ZDRAVOTNÍCTVO
Zdravotné zabezpečenie bolo riešené cez nemocnicu v Rožňave, ktorá bola postavená v roku 1887. Občania uprednostňovali ľudové liečiteľstvo pomocou byliniek, studených obkladov, pijavíc a pod. Do nemocnice sa dostali len ťažko chorí alebo po úrazoch.
Presun do nemocnice bol buď pešo alebo na vozoch. Hygiena bola slabá, čo vyplývalo i z možností občanov ako i kultúrou bývania, ale i používaním vody z potoka a preto sa vyskytovali rôzne infekcie a nemoci. Začiatkom júna 1931 sa rozšíril na Nižnom konci týfus. Zatvorené boli 2 studne. Týfus sa rozšíril aj medzi žiakov a niektorí museli byť hospitalizovaní v nemocnici.
Aby sa predchádzalo šíreniu nemoci, štátne orgány nariadili povinné očkovanie od roku 1919. Zaznamenané boli v roku 1919 proti ovčím kiahňam, v roku 1935 proti záškrtu 25 detí, 18.5.1938 očkovanie 7 - 14 ročných, 21.3.1946 očkovanie 7 - 14 ročných proti záškrtu. Zásluhou tohto očkovania bol výskyt týchto ochorení zastavený. Z tohto prehľadu je zrejmé, že štátne orgány i v tej dobe mali záujem o zdravie mládeže. Údaje som získal zo školskej kroniky v Rekeni. Socialistický systém túto skutočnosť nerád vysvetľoval.
I keď životné podmienky rodín neboli ideálne, môžeme povedať, že mládež bola zdravá, odolná voči nemociam, za čo môžu vďačiť ťažkej práci, ktorú museli vykonávať, viac telesného ohybu, pobytu na čerstvom vzduchu či už pri poľných prácach, pasením dobytka a pod. Telesná zdatnosť bola vyššia. Nemali rádiá, televízory, počítače, pri ktorých súčasná mládež trávi veľa času.
Najznámejšími lekármi v tej dobe boli Dr. Maximov, Dr. Faix a ďalší.
V roku 1980 bolo zriadené zdravotné stredisko v Rožňavskom Bystrom, kde lekárom bol Dr. Halász. Neskôr bol v Rakovnici zriadený obvod, kde ordinoval Dr. Potočný. Od roku 1976 bol obvodným lekárom v Rakovnici Dr. Čerevka a Dr. Kartalová, ktorí mali ordinácie v Rožňave. Títo lekári mali určitú dobu ordinácie v obci, v priestoroch Klubu dôchodcov, čo bolo pre starších občanov výhodné. Žiaľ, pre malú rentabilitu bola táto služba v obci zrušená. Občania sú spádovaný do nemocnice sv. Barbory v Rožňave.
V obci vzhľadom na banícke povolanie sa najčastejšie vyskytovala choroba zaprášenia pľúc – silikóza. Silikóza je typicky banícka choroba. Pri práci v bani boli používané vzduchové kladivá na vŕtanie dier určených na odstrel. Pri vŕtaní vznikal prach, ktorý pracovníci v bani dýchali. Za jednu zmenu museli vyvŕtať aj desať takýchto dier. Vetranie bolo slabé alebo žiadne. Dýchaním sa tento prach usadzoval na pľúcach. Po dlhšej dobe sa baníkom zhoršilo dýchanie a boli preraďovaní na prácu na povrchu alebo museli ísť na invalidný dôchodok. Baníci týmto mali veľkú úmrtnosť v pomerne mladom veku. Táto choroba bola považovaná za chorobu z povolania. Postihnutí baníci boli počas života jednorázovo a opakovane finančne odškodnený a prednostne liečení. Táto choroba bola úmerne znížená zavedením vŕtania dier vodnou náplňou. Pri vŕtaní sa prach nerozširoval, ale z dier vyplavoval na povrch. I keď prach bol vyplavovaný z dier, pri nakladaní do vagónov sa naďalej rozširoval a baníci ho museli dýchať. Koncentrácia bola nižšia, ale i tak naďalej škodlivá. Baníci už v roku 1938 mali nemocenské poistenie pre seba aj pre rodinu. V zdravotníctve pracovalo veľa žien z Rakovnice, k čomu prispela aj Stredná zdravotnícka škola v Rožňave.
