Napísať pár slov o tohtoročnom Tábore Black&White v Banskej Štiavnici je pre mňa o čosi ťažšie ako inokedy. Štyri roky o tom istom a neopakovať sa! Osnovu článku som mala v hlave už pri ceste domov, no koľkokrát som si sadla k počítaču a začala písať, presne toľkokrát som to vzdala. A pritom som presvedčená,
že aktuálny štvrtý ročník bol doteraz najlepší.
Aký je teda tento „čierno-biely tábor“ z môjho pohľadu? Aby som odpovedala na túto otázku, zameriam sa najprv na deti, ktoré sú v ňom. Sú rómske i nerómske, z miest, dedín aj osád. Vo veku 9 – 16 rokov, sú priemernými, lepšími, ale aj slabšími žiakmi prvého aj druhého stupňa základnej školy. S maďarskou, slovenskou aj rómskou národnosťou, chlapci aj dievčatá. Niektorí prvýkrát preč z domu, iní sú v tábore druhý či tretí raz. Na prvý pohľad tak odlišní, že je nemožné nájsť zhodu. No niečo ich spája. Pre každého z nich je účasť v tábore odmenou za výborný prospech, správanie sa v škole aj mimo nej, pomoc iným... no aj zlá finančná situácia, podmienky na bývanie a existenciu. Tieto deti to nemajú v živote ľahké, a možno ani v budúcnosti nebudú mať, ale! A práve toto „ale“ je dôležité. To, čo v tábore zažijú, nie sú len hry, aktivity, inšpiratívne besedy, nové skúsenosti, priateľstvá. Je to aj o zodpovednosti za seba i svoj tím, o trpezlivosti aj vytrvalosti, o pocite bezpečia, o povinnostiach...
Akí sú ľudia, ktorí sa o tieto deti starajú? Na prvý pohľad nadšenci z Bratislavy, takí, čo deti z osady vidia len vo filmoch či v správach. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia, resp. budúci absolventi vysokej školy. Ľudia, ktorí bez problémov komunikujú vo viacerých jazykoch, ktorí študovali v zahraničí, majú skvelé rodinné zázemie, milujúcu a podporujúcu rodinu. Ale! Predovšetkým sú to dobrí, láskaví a neskutočne trpezliví ľudia, ktorí tieto deti ľúbia, vážia si ich a rešpektujú. Chcú im odovzdať všetko, čo považujú za múdre a dobré. Ktorí sa do tábora vracajú rok čo rok. Aj napriek tomu, že už mali možnosť spoznať tieto deti. Mali možnosť zistiť, že práca v tomto tábore je náročná fyzicky, no hlavne psychicky. Alebo sa sem vracajú práve preto? Ako to vlastne je?
A čo ich denný program? Premyslený, motivujúci aj inšpirujúci, akčný aj aktívny, logicky nadväzný, zábavný aj súťaživý. Tento rok sa niesol v znamení čarodejníkov, v hľadaní pokladov, riešení rébusov, v dennodennej tímovej práci. Až do samotného rozuzlenia nebolo isté, či naozaj dobro zvíťazí nad zlom. Nechýbala ani manuálna práca –vlastnoručné pečenie chleba, ryžovanie zlata a brigáda na Kalvárii. Debaty o tom, ako sa žije ľuďom s určitým hendikepom, utečencom, ale aj rómskym spisovateľom.
Aký je teda Tábor Black&White, ktorého organizátorom je OZ Equity? Fantastický v tom, že aj keď sa tu na deväť dní zídu ľudia s diametrálne odlišným životom, pôvodom, statusom i osudom, tu sa tie rozdiely zotrú v priebehu pár hodín. Začne tu existovať niečo tak harmonické a ľudské, že keby toto dokázali ostatní, svet by bol krásny.
Vo svetle sviečok sme sa rozlúčili s aktuálnym ročníkom. Prítmie prítomným dovolilo vyjadriť svoje pocity, radosť i smútok, ale aj obavy z návratu domov. Vyjadriť poďakovanie ľuďom, ktorí zanechali trvalú stopu v ich srdci. Ktorí im ukázali, že má význam „bojovať,“ že všetko sa dá, keď sa chce.
Monika Podolinská
{oziogallery 465}