Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Flajster

Navzájom si ochotne pomáhali, keď to bolo potrebné. Najvýraznejší z nich boli najstarší Ladislav a asi o dva roky mladší Július. Títo dvaja sa aj vo vyššom veku oslovovali medzi sebou zdrobnelinou Lacko a Ďusko. Najväčšie humorné zážitky sme na bani zažili s Ďusom, ktorý bol tak trochu chlapčensky naivný. Všetky svoje hlúpostičky čo povyvádzal, stále obšírne vyrozprával ľuďom. Laco s Ďusom nevedeli prakticky vôbec po slovensky, iba po maďarsky, čo často spôsobilo, že sa dostali do nejakých ťažkostí. Už boli vo vyššom veku, keď ich závodný lekár poslal na Pracovné lekárstvo do Košíc, lebo mal podozrenie, že majú záprach pľúc. Po vyšetrení sa pobrali na železničnú stanicu v Košiciach, kde zo štvrtej slepej koľaje obyčajne odchádzal osobný vlak do Plešivca. Oni však nevedeli, že z tejto koľaje odchádza vlak tiež do Maďarska cez hraničný prechod Hidasnémety. Bez rozmýšľania nasadli do pristaveného vlaku a už sa viezli. Sprievodca neprišiel, tak si spokojne podriemkavali. Po niekoľkých zastávkach vlak zastal na hraničnom prechode.
Pozreli sa von z okna a zistili, že stoja oproti bufetu. To však ani netušili, že sú už na maďarskej strane. Maďarské nápisy považovali za samozrejmosť. Stáli tam asi päť minút, čo sa im zdalo už dosť dlho. Cez vagón prechádzal sprievodca, tak sa ho po maďarsky opýtali, ako dlho bude vlak stáť v tejto stanici. Povedal im, že ešte asi 15 minút. Laco povedal: „Pozri, Ďusko, tu je bufet a ľudia tam popíjajú poldecáky. Poďme rýchlo a dáme si po jednom.“

Vyskočili z vlaku a pri bufete zistili, že tam nalievajú aj preslávenú maďarskú marhuľovicu (barack pálinka). Pýtali si po maďarsky dve poldeci. Jáááj, tá ale chutila. Rýchle si dali ešte po jednom. Mladší Ďusko vedel čo je jeho povinnosť, tak vytiahol stovku „Hradčany“ a zaplatil bufetárovi. Bufetár na nich pozrel a po maďarsky im povedal, že nemá drobné im vydať, preto musí stovku rozmeniť a odišiel. Za chvíľu sa vrátil s dvoma maďarskými policajtmi, ktorí ich zobrali do „šrúby“ a začal sa ostrý výsluch. Kde idú, za akým účelom, aby predložili pasy. Rýchlo im ukázali občianske preukazy a cestovné lístky, že cestujú do Lipovníka, lebo sú z Krásnohorského Podhradia, že sú baníci a boli v Košiciach na zdravotnej prehliadke. Nastúpili na vlak do Plešivca a vôbec nevedia, kde sa teraz nachádzajú. Maďarskí policajti, vidiac dvoch popletených chlapov, sa pustili do smiechu. Oznámili im, že sú v Maďarsku. Obidvaja Krapkovci boli vystrašení. Ako prvé ich napadlo, že pôjdu v Maďarsku do väzenia. Policajti im však pomohli. Vlak z Košíc do Hidasnémety, asi pre veľké stúpanie, ťahali dve lokomotívy. Jedna sa vracala späť do Košíc. Policajti vybavili s rušňovodičom, aby ich zobral s lokomotívou späť. Keď bufetár zistil, že bratia Krapkovci nie sú žiadni záškodníci, ale iba popletení baníci, vrátil im späť stovku a povedal, že tie poldecáky pokladá za pohostenie dvoch Maďarov zo Slovenska. Oni celí šťastní, to náležite oslávili po príchode do Košíc a dobre podgurážení došli domov až posledným večerným vlakom. Na druhý deň to s veľkým humorom vyrozprávali vo felezcímre osadenstvu rannej zmeny. Baníci ako vždy si urobili z toho srandu. Keď Krapkovci znovu išli do Košíc na lekársku kontrolu, ohlásili to technikovi pri zápise a baníci im núkali peniaze, aby im doniesli z Maďarska „barackovicu“.

