Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (11)

1916 – 1936 Ján SOLKOCZY
1936 – 1974 Belo MIHALIDES
1975 – 1989 Slavomír GALLO
1989 – 1990 – Ľubica SOBANSKÁ
1990 – 2000 Mgr. Daniela KISSOVÁ

Kurátori

1900 Juraj CHLEBUŠ
24.2.1927 Július CHLEBUŠ
1930 Ján KOLTÁŠ

Počty kresťanov pri sčítaní domov, osôb a bytov nie sú jasné nakoľko pod vplyvom socialistickej ideológie občania svoje náboženské vyznanie utajili.

Náboženské vyznanie nebolo priamo zakázané. Spoločenské zriadenie vytváralo na občanov nepriamy tlak. Deti z náboženských rodín boli evidované zvlášť a pri prijímaní do škôl mali často problémy alebo neboli prijaté vôbec. Dospelí, ktorí chceli kandidovať na spoločensky významnejšie funkcie nemali nárok. Vierovyznanie si verejne zachovali iba manuálne pracujúci, na ktorých spoločnosť nemala vplyv, lebo zamestnanosť bola povinná. Niektorí rodičia v snahe zlepšiť dôstojnosť vzdelania svojich detí vstupovali do KSČ i keď si svoje náboženské presvedčenie zachovali. Tým vlastne prejavili svoju chameleónovskú povahu podľa potreby sa prispôsobiť. Na druhej strane boli i takí, ktorí na náboženské obrady chodili do iných okresov, kde ich nepoznali. Takú prax používali i pri cirkevných slávnostiach alebo pri krstení svojich potomkov. O tom sa verejne nehovorilo, i keď každý o tom vedel. Tolerované boli iba polnočné omše a na Vianoce bolo možné vidieť komunistu vedľa kresťana.
Náboženstvo na škole vyučovali kňazi, ale i cirkevní učitelia, ktorí počas školských prázdnin mali za povinnosť viesť božie služby v kostole.

Okrem pravidelného vyučovania náboženstva v rámci vzdelávania na školách, zvlášť pri mládeži sa prejavovala na konfirmácii u evanjelikov a prvom svätom prijímaní u katolíkov. Príprava na konfirmáciu trvala dva roky a konala sa na fare v Rožňavskom Bystrom. Po skončení prípravy sa v kostole konala slávnostná spoveď za účasti rodičov, príbuzných a známych. Súčasťou tejto slávnosti bola i návšteva u rodičov. Táto slávnosť sa konala zvlášť v Rožňavskom Bystrom a zvlášť v Rakovnici. Rodiny konfirmandov sa navštevovali pri slávnostnom posedení. Absolventi dostávali pri tejto príležitosti darčeky alebo biblie, spevníky alebo iné drobné darčeky.

U katolíkov prvé sväté prijímanie sa konalo u detí vo veku 6 rokov. Pri dosiahnutí 13 rokov sa začala príprava na birmovku. Nakoľko katolícka fara nebola v obci, príprava sa vykonávala čiastočne v škole a čiastočne v kostole. Po tomto akte sa občan stal plnohodnotným katolíkom a mohol sa zúčastňovať všetkých náboženských obradov. Náboženstvo zohrávalo najväčšiu úlohu najmú pri uzatváraní manželstiev. Hlavne medzi evanjelikmi a katolíkmi a naopak.

V prvej polovici 20. storočia farári viedli matriku a a vydávali krstné listy narodených detí, organizovali cirkevné sobáše ako i rozlúčky so zosnulými ako jediné právoplatné akty. Služby božie sa vykonávali väčšinou v nedeľu a spovede a omše len na väčšie sviatky. Pre evanjelikov bola fara v Rožňavskom Bystrom, odkiaľ farár dochádzal do obce. Rímsko-katolícka fara bola v Rožňave a odtiaľ dochádzal farár do Rakovnice. Vzhľadom k tomu, že obec nemala vlastnú faru, obyvatelia neboli silno nábožensky založení. Prispieval k tomu aj rozvoj baníctva v druhej polovici 20. storočia, že obyvateľstvo malo dostatok pracovných príležitostí, pravidelné príjmy a nebolo odkázané na pomoc zhora, uverili tomu, že iba prácou má človek zabezpečené živobytie. V neposlednej rade aj socialistická ideológia robila svoje. V poslednom období sa náboženstvo začína rozmáhať i keď pre mladú generáciu to veľa nehovorí. Kostoly navštevujú väčšinou starí ľudia.