Prvými zdravotnými sestrami boli Mária Benková za Chráskou, Júlia Fábianová, Marta Koltášová a ďalšie. Najznámejšia zdravotníčka bola však Helena Mišurdová, i keď nevyučená, ale praxou preverená ako frontová zdravotná sestra, ktorá vytvárala zdravotníčku počas 2. svetovej vojny. Za svoju statočnosť a obetavosť bola vyznamenaná od medzinárodného Červeného kríža zo Ženevy zlatou medailou za zásluhy a záchranu života. Po vojne sa stala členkou Červeného kríža ako dobrovoľná opatrovateľka. Poznali sme ju podľa brašne, ktorá bola jej spoločníčkou. Ošetrovala doma, na ceste, na poli i všade, kde to bolo potrebné. Svoje poslanie robila nezištne a bez nároku na odmenu.
V poslednej dobe z občanov máme i doktorov medicíny ako sú MUDr. Zuzana Kurcinová, rod. Gonosová, MUDr. Helena Potocká, rod. Parobeková, MUDr. Viera Kováčová, rod. Némethová. I keď v ich rodinách neboli žiadne tradície lekárstva, sú známe ako uznávané odborníčky v oblasti urológie a zubného lekárstva. Radi pomáhajú našim občanom či už v praxi alebo i vzdelávacími aktivitami.
Do 2. svetovej vojny mamičky svoje deti rodili doma. K tomu im pomáhali pôrodné baby priamo z obce Žófia Baffyová a Mária Benková a aj ich zásluhou bolo, že sa v obci rodili zdravé deti. Pôrody prebiehali výlučne v rodinnom prostredí, pričom úmrtnosť bola nízka.
V poslednej dobe sa najčastejšie vyskytuje chrípková epidémia. Väčšieho rozsahu boli v januári 1962 a februári 1999. I keď baníci zomierali v nízkom veku, zaznamenali sme 101 ročného Jána Hencela – Maco, 96 ročného Jána Koltáša, 94 ročného Jána Genčiho. Najstaršou občiankou bola Mária Dóbisová, rod. Babičová, ktorá sa dožila 101 rokov a 27 dní. Zomrela 11.2.1969. V roku 2000 najstaršou žijúcou občiankou bola Zuzana Gonosová, nar. 10.3.1913, číslo domu 59. V roku 1990 sa pôrodnosť znížila tak, že počet úmrtí prevažuje nad počtom narodených a naďalej má klesajúcu tendenciu.
Kladný vzťah k zdravotníctvu naši občania prejavujú aj dobrovoľným darcovstvom kriv. Nositeľom diamantovej Jánskeho plakety je Marian Nociar. Striebornej Jánskeho plakety Viliam Koltáš – pod Skalicou, bronzovej plakety Ondrej Doboš. Podľa potreby darujú krv aj ostatní občania.
Darcovstvo krvi bolo počas socializmu považované ako vysoko humánny počin. Červený kríž darcov krvi odmeňoval v roku 1958 sumou 200 Kčs, čo bol na tú dobu veľký peniaz. Pre porovnanie uvediem, že za 100 Kčs sa dali kúpiť pánske nohavice. Táto aktivita bola obľúbená hlavne u študentov a vojakov. Postupne sa táto odmena zmenila na občerstvenie na odberných miestach. V oblasti legislatívy bol prijatý zákon, že zamestnávateľ musel vymeškanú dobu ospravedlniť a preplatiť priemernou mzdou. Po revolúcii 1989 bola táto výhoda znížená. Ostalo len malé ošetrenie po odbere na ambulancii.
V obci pod vedením Heleny Mišurdovej pracoval Československý červený kríž, ktorý mal 26 členov – prevažne žien. Ich hlavnou úlohou bolo starať sa v obci o hygienu, ako aj vychovávať občanov po zdravotnej stránke. Pre kolektív členov tohto spolku sa zvykli organizovať prednášky, pre niektorých aj školenia. Tieto členky poskytovali aj prvú pomoc pri drobných úrazoch, poranení a pod. Čo je potrebné vyzdvihnúť, že túto činnosť robili bez nároku na odmenu. Vylepšujúcou sa zdravotníckou opaterou a zriadením zdravotného strediska v Rožňavskom Bystrom táto aktivita postupom času zanikla. Zdravotnícku problematiku potom riešili ako školenie pre absolventov vodičských kurzov a v rámci jednotného systému brannej výchovy ako aj školení v rámci civilnej ochrany.
(POKRAČOVANIE)
Ján Bradáč