Je veľmi pravdepodobné, že každý, kto sa iba trochu zaujímal o tieto aktivity, sa stretol s pomenovaním Coburg a to vo viacerých súvislostiach. Ide vlastne o zjednodušený názov rodiny Coburgovcov, ktorá, ako jedna zo šľachtických rodín v 19. storočí, zohrala na vtedajšom Slovensku, predovšetkým v železiarstve, jednu z hlavných úloh.
Coburgovci boli vetvou Saskej kniežacej rodiny Vettinovcov a vládli v Sasko – Coburgovsko – Gothajskom kniežatstve. Potomkami Coburgovcov sú vládnuce triedy v Belgicku, Portugalsku, Bulharsku i Anglicku. Začiatok pôsobenia tejto rodiny u nás sa spája s rodinou Koháryovcov, ktorá pôvodne vlastnila pohronský železiarsky komplex. Keď posledný vlastník, Jozef Koháry zomrel, jeho jediná dcéra Mária Antónia Gabriela, sa vydala za Ferdinanda Georga Coburga, ktorý pochádzal z tejto bohatej šľachtickej rodiny.
Po smrti Jozefa Koháryho v roku 1826, získal Ferdinand Coburg dedičstvom všetky jeho majetky vrátane železiarní. Celý, tak získaný železiarsky komplex, naďalej zveľaďoval stavbou i kúpou nových prevádzok. S manželkou mali štyri deti. Po smrti Ferdinanda Coburga, v roku 1851, jeho syn Augustín pokračoval v rozširovaní podnikania, okrem iného mal prenajatú aj dobšinskú vysokú pec a zmodernizoval aj vysokú pec v Stratenej. Ďalším z potomkov bol aj Ferdinand Maxmilián Karol Leopold Mária Coburg (* 1861 – †1948), ktorý bol neskôr bulharským panovníkom a po vzdaní sa funkcie, prišiel žiť na Slovensko, kde sa venoval predovšetkým svojím záľubám. S ním, okrem iného, je spojená aj história kaštieľa vo Svätom Antone, či poľovnícka chata a kaštieľ na Prednej Hore pri Muráni ako aj poľovnícky zámoček na Pustom Poli. Veľkú zásluhu na rozvoji železiarstva má aj Filip Coburg (* 1844 – †1926), ktorý bol bratom bývalého panovníka Ferdinanda i majiteľom železiarne v Stratenej.
Obr. 1 Ferdinand Maxmilán K. Leopold M. Coburg Obr. 2 Filip Coburg
Dvaja z popredných predstaviteľov Coburgovskej rodiny
Výskyt vhodných nerastných surovín v okolí Dobšinej bol predmetom záujmu aj Coburgovskej rodiny, ktorá sa po dlhé roky venovala podnikaniu v baníctve a železiarstve.
Aktivity tejto rodiny na okolí spočívali nielen v realizácii ťažobných prác železných rúd, ale aj v prenájme vysokej pece, ktorá bola vo vlastníctve mesta.
Banské a hutnícke prevádzky kniežaťa Coburga
Banský majetok kniežaťa Filipa Coburga (herczeg Fülöp Szász – Coburg – Gotha) v Gemeri sa nachádzal v oblasti Železníka a Dobšinej.
Železorudné baníctvo kniežaťa Coburga malo na území mesta Dobšiná pomerne veľký význam a v podstate bolo ťažiskom jeho podnikania. Jeho začiatok spadá do 30. rokov XIX. storočia a postupne sa rozrastal a to kúpou banských oprávnení, ale aj udeľovaním nových. V roku 1867 jeho banský majetok predstavoval 18 plošných (šachtových) mier o rozlohe 563 623 m2 (udáva sa aj 593 623 m2 a 24 dĺžkových (štôlňových) banských mier (údaje o veľkosti banského majetku sú v jednotlivých podkladoch rôzne a to aj u iných majiteľov). V roku 1896 mal banský majetok rozlohu 883 073 m2 a 15 hornouhorských dĺžkových mier. V roku 1904 jeho majetok tvorilo už 61 plošných banských mier o rozlohe 1 769 379 m2 (podľa iných podkladov 1 840 052 m2) a 27 hornouhorských dĺžkových mier. Jeho banské polia sa nachádzali severovýchodne od mesta v hone Altenberg, Biengarten a Massörter. Pre veľký počet banských mier vo vlastníctve tohto majiteľa menovitý zoznam banských mier neuvádzame.