Zachovali sa aj náboženské púte v kostole Márie Magdalény na Iváďove, ktoré sa v roku 2000 konali už po 204 krát. Prichádzajú ľudia zo širokého okolia, v kostole sa konajú náboženské omše a po skončení kňaz posvätí prameň v kaplnke.

Procesie s pútnikmi pochodovali až zo Zdychavy, Pače, Úhornej. Boli to skupiny ľudí, ktorí v zástupe pochodovali s krížom v popredí. Počas pochodu jeden z pútnikov predspevoval náboženské piesne a ostatní spievali podľa neho. Procesia skončila v kostole pri svätej omši, pod závorou Magdaléna. Magdalénska púť bola považovaná za dôležitú spoločenskú udalosť. Pri nej sa navštevovali rodiny z blízkeho či vzdialenejšieho okolia. Táto spoločenská udalosť sa dodnes dodržiava. Organizujú sa i futbalové turnaje a Magdalénske zábavy.

Najväčším kresťanským sviatkom bolo a je Božie narodenie 25. decembra. K tomuto sviatku patrili určité tradície. Niektoré sa zachovali dodnes. V predvianočnom období ľudia nezaháľali. V domoch bolo potrebné urobiť veľa úkonov, ktoré mali zabezpečiť prosperitu na ďalší rok a to bolo vážne poslanie. Prípravy na Štedrý deň sa začínali skoro ráno. Dom už však mal byť vtedy čistučko poupratovaný, periny prezlečené, obloky umyté. Dvadsiateho štvrtého decembra pred svitaním musel byť upečený chlieb, pričom pečivo malo byť riadne nakysnuté a nadýchané – inak veštil úpadok hospodárstva. Počas Štedrého dňa sa jedlo málo, ti najpoctivejší sa pôstili úplne. Za odmenu im malo byť zlaté prasiatko. Keď sa na stôl konečne naservírovalo, bola štedrá večera, neboli to hody. Jedlo sa skromne a jednoducho. Štedrovečerné menu malo prísne zásady. Stôl prikrýval biely obrus s červenou výšivkou – červená chránila pred urieknutím – jeho nohy obopínala reťaz, na ktorú si prítomní vyložili nohy. Bol to symbol súdržnosti. Na stole nemohol byť nôž, zlé sily by ho mohli zneužiť. K večeri ľudia museli zasadnúť vo sviatočných šatách. Na stole sa vždy stolovalo o jeden tanier viac, pre prípade pomoci pocestnému. Na stôl sa naservírovalo všetko jedlo, aby gazdiná nemusela počas večera od stola odchádzať. Pred večernou sa spoločne modlilo a spievali sa nábožné piesne. Večera sa začala prípitkom oblátkami s medom a cesnakom. Cesnak mal chrániť pred upírmi, med bol zase symbolom dobra – aby ľudia boli k sebe ako med. Štedrovečerné chody zahŕňali kapustnicu, zuzáky (bobáky) s makom, zemiakovú kašu, varené mäso z kapustnice. Od stola nesmel nikto utekať, kým sa nedojedlo, inak by niekto z rodiny zomrel. Keď sa poodkladalo, omrvinky sa zo stola zmietli a dali sa vysušiť. Na jar sa pridávali do osiva, aby zabezpečili hojnú úradu. Na štedrovečernom stole nesmeli chýbať produkty vypestované doma. Počas štedrej večere chodili pastieri a cigáni spievať pod okná vianočné piesne, za čo boli odmenení prípitkami, koláčmi, klobáskou a podobne. Večer bol uzavretý spoločným spevom na evanjelickej kostolnej veži. Samozrejme nechýbali darčeky. Pre deti hračky, doma vyrobené, pre dievčatá a ženy šaty, stužky či kabát na nový živôtik. Gazdovia najčastejšie dostávali fajku a tabak.

V Prvý sviatok vianočný išlo predovšetkým o sviatok úzko rodinný. Chodilo sa len na návštevy blízkych príbuzných. Dvadsiateho piateho decembra sa skončil pôst. Na obed sa väčšinou konzumovalo mäso s krúpami či kapustnica. Klasika boli koláče, najmä záviny z kysnutého cesta – makové, orechové, tvarohové.

