Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (14)

Dom Lisauerovcov mal charakter obchodu a pohostinstva, kde sa predávali rôzne tovary a výrobky. Robil porážky zvierat a výsek mäsa ako aj výrobky z neho. Krčmy boli dve. V dedine u Lisauera, na mieste, kde je teraz Kultúrny dom a Obecný úrad. Druhá krčma bola na Hostinci u Lindáka – u Katrinči. Po druhej svetovej vojne bola krčma u Baffyho.

V roku 1939 sa začal stavať obchod s krčmou v rámci Ľudového spotrebného družstva, ktorý bol daný do prevádzky v roku 1943 pod názvom HANGYA (slovensky mravec, symbolizoval usilovnosť), v mieste dnešného Klubu dôchodcov. Zakladateľmi Hangya v Rekeni boli Ľudovít Genči na Hostinci, Ján Čapó na Hostinci, Ondrej Žúdel – na Hroboch, Ľudovíz Tóth, Ladislav Tuza, Votech Tuza, Ľudovít Benko a ďalší. Títo doviedli túto stavbu obchodu Hangya v Rekeni do zdarného konca.

Do doby uvedenia novostavby do prevádzky družstvo pôsobilo v podnájme v budove Petra Fábiana – u Grajciarika (dnes dom č.151). Prvý obchodník bol Szombathy z Rožňavy. Bola to konkurencia Lisauerovi a takto ho aj obyvatelia chápali. Spory medzi Lisauerom boli vyriešené v prospech družstva.

V tej dobe v pohostinstve sa občania dozvedeli najnovšie správy, lebo obchodníci pijatiku a tabak dovážali z mesta a cez to aj prichádzali všetky zvesti z mesta a zo sveta. Vo všedné dni bývalo v šenku málo ľudí. Zato v sobotu večer a v nedeľu popoludní sa tam schádzalo veľa ľudí. Nakoľko pohostinstvo bolo v strede dediny, zároveň slúžilo aj ako miesto občerstvenia pre furmanov. Svoje povozy odstavili na ceste pred pohostinstvom, vypili jedno pivo a poldeci pálenky a pokračovali v práci ďalej. Pri ťažkej a namáhavej práci to považovali ako povzbudzujúci účinok, nie ako pijatiku.

Po rôznych reorganizáciách v roku 1956 sa Potravinové družstvo stalo súčasťou JEDNOTY. Súčasťou obchodu bola i rodinná firma Oravcovcov. Predávali, vážili, nalievali, čapovali a zabezpečovali tovar po celé desaťročia. Ľudia si na nich s úctou spomínajú, nakoľko keď bolo potrebné poskytnúť tovar, boli ochotní predať i na úver. O obchod sa vzorne starali, stal sa im blízky srdu a prežili v ňom od jeho zrodu v roku 1943 až do jeho zániku v roku 1981. Pán Oravec, ako sme ho familiárne volali, bol obchodníkom dušou i telom. Pamätám sa, že na tú dobu prísne dodržiaval zásadu zákazu podávania alkoholických nápojov deťom do 18 rokov. V zásade nepovolil ani ich zdržiavanie v priestoroch pohostinstva. Keď rodičia poslali do pohostinstva kúpiť pivo, pálenku, cigarety, rodičia museli napísať na papier súhlas s nákupom pre dieťa. Mnohým z nás to dnes chýba. Tieto zásady sa dnes už nedodržiavajú, i keď je to zákonom ošetrené. Mládež posedáva v krčmách a zistilo sa, že niekedy i v čase, keď majú byť v škole, samozrejme s použitím alkoholických nápojov.

Pán Oravec za tie roky dobre poznal svojich klientov. Pripomínam si jedného občana, ktorý v pokročilom veku pravidelne chodil na jedno deci rumu, podľa toho ho volali „Rumoš“. Vilmoš-báči keď ho videl ísť hore dedinou, automaticky mu pripravil jeho dennú dávku na pult, takže kým došiel do krčmy, nemusel čakať. Niekedy zaplatil hneď, niekedy mu krčmár poznačilo na úver. Po vypití sa odobral domov, niekedy túto trasu absolvoval i viackrát za deň. Medzi chlapmi v dedine bol obľúbený a to deci mu ešte doobjednali a potom šiel spevom domov. Túto činnosť prevádzkoval dlhé roky. Jedného dňa, keď už nevládal chodiť, bolo mu zle a zakrátko zomrel. Podľa toho vzniklo i ponaučenie : „Pokiaľ ti chutí vypiť, si chlapom“. Chlapi to často používali na ospravedlnenie častého používania alkoholu.

Ďalšia príhoda, ktorá mi utkvela v pamäti: Jedna naša občianka, keď jej manžel odišiel do krčmy, prišla za ním s veľkým krikom. Manžel už vedel, čo to znamená a objednal u Vilmoš-báčiho pol deci pálenky pre svoju polovičku, ktorá si potom prisadla k stolu a všetko bolo urovnané. Potom spoločne odchádzali domov, akoby sa nič nestalo.

Oravcovci už ako dôchodcovia naďalej ostali verní obchodu a presťahovali sa do nového obchodu JEDNOTA. Sortiment tovaru bol daný prísunom zo skladov, nebol taký, ako je dnes, ale obchodníci ho spestrili dovozom poza hraníc, za čo im občania boli vďační. Neskôr sa sieť obchodov rozšírila o mliekareň s predajom chleba a pečiva, rozličný tovar, predajňa textilu, kde sa väčšinou ako predavačky striedali viac žien. Škoda, že tieto predajne pre malý počet kupujúcich boli pre nerentabilnosť zrušené.

V rokoch 1962 – 1964 bola pre Jednotu svojpomocne vybudovaná predajňa potravín a pohostinstvo v miestnej časti Hostinec. Najväčší podiel pri tejto stavbe v organizácii práce mal Ondrej Koltáš - Gríger. Ako robotníci pracovali občania Pavol Fábian, Ondrej Fábian, Ľudovít Fábian pod Vinišky, Ladislav Belák a ďalší. Prvou predavačkou v obchode bola Mária Vápeníková z Honiec. Prvou predavačkou v pohostinstve bola Zuzana Koltášová – Grígerová. Pre občanov z Hostinca sa tak vytvorilo kultúrne prostredie pre obchod. Nahradilo tak provizórne obchody u Tuzu Ladislava alebo drevený stánok na záhrade Tuza Ladislava, kde sortiment tovaru bol obmedzený, aj kultúra predaja a hygienické zásady boli primerané na tú dobu. Pohostinstvo aj obchod sa zachovali doteraz, aj keď vlastníkov už bolo niekoľko.

Predavačkami pohostinstva boli pani Margita Beneová, pani Hanzlíková, Ján Bezeg a Alexander Doboš. Predavačkami v obchode bola pani Zagibová, Gonosová, Čapová, Szölosová, Terajová, Lindáková, Dobošová a ďalšie. Posledným vlastníkom je Edita Dobošová pod firmou DEAD. Na škodu občanov z nákupného strediska Jednoty v dedine, kde boli predajne potravín a priemyselného tovaru, mlieka a pečiva, mäsa a údenín sa vytratil predaj priemyselného tovaru, mäso a údeniny. Obchod jednotku prenajímala súkromným osobám.

Po revolúcii v roku 1989 došlo k liberalizácii cien, ktoré sa prudko zvýšili. Pre názornosť uvediem ceny potravín:

(POKRAČOVANIE)

Ján Bradáč