Dobývanou surovinou bola železná ruda siderit a limonit. V ložiskovej výplni sa vyskytoval aj ankerit a miestami vylúhovaný siderit. Obsah železa v siderite sa pohyboval v rozmedzí 34 – 46% Fe a v limonite 30 – 49% Fe a to v závislosti od miesta výskytu. Ložisko železných rúd na Gugli malo dĺžku 1130 m, šírku 70 – 300 m a priemernú hrúbku 30 m. Využiteľné zásoby odhadovali na 49 miliónov metrických centov.
Obsah železa, v rude ťaženej v baniach kniežaťa Coburga z jednotlivých ložísk, bol podľa podkladov z roku 1915 nasledovný:
| Baňa – pracovisko | rudná surovina | obsah železa |
| Andrei Massörter | siderit | 34,86 % |
| Apollonia Biengarten | siderit | 34,87 % |
| Vereinigte Biengartenfeld | siderit | 34,85 % |
| Simoni Altenberg | siderit | 34,31 % |
| Jakobi Hauptfeld | limonit | 49,24 % |
| Mathei Gugel | limonit | 34,19 % |
| Gottliebfeld Gugel | limonit | 36,91 % |
| Willibaldi Massörter | siderit | 36,91 % |
| Jakobi Hauptfeld | siderit | 35,77 % |
Banské prevádzky vo vlastníctve Coburga zaberali najväčšiu časť ložiska, menšiu, nie však menej významnú časť, zaberajú bane mesta Dobšiná, potom bane fideikomisu grófa Andrássyho ďalej Uhorského štátu a nakoniec niekoľko malých podnikateľov.
Obr. 3 Osadenstvo povrchových baní Maassörter
V roku 1879 železorudné bane a huty vo vlastníctve kniežaťa Szász-Coburg-Gothai Ágoston, Viedeň zahrňovali:
Bane na siderit a limonit:
a) Banský majetok v Dobšinej: 42 banských polí
Ťažba v roku 1879: 12785600 ko (kg), hodnota 26849 frt (forint) 76 kr (krajcár)
Počet robotníkov: 120
Bratská pokladnica Dobšiná
Riaditeľ baní: Dobay Vilmos, Dobšiná
Banskí dozorcovia: Koill János v Rakovci, Lischka Jakab a Antony Simon v Dobšinej
b) Železiarne Stratená: 2 vysoké pece, 25 skujňovacích pecí s hámrami,
2 tyčové valcovacie stolice a 3 valcovacie stolice plechov
Správca železiarne: Nepko Márton, pomocník Scholtz Kálmán
Nádvorní dozorcovia: Oberhausser Ármin a Pellionisz Sámuel
Ústredné riaditeľstvo Pohorelá
Počet robotníkov (za celú prevádzku): 344 stálych a 73 sezónnych, spolu 417
Výroba v roku 1879 (za celú prevádzku):
7663210 ko (kg) surového železa, hodnota 274590 frt (forint) 0 kr (krajcár)
348143 ko (kg) liatiny, hodnota 13925 frt (forint) 70 kr (krajcár)
1152724 ko (kg) plechu
2225709 ko (kg) valcovaného železa
Majetok bratskej pokladnice 8 775 frt (forint) 26 kr (krajcár)
Majiteľ platil lekárov, dielenských učiteľov, hradil všetky náklady na školy a štvrtinu dôchodkov. Deti zamestnancov majú bezplatné školné a návštevy lekára (Magyar Bányakalauz, 1881, 073-081)
Železorudné bane a železiareň, ktorých majiteľom bol
Filip Szász-Coburg-Gotha (Fülöp Szász-Coburg-Gothai herczeg Ö cs. és kir. Fensége), Viedeň mali v roku 1900 túto vnútroorganizačnú štruktúru:
Ústredný riaditeľ: Ján Gömöry (Gömöry János), Viedeň
Bane v Dobšinej, Železníku, Rákoši, Sirku, Nandráži a Turčoku