Aj v tento deň bola konzumácia iných jedál zamedzená. Taký zákaz mali makové rezance – lebo v nasledujúci rok by bolo veľa hmyzu . Kto jedol orechy, mali ho zas bolieť zuby. Naopak, verilo sa, že kto zje surové vajce, bude mať veľkú silu. Počas prvého sviatku vianočného si gazdovia pozorne všímali počasie. Z neho potom usudzovali, aké výsledky by mali očakávať v nasledujúcom roku. Keď bolo nebo zatiahnuté, hovorilo sa, že budú plné sklady, veľa úrody aj ovocia. Keď mrzlo a bol veľký mesiac, z toho sa usudzovalo, že úroda bude slabšia. Najhoršie bolo, keď bol deň zahmlený. Verilo sa, že ak hmla sedí na horách, ďalší rok zomrie veľa starých ľudí. Keď padla do dolín, mali zomierať mladí. Bujaré oslavy – tak vyzeral 26. december, deň svätého Štefana, ľudia si vynahrádzali obdobie pôstu, chodili sa navštevovať, susedia, priatelia a organizovali zábavy. Ide o kresťanský sviatok mučeníka Svätého Štefana, ktorý ako jeden z prvých položil svoj život za kresťanskú lásku – ukameňovali ho. V ľudovom prostredí je svätý Štefan patrónom koní, kočišov a všetkých profesií, ktoré sa viažu s koňmi. Deti v tento deň chodievali po dedine a spievali koledy. Za to dostávali drobnú odmenu. Gazdovia vraj o polnoci chodievali do stajne počúvať zvieratá, lebo vraj vtedy dobytok vedel rozprávať ľudskou rečou a prorokoval, čo sa stane počas roka v dome. Zatiaľ to nikto nepotvrdil.

Ďalšie dni neboli ničím nezvyčajné – až do Silvestra. Na Silvestra ráno sa robilo zasadnutie predstaviteľov obce. Zvyčajne sa volil aj nový richtár a ďalší obecní predstavitelia – hlavný hájnik, bača, pastier, bubeník. Zároveň sa robilo aj obecné vyúčtovanie. Keď sa hospodárilo dobre a niečo zvýšilo, urobil sa prípitok pre celú dedinu.

Na začiatku storočia sa Silvester nazýval starou nocou. V minulosti nebol 31. december dňom bujarých rozlúčok so starým rokom, hoci mládenci hlukom odháňali zlé sily plieskaním bičov a bičovaním. Na zaručenie dobrého roka sa v dome otvorilo okno – aby ten starý mohol v pokoji odísť. Platila tiež zásada, nič z domu nevynášať, lebo by to tam po celý rok mohlo chýbať. Tiež bolo zaužívané vrátiť požičané veci a do nového roku ísť s čistou kartou.

Pri silvestrovskej večeri museli byť nové sviečky na stole, pod obrusom bankovky a mince. Konzumovali sa dobroty z bravčového mäsa – najčastejšie sa menu skladalo z dobrôt z domácich zakáľačiek. V rodinách začínala večera prípitkom, oplátkami s medom, kapustnica, koláče s makom, orechmi a ovocie. Zvyšky večere sa ponechávali na stole, až do nočných hodín po polnoci, aby hojnosť plynule pokračovala. Dávne povery taktiež zásadne neodporúčali konzumovať v tento večer nič, čo malo periel, lebo šťastie by uletelo. Mäso zo zajaca by spôsobilo útek a rybacie by odháňalo šťastie. Ako na nový rok tak po celý rok, ľudia tomuto prísloviu prikladali mimoriadny význam. Verili, že všetko čo sa 1. januára v domácnosti stalo, mohlo sa po celý rok opakovať. Prvý deň v roku ostali vo vzorne uprataných domovoch. Zvykom bolo po celý deň nosiť pri sebe peniaze, aby na nich držali aj v ďalších dňoch. Dôležití boli vinšovníci. Do domu nesmela ako prvá vstúpiť žena – prinášalo to smolu, neúrodu, choroby. Naopak žiadaný boli mladí muži v rozkvete, najlepšie z horného konca dediny, aby všetko išlo dohora. V rodinách dbali na to, aby sa nehádali, neboli ku sebe ani príliš roztopašný, ale naopak, boli k sebe vľúdny, vzorný a láskavý. Na nový rok sa zásadne neodporúčalo nielen čokoľvek z domu požičiavať, ale ani vynášať – vraj ani odpadky, lebo i takto by odišlo šťastie. Aktuálne bolo aj novoročné veštenie – kýchnutie na lačno býva napríklad dobrým znamením. Posilvestrovské nevoľnosti z opice je potrebné urýchlene vyliečiť, aby sa neprenášali ďalej.