Raz Ďuso, keď ešte robil na pracovisku, zdvíhal vyskočený banský vozík. Seklo ho v krížoch tak silno, že chodil ohnutý ako starý človek. Hoci nerád, musel ísť do Drnavy k závodnému doktorovi Kiššovi. Starý pán doktor Kišš poznal všetkých svojich baníckych pacientov, vyšetril ho a zistil, že Ďuso chorobu nepredstiera. Vypísal mu nejaké tabletky proti bolesti a vypísal mu aj náplasť na boľavé miesto. Ďuso sa vrátil domov a manželku poslal do Rožňavy, aby doniesla z lekárne predpísané veci. Prišla domov s tabletkami proti bolesti, ktoré podľa predpisu začal užívať. Keď však rozbalili náplasť, ktorý ľudovo nazývali „flajster“, nevedeli ako to na bolestivé miesto priložiť, lebo z krížov sa mu stále zošmykol.
Nevedeli, že z náplasti majú stiahnuť ochrannú gázu a prilepiť ho na boľavé miesto. Keďže to nevedeli, Ďuso si ľahol na brucho do postele a manželka mu flajster priložila na kríže.
Nepohnute musel ležať celé hodiny, že z toho už bol celý stŕpnutý. Nakoniec manželka vymyslela ako upevniť flajster na telo. Zobrala väčšiu šatku, zložila ju na plocho a previazala priloženú náplasť šatkou. Tak mohol Ďuso aj chodiť po izbe a flajster bol na boľavom mieste. Prešiel aj týždeň a bolesť neustávala. Rozhodol sa, že v pondelok znovu pôjde k doktorovi. Doktor ho privítal s otázkou ako pokračuje liečba, či už je mu o niečo lepšie. Ďuso už celý zbedačený stálou bolesťou, mu trhavým hlasom vysvetlil, že ten flajster má stále priložený, ale mu to vôbec nepomáha. „No pozrime sa na to. Daj dolu košeľu,“ povedal pán doktor.
Ďuso dal dole košeľu, rozviazal šatku na bruchu a ukázal náplasť doktorovi. Keď to starý pán doktor videl, sadol si na stoličku a smial sa tak, že sa až zadúšal. Ďuso rozpačito aj vystrašene pozeral na doktora a nevedel čo s ním teraz bude. Keď doktora prešiel smiech, zobral do ruky náplasť, stiahol ochrannú gázu a prilepil Ďusovi náplasť na boľavé miesto. Ten údivom len zízal a začal sa ospravedlňovať, že oni s manželkou nevedeli ako sa to používa a v lekárni jej to nepovedali. Po čase sa z tej nepríjemnej bolesti vystrábil. Došiel po „péenke“ do práce a prvé čo urobil bolo, že všetko dopodrobna vyrozprával vo felezcimre. Kamaráti baníci sa išli popučiť od smiechu a odvtedy si Ďuso vyslúžil prezývku „Fľajster“.