Vysoké pece v Stratenej (2), Červeňanoch (1), Nándor hute (1), Sirku (1)
Technická správa v Dobšinej:
banský dozorca: Koloman Benedikty (Benedicty Kálmán)
technický správca lanovky: Pavol Hajts (Hajts Pál)
Železorudné bane v Dobšinej:
Riaditeľ: Ján Gömöry (Gömöry János)
Správca baní: Koloman Benedikty (Benedicty Kálmán), Dobšiná
Banský majetok: banské polia o výmere 883 074 m2
1 km dopravných tratí
Ťažba: 99 825 q železnej rudy
Počet robotníkov: 66 osôb (Magyar Bányakalauz, 1900, 089-094):
Situáciu, v baníckom podnikaní na území mesta Dobšinej o päť rokov neskôr, možno odvodiť z nasledovných údajov (Magyar Bánya-kalauz 1905, s.110-116):
Bane a huty výsosti kniežaťa Fülöp Szász-Coburg-Gotha v tejto dobe zahŕňovali:
Bane na Fe-rudu: oblasť Knola, Kráľova hora - Kőnigsberg, Vogelberg (Mlynky), Dobšiná a ďalšie v Gemerskej župe
Banský majetok: 128 banských polí
124 banských mier
4 prebytky o rozlohe 4 608 401 m2
61 výhradných kutísk
Hutnícke zariadenia: 2 taviace pece surového železa a 3 vysoké pece Stratená a Červeňany
2 výrobne Martinskej ocele
2 valcovne tyčového železa s 2 pecami a 2 stolicami v Novej
Maši-Valkovňa (Nándor huta)
3 valcovne plechov, 6 žeraviacich pecí (Glühőfen) a 6 valcovacích stolíc vo Švabolke
1 výrobňa ohňovzdorných tehál a 1 vypaľovacia pec v Zlatne
Objekty: 7 lanovkových staníc
2 pražiace pece
2 vysoké pece
2 strojovne dúchadiel
9 iných prevádzkových stavieb
6 prevádzkových budov pri baniach
1 objekt strojovne šachty
5 skladov uhlia
2 sklady železnej rudy
17 obytných úradníckych domov
3 obytné domy nižších úradníkov
45 obytných domov pre robotníkov
Dopravné trate: 8,103 km podzemných banských tratí s lokomotívovou prevádzkou
4,710 km povrchových banských tratí s lokomotívovou prevádzkou
1,1185 km zvážnych
11,633 km visutých lanovkových tratí
Strojné zariadenie: 8 kotlov na výrobu pary o výhrevnej ploche 468 m2
3 stacionárne parné stroje o výkone 440 HP
4 dynamá o výkone 140 kW
80 banských vozíkov
3 vysoké pece
8 valcovní
1 vysoká pec s plynovým pohonom (systém Vechelhäuser), o výkone 250 HP
10 pracovných strojov v strojovniach
1 guľový mlyn
1 kolesový mlyn
2 obrubovacie nožnice
3 nožnice na plech
Prevádzkový telefón: 62,173 km telefónnych vedení s 30 účastníckymi stanicami
Výroba: 95875 q železnej rudy v cene 6238 K10f (K – koruny, f – haliere)
49300 q surové železo v cene 364680 K
61882 q Martinská oceľ v cene 742594 K
25120 q jemný plech v cene 678240 K
5394 q ohňovzdorné dinasové tehly v cene 37658 K
Poznámka: údaje o výrobe sa vzťahujú na celý podnikateľský subjekt a nie iba na územie Dobšinej
Ústredné riaditeľstvo: Pohorelá
Vedenie prevádzok:
Banský inšpektorát Dobšiná:
Benedicty Kálmán
Gömöry Arnold, banský dozorca
Hajts Pál, pomocný úradník
Klausmann Mátyás, vedúci lanovkovej prevádzky
Rozlosnik János, banský dozorca Mlynky
