Sedemnásteho mája tohto roku vzdelanostná obec Slovenska, no najmä horného Gemera, si pripomína 140. výročie narodenia významného vedca európskeho významu akademika Jura Hronca. Narodil sa v roku 1881 i vyrastal v Gočove, v malej obci na hornom Gemeri. Ako zakladateľ slovenského technického vysokého školstva a prvý rektor Štátnej vysokej školy technickej M. R. Štefánika v Košiciach má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji viacerých technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku a veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Je autorom značného počtu vedeckých prác, odborných publikácií a vysokoškolských učebníc a je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia. K tomuto výročiu nášho slávneho rodáka som vybral jeho spomienku na svoju mladosť, ktorú spoluautori Ondrej Hronec s manželkou Danielou Hroncovou Faklovou priblížili v knižnej publikácii Jur Hronec z Gočova.
Bolo nás päť detí: Zuzka, Jano, Mišo, Ďuro a ja. Zuzka a Mišo zomreli... Ja som sa rodičom narodil už dosť neskoro, keď už boli starší. Ako malé dieťa som vraj matku veľmi trápil, lebo som málo spával – preto mi varievala makovinu.
Škola sa začínala po Michalovi a trvala najdlhšie do polovice mája, odkedy sme museli pomáhať pri poľných prácach. V zime sme si nosievali po dve-tri polienka, aby bolo čím kúriť.
Doma sme mali na čítanie len Kralickú Bibliu a Tranoscius. Najstarší brat mal ešte jednu knižočku o kubických metroch a percentách a ešte tri knižky poviedok z jarmoku.
Raz sa ma učiteľ opýtal, čím chcem byť. Priznal som sa, že by som chcel byť lekárom. Vysmial sa mi, že vraj budem na dedine ošípané zabíjať a pitvať, a nie ľudí liečiť. Bol som rád, že po roku z Gočova odišiel.
Keď som chodil do šiestej triedy, otec ochorel na zápal pľúc, na čo aj zomrel. Ešte predtým uvažoval o tom, že ma dá vyučiť za kožušníka a krajčíra. Túto prácu by som bol vykonával v zime a v lete som mal byť murárom. S majstrom z Dobšinej sa aj dohodol. Na smrteľnej posteli, pod vplyvom učiteľa a farára, si to otec rozmyslel a jeho poslednou vôľou bolo, aby ma matka a starší bratia dali na štúdiá...
Ako deväťročný som pomáhal pri zvážaní dreveného uhlia a železnej rudy. Na miesta zvážania sme prichádzali večer; tam sme prenocovali. Pred medveďmi nás a i kone chránil oheň, ráno sme nakladali rudu alebo drevené uhlie do vozov. V tomto veku som musel naložiť okolo desať metrákov uhlia. Okrem toho nás čakala práca na poli...
Naša strava bola veľmi jednoduchá: v pracovný deň ráno halušky, na obed zemiaková polievka a na večeru zemiaky s mliekom. V nedeľu ráno káva, ale nie pravá, na obed krúpy s kúskom baraniny a večer sa pilo mlieko... V zime sa konzumovala kyslá kapusta a údená slanina, ktorú dovážali až z Debrecína.
V šiestej triede bola konfirmácia. Chodili sme na prípravu k pánovi farárovi Gerhardtovi Stehlovi do Vlachova. Konfirmácia bola v gočovskom chráme Božom a žiadosť o prijatie za členov cirkvi som za mojich rovesníkov predniesol ja...
Nie div, že po tejto skúške života som túžil po ľahšom žití a veľmi som sa tešil z toho, že pôjdem študovať. Moji rovesníci, ale aj starší ľudia, si robili zo mňa posmech, ktorý zažil každý, kto chcel zanechať biedny dedinský život. Mne sa posmievali ešte viac, lebo som chcel byť „školeným pánom“ a nielen remeselníkom. To ma neodradilo; mal som príliš veľké plány do budúcnosti.
Mnohí ľudia chodili kupovať na úver ku kresťanskému obchodníkovi do Dobšinej. Keď tovar nedokázali včas vyplatiť, dal ich nemilosrdne na licitáciu. Jeho spoločníkom bol gočovský notár, ktorý pozemky lacno skupoval, a tak nadobudol veľký majetok. Ľudia ho preklínali a nenávideli. Po roku 1918 musel z Gočova doslova ujsť pred rozhnevaným ľudom a neskôr vo veľkej biede zomrel v Pešti.
Do Gočova prišiel aj židovský obchodník Samuel Grossmann. Aj on dával na úver, ale nikdy nikoho nedal na licitáciu. Pričinil sa o kultúrne zveľadenie obce, keď priestranný „alláš“ (miesto pre prenocovanie furmanských záprahov) zadarmo poskytol pre ochotnícke divadlo. Pomáhal všade, kde bolo treba..., aj ja som si od neho požičal na štúdiá.
Prv, ako som nastúpil na gymnázium, matka mi kúpila riadne šaty: nohavice, lajblík a kabát, lebo dovtedy som nosil oblečenie ušité doma... Keď ma do nich obliekla, rozplakal som sa. Akoby podvedome cítila, že sa lúčim s rodnou hrudou.
Po otcovej smrti matka predala voly a role v Štítniku a peniaze uložila na knižku, čo bolo základinou na moje ďalšie štúdiá.
Vyučovanie na gymnáziu sa začalo 5. septembra. Počas niekoľkých voľných dní mi bolo veľmi ťažko. Prechádzal som sa po meste, ale moje myšlienky sa neustále vracali k domovu, po ktorom som veľmi túžil. Dokonca som chcel z Rožňavy odísť, vrátiť sa do