Horšia choroba však začala Ďusa zožierať. V mladom veku, keď začal pracovať v bani, sa vŕtalo iba na sucho. Množstvo kremenného prachu sa usadzovalo v pľúcach baníkov. Viacerí baníci boli vyradení z práce v bani a musel som ich zadeliť na bezprašné pracovisko. Ďusa Krapku som zadelil k obsluhe tlakových kompresorov. Hlavný mechanik mu urobil dôkladné školenie z bezpečnostných predpisov a o povinnosti pri mazaní a údržbe kompresora. Stal sa z neho vzorný kompresorista. V kompresorovni mal poriadok ako v kostole a keď sa mu niečo na chode kompresora nepozdávalo, ihneď bol v mechanickej dielni, kde poruchu nahlásil. Bol však aj veľký humorista a niekedy si vedel aj z chlapov vystreliť.
Okolité lesy okolo bane boli hubárskym rajom. V sezóne chlapi z Pače aj z Krásnohorského Podhradia chodili do práce a z práce peši cez les a po ceste lesom nazbierali krásne dubáky. Pamätám si, že niekoľko dní po prvom máji prišiel Ďuso z kompresorovne a v ruke niesol prekrásne štyri dubáky. Ukázal ich vo felezcímre chlapom, ktorí sa vypytovali, kde ich našiel, lebo začiatkom mája ešte nebola sezóna na huby. Nahovoril im, že v lese už rastú, že iba na chvíľu vyšiel a našiel tie štyri, ale určite ďalej v lese ich rastie viac. Potom doniesol huby mne, aby som si urobil dobrú praženicu z dubákov. Ja som tiež milovník prírody a zberateľ húb. Po smene takmer polovica chlapov sa rozišlo po okolitých lesoch. Ja som sa tiež navnadil a peši som išiel do Drnavy krížom-krážom po lesoch. Nenašiel som ani stopu po hubách, iba som došiel domov unavený, že som ledva ťahal nohy za sebou. Na druhý deň ráno vo felezcímre bola debata o hubách. Baníci zo srandy dusili Ďusa, aby prezradil, že kde v riti on tie dubáky našiel, lebo nikto z chlapov nenašiel ani divú hubu. Ďuso im však tvrdil, že huby nevedia hľadať. On prekvapil nie iba skoro v máji, ale doniesol dubáky aj v čase, keď už les bol zamrznutý. Bral som to tak, že dobrý hubár má svoje miesta a vie kde má huby hľadať. O rok sa situácia zopakovala. To už som si myslel, že Ďuso je nejaký bosorák.

Bol zase začiatok mája. Nešiel som ráno po feleze fárať. Zapisoval som údaje do denníka ťažby. Okolo desiatej som sa rozhodol fárať do Štefan šachty. Pozdĺž lesa, smerom k Štefan šachte, viedlo na zemi voľne uložené potrubie stlačeného vzduchu. Potrubie bolo urobené z 200 mm prírubových rúr. Vzdialenosť medzi kompresorovňou a Štefan šachtou bola asi 350 metrov. Išiel som po ceste a pohľad mi zablúdil do lesa. V šere lesa som zazrel čierny obrys nejakého zvieraťa. V prvom momente mi napadlo, že je to divá sviňa. Za chvíľu som zbadal lietať vzduchom suché lístie. Pustil som sa kráčať tým smerom. Už po niekoľkých metroch som zbadal, že je to človek. Priblížil som sa a zbadal Ďusa ako kľačí na zemi a odhrabuje lístie od potrubia. Bol oblečený v čiernych baníckych fáračkách, takže nebolo divu, že som ho pokladal za diviaka. Na zemi mal položené tri pekné dubáky. Našiel ďalší. Kľačiac sa vzpriamil s dubákom v ruke a vtom ma zbadal. Údivom onemel. „Tááák, už teraz viem ako sa hľadajú dubáky začiatkom mája,“ povedal som. Vzrušením začal koktať, aby som to nikomu nepovedal. Vyrozprával mi, že on pri obhliadkach potrubia zistil, že stlačený vzduch, ktorý vychádza z kompresora je horúci a rozohrieva potrubie až do vzdialenosti asi 150 metrov od kompresora. Počas veterného počasia vietor nafúka lístie tak, že niekde až zakryje potrubie. Pôda pod lístím je vyhrievaná a pri dostatočnej vlahe vytvára ideálne prostredie na rast húb. Jedného dňa zbadal, že v okolí teplého potrubia rastú dubáky. Odhrabal lístie, aj tam našiel dubáky. Toto je jeho veľké tajomstvo, že nájde dubáky aj keď ešte nikde inde nerastú.
To tajomstvo zostalo medzi nami. Potom často mi prišiel do kancelárie oznámiť: „Vedúci už dubáky pri potrubí rastú, môžete ísť zbierať.“
(POKRAČOVANIE)
Ing. Matrian Slavkay