Povinnosti mali aj ľudoví meteorológovia. Tí vedeli, že v roku, ktorý sa začína v sobotu, bude síce málo veterných dní, ale môže byť i slabšia úroda obilnín. Potešiteľný mal byť výhľad na dobrú úrodu ovocia, ale ľudí môžu potrápiť časté zimnice. Ak je novoročný deň s pekným počasím, možno dúfať v dobrú úrodu. Pekne bude aj v čase žatvy a slnečný bude mesiac august. Naopak, kým novoročným znamením bolo blato, toto predpovedalo nepríjemnosti. Významné bolo zaznamenať odkiaľ fúkal novoročný vietor - najuzimenejší bol severák, ktorý vyznačoval citeľné ochladenie, nepríjemnú a dlhú zimu.

Vianočné obdobie uzatvárali traja králi. Traja králi - mudrci z ďalekých krajín - sa prišli pokloniť malému Ježiškovi. Gašpar býval zobrazovaný ako starec, Melichar ako muž v najlepších rokoch, Baltazár ako mládenec. Trojkráľový deň i večer mali silnú magickú silu. Svätila sa voda, soľ a krieda. Voda sa používala ako ochranný prostriedok pred démonmi. Keď išiel gazda dojiť kravy vždy sa prežehnal a zviera pofŕkal, aby k nemu strigy nemali prístup. Soľ sa pridávala do stravy, keď sa niekomu zdalo, že ho gniavi mora alebo démon. Dávala sa aj do studní ako symbolický ochranný prostriedok. Keď sa narodilo dieťatko, vhodila sa do prvého kúpeľa aby bolo zdravé. Trojkráľová krieda slúžila na nakreslenie ochranného kruhu okolo postele, keď mal niekto pocit, že ho navštevuje upír. Robili sa ňou krížiky na maštali ako ochrana pred zlými silami.

Z uvedeného vyplýva, že niektoré tradície sa zachovali dodnes. Postupným vývojom spoločnosti sa niektoré povery úplne vytratili, alebo si ich pripomíname už len ako legendy. ktoré sa rozširujú ústnym podaním od starých rodičov, rodičov alebo spoločenskými akciami pri vystúpení folklórnych súborov. Súvislosť tradícií musíme chápať aj spôsobom a podmienkami života ľudí, chudobou, silným náboženským vplyvom a úrovňou vzdelania. Postupom času, najmä v druhej polovici 20. storočia sa život v obci podstatne mení. Gazdovia mizli, statok prešiel do družstiev, pôda bola združená do družstiev, čím sa vytratila potreba niektoré tradície dodržiavať a mladý ľudia sa s nimi nestretávajú, niektorí už ani nechcú veriť, že život takto prebiehal. Niektoré vianočné zvyky sa postupne vytrácali. Vianočné stoly sú bohatšie, pôst sa prestal dodržiavať vo väčšine domácností, darčeky sa menili podľa industrializácie výroby, ručne vyrábané na mechanické alebo elektronické. Reťaze sa už v domácnostiach ani nenachádzajú. Bujaré oslavy začali na Silvestra a namiesto plieskania bičom sa používajú ohňostroje. Koledovanie a vinšovanie zaniklo. Richtár, obecný hájnik, bača, pastieri, bubeník v obci nie sú, preto je dobré aspoň týmto spôsobom ich zachovať v pamäti budúcej generácie. Najväčším zástancom zachovávania tradícií je cirkev, nakoľko sa jedná o kresťanský sviatok božieho narodenia, narodenia Krista z pred 2000 rokov. Ich učenie má výhodu, že je stále rovnaké a nepodlieha politickým zmenám. Menia sa iba spôsoby ich aplikovania na súčasnú dobu.

(POKRAČUJEME)

Ján Bradáč