Rozlosnik Mihály, banský dozorca Mlynky
Kirschner Mihály, dozorca pre práce na povrchu
Vedenie hute Stratená: Loványi Hugó, vedúci prevádzky, dozorca
Plenczner Andor, dozorca pre práce na povrchu
Pack Pál, majster pecí
dr. Kellner Viktor, Dobšiná, lekár
(pracovníkov prevádzok mimo záujmového územia neuvádzame)
Osadenstvo: 128 baníkov
253 pracovníkov v hutách a továrňach
Bratská pokladnica:
Počet členov ku koncu roka 1903 (stratenská huta a hronské železiarne): 229
Príjmy 39821 K 83f, výdavky 17074 K 16f, majetok 22777 K 76f, 47 bytov pre robotníkov s 292. izbami, 3 školy so 4. učebňami, 2 r. kat. kostoly, 1 ev. a. v. kostol a jedno spotrebné družstvo
Okolo roku 1905 prevádzky Coburga boli činné v týchto banských poliach:
v oblasti Gugel (Kruhová) Jóremény a Zemberg
Altenberg (Starý vrch) Simon a Antal
Biengarten (Včelinec) Rochus, Károly, József
Massörter ( Baniská) Teskovics
Wolfseifen (Vlčia dolina) Ágoston a József - Mihály
Nerastnú surovinu, okrem baní na Gugli a vo Vlčej doline, dobývali povrchovo – lomovým spôsobom. Dobývalo sa na etážach o výške 4 – 8 m. Pod miestom dobývania (porubu) vyrazili štôlňu, do ktorej sa sklzom spúšťala rúbanina a túto následne odťažili banskými vozíkmi na koľajniciach. Pri podzemnom dobývaní využívali dobývanie v záberových pásoch.
Pracovné náčinie baníka tvorilo: plechové korýtko, čakan, motyka, klin, vrták, malé a veľké kladivo (jedno a dvojručné), sochor a nástroj na čistenie vrtnej diery (škrabka). Banské náčinie bolo vlastníkom baníka, ale ostrenie (brúsenie) a kalenie musel uhrádzať určenému kováčovi.
Na prepravu vyrúbanej suroviny sa využívala koľajová doprava. Rozchod koľajníc bol 600 mm. Už v roku 1896 koľajová doprava v baniach a na povrchu dosahovala dĺžku 1640 m.
Doprava jaloviny na odval, ktorá zostala po preberaní rudy, bola koľajová. Prebratú železnú rudu, naloženú do banských vozíkov prepravovali na skládku. Keďže vlastné dobývacie miesta a štôlňa boli umiestnené vyššie, ako je miesto skládky, na dopravu sa využívali zvážnice, ktoré mali dva páry koľajníc s dvomi podstavníkmi.
Korby banských vozíkov boli plechové, podvozok železný, kolesá mali valčekové ložiská. Pri povrchovom dobývaní sa výdreva nepoužívala, pri podzemnom v závislosti na od pevnosti okolitej horniny iba zriedka. Na osvetľovanie slúžili kahance a repkový olej.
Preberaniu rudy, ktoré vykonávali na pracovisku, venovali zvýšenú pozornosť, z rúbaniny vyberali znečisťujúce zložky, predovšetkým okolitú horninu a ankerit. Prebranú rudu ukladali do drevených nádob, v ktorých ju ďalej dopravovali lanovkou do vysokých pecí. Nakladacie stanice boli v Biengartene a pri bani vo Vlčej doline. Časť vyťaženého sideritu spracovávali v pražiacej peci, ktorá bola postavená v bezprostrednej blízkosti nakladacej stanice v Biengartene a časť ďalej prepravovali v surovom stave.
Pražiace pece, vyhotovené zo železného plechu s vnútornou vymurovkou z tehál (vyrobených v Hrnčiarskych Zalužanoch v okrese Poltár), mali kruhový profil a stáli na štyroch železných podperách. Palivom v nich bolo drevené uhlie. Denný výkon jednej pece sa pohyboval v rozmedzí 80 100 q (metrákov). Počas praženia sa siderit, v závislosti od svojej kryštálovej štruktúry, menil na prachovú substanciu.
Pražiace pece Úč. spoločnosti predtým Coburg v Prostrednom Hámri - Mlynky mali odsávacie zariadenie, valcovitý tvar a obsah 36,3 m3, teda asi pre 900 q surovej rudy, Spotreba paliva, ktoré tvorilo hráškový koks predstavovala 3,54 – 4,0 kg na 1 q praženca. Rudu sypali do pece netriedenú.
Rudu, získanú z „Coburgovských“ baní, v dobe pred rokom 1907 predávali iným subjektom, najmä prenajímateľom mestskej vysokej pece, neskôr celú vyťaženú surovinu spracovávali v Stratenskej hute.
Ťažba z dobšinských baní bola: v roku 1907 2 713 ton
1908 2 109 ton
1909 6 225 ton
1910 9 216 ton
Dopravu vyťaženej suroviny z baní pred rokom 1897 vykonávali povozmi. Počet povozníkov bol 8 – 10, ktorí mali 45 – 50 koní. Povozníci dopravovali železnú rudu a drevené uhlie do železiarne v Stratenej a vyrobené surové železo tzv. „langenbergskou“ cestou (cesta, ktorú postavilo mesto Dobšiná a knieža Coburg, sa na hrebeni rozdvojuje a jedna jej vetva smeruje na severozápad k železiarni v Stratenej, po postavení lanovky ju, z hľadiska dopravy produktov, prestali využívať) na železničnú stanicu v Dobšinej. Cena za prepravu bola stanovená vzhľadom na prepravu jedného metrického centa. Okrem tejto úhrady bola povozníkom poskytovaná možnosť bývania na pozemkoch podnikateľa, ako aj užívacie právo obhospodarovať lúky a pasienky.
Produkty železiarne boli na ďalšie spracovanie dopravované aj do pohronských železiarní, či Hrabušíc cestou pozdĺž rieky Hnilec. Na tejto ceste bola do vápencového brala vyrazená tzv. skalná brána pri Stratenej, žiaľ počas obdobia poslednej vojny bola zničená. O zásluhách Coburgovskej rodiny, vo vzťahu k tejto cestnej komunikácii, svedčí aj pamätná tabuľa z roku 1869, umiestnená na brale pri vchode do tiesňavy od Stratenej. V tejto súvislosti ešte dodajme, že príslušníci tejto rodiny vyvíjali aktivity aj v kultúrnej a osvetovej oblasti. Ako príkladom môže byť aktívna účasť na výstave pri príležitosti tisícročného jubilea vtedajšieho štátu, kde mali aj svoj osobitný výstavný pavilón (obrázky 2 až 4).
Náklady na prepravu, vzhľadom na výkonnosť, boli však pomerne vysoké, a tak z hľadiska konkurenčnej schopnosti, bolo nevyhnutné zabezpečiť iné, lacnejšie a spoľahlivé možnosti výkonnejšej prepravy produktov. Týmto požiadavkám, vzhľadom na terénne danosti, najviac vyhovovala doprava lanovou dráhou, ktorú postavili v období rokov 1896 - 1898. Práce na jej realizácii zabezpečila firma Th. Obach – J. Pohling z Kolína (Köln – Nemecko).
Obr. 4 a 5 Renovovaná pamätná tabuľa z roku 1867 na západnej časti vápencového brala a miesto jej osadenia na fotografii z roku 2007 (foto O. Rozložník)
Obr. 6 a 7 Skalná brána pri Stratenej na pohľadnici z roku 1932 a pavilón kniežaťa Filipa Szász Coburga na výstave k tisícročnému jubileu krajiny konanej v roku 1896
Zamestnanci, pracujúci v dobšinských „Coburgovských“ baniach pochádzali bez výnimky z Dobšinej a to národnosti nemeckej i slovenskej. Ich počty sa v priebehu rokov menili a pohybovali sa v rozmedzí od 51 do 108 zamestnancov.
Obr. 8
Banskú prevádzku riadil hlavný banský dozorca, ktorému podliehali banský majster a technik. Na zabezpečovanie prevádzky slúžili dve budovy, postavené v blízkosti baní, v ktorých sa nachádzala ciachovňa (zápisňa), sklady nástrojov a materiálu, kováčska dielňa, ako aj spálňa pre robotníkov.
V prevádzkach Fülöp Szász – Coburg Gotha bolo v roku 1902 bolo v železorudných baniach zamestnaných 142 mužov, 7 žien a 50 detí, spolu 199 osôb a hutníctve bolo zamestnaných 47 mužov (Wahlner, A.: Magyarország bánya- és kohóipara 1902. évben, BKL 1903,II, s.583).
V roku 1903 postavili v banskej prevádzke kniežaťa Coburga v Mlynkoch – Havranej doline novú povrchovú banskú úzkokoľajnú železnicu o dĺžke 1,2 km.
Okrem toho tu zriadili dve nové zvážnice o celkovej dĺžke 970 m. Zvážnu, o dĺžke 250 m, vedúcu k vysokej peci v hnileckom údolí odmontovali a jej prevádzku definitívne zastavili. Táto zvážna pôvodne predstavovala spojenie medzi vysokou pecou a lanovkou Dobšiná – Stratená. V banskej prevádzke kniežaťa Coburga v Mlynkoch-Havranej doline postavili v roku 1903 päť nových pražiacich pecí a v banských prevádzkach mesta Dobšiná dve (Wahlner, A.: Magyarország bánya- és kohóipara 1903. évben, BKL 1904,II., č.20-24, s.516).
Postavenie pražiacich pecí v roku 1903 pri baniach kniežaťa Coburga v oblasti Mlynky – Prostredný Hámor, malo za následok odstránenie troch pražiacich pecí zo stratenskej železiarne (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1904 évben, BKL 1905, II. č.20-24, s.500).
Obr. 9 a 10 Povrchová ťažba v banskom poli Maassörter vo vlastníctve kniežaťa Coburga
Dôvodom nižšej ťažby v baniach kniežaťa Coburga v roku 1907 bolo, že v predchádzajúcom období stagnácie železiarskeho priemyslu sa v stratenskej železiarni nahromadilo väčšie množstvo železnej rudy (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1906. évben, BKL r. XL, 1907, II. č.24, s.860).
Prevádzka dobšinských železorudných baní vo vlastníctve kniežaťa Coburga v roku 1910 nevykazovala vzostupnú úroveň, keďže železiarne v Stratenej v predchádzajúcom roku spracovali o 24 575 q viac železnej rudy. Príčinou bola skutočnosť, že v roku 1910 boli pece pre opravu výmurovky dlhšiu dobu mimo prevádzky, čím ročná spotreba železnej rudy poklesla (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohó ipara az 1910 évben, BKL, 1911, II , 24, s.831).
Obr. 11
Banské práce v dobšinských baniach kniežaťa Coburga, v roku 1912, prebiehali obdobne ako v predchádzajúcom období v pomerne obmedzenom rozsahu a bez mimoriadnych udalostí, nové zariadenie do prevádzky nezaviedli.
Bane, spadajúce pod rožňavský banský komisariát a aj bane v spišskom obvode, spolu so všetkým príslušenstvom a železiarňami, odkúpila jedna účastinárska spoločnosť, ale konečné uzatvorenie tejto skutočnosti však zostáva na nasledujúci rok (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1912. évben, BKL r. XLVI, 1913, II. č.24, s.791).
Obr. 12 Mapa banských polí kniežaťa Coburga v okolí Dobšinej Mlyniek z roku 1913 (pôvodný stav)
Spracoval Mikuláš Rozložník, december 2021