KEĎ MAMA ODIŠLA
Búrka bolesti zasiahla srdce.
Vybúrila sa a utíchla.
Bohu som sa ticho a vrúcne
poďakovala
za jej spočinutie večné.
Chýba mi.
Denne, stále, každú chvíľu.
Vždy vidím, cítim jej ruky,
tvár, jej dušu milú,
ako ma láska
ako ma kára
jej láskavý pohľad
jej očí chmára.
Už ju netrápia bolesti tela.
Veď si ich užila veľmi veľa.
Sila jej duše bude mi vzorom,
že láskou len žiť sa dá
nikdy nie vzdorom.
Smiala sa, plakala, kričala, mlčala;
Vždy vedela, kedy čo cíti.
Chápala, že lásku len láska sýti,
a preto ju dávala,
aj keď už málo vládala.
Keď mama odišla
dom zrazu stíchol
akoby vesmír celý život vdýchol
do seba.
Od seba viem,
že stále je pri nás
že stále je naša.
Janka Vranová, Štítnik