli splniť to, čo sme si predsavzali. Odnášali sme si krásne spomienky, ktoré nám ostali svieže po celý život. Celú noc sme vo vlaku podriemkavali. Sem-tam niekto šušťal s papiermi, keď v balíčku s jedlom hľadal nejakú dobrôtku. Keď sme už boli na Slovensku a vlak zastavil v stanici väčšieho mesta, prebudil nás spev a výkriky skupiny chlapcov, ktorí tam vystupovali. Konečne sa ozval hlas sprievodcu: „Kysak, cestujúci do Prešova ráčte prestupovať!“ Prestúpili sme na osobák idúci z Košíc do Prešova. Za necelú hodinu sme vystupovali na veľkej stanici v Prešove. Tam sme sa rozlúčili s kamarátmi a každý sa pobral svojou cestou k rodičom. My s bratom Mirom sme vyčkali autobus a okolo tretej poobede sme už boli doma v Tuhrine. Zvítali sme sa s rodičmi. Mamka žiarila šťastím, že sme sa vrátili domov živí a zdraví. V kuchyni na kredenci bola naša pohľadnica z Prahy, ktorú sme poslali rodičom, aby boli spokojní, že sme v poriadku. Vyprávaniu nebolo konca-kraja, keď s bratom Mirom skákajúc si do reči, sme vyprávali naše zážitky. Museli sme dopodrobna rozprávať, počnúc rekreáciou v Oravskom Podzámku, cestu do Prahy, pobyt v Prahe a hlavne o našom stretnutí s pánom prezidentom v jeho letnom sídle v Lánoch. Mamka žasla a stále hovorila, že takí chlapci a už máme také zážitky, akými sa nemôže pochváliť ani starší človek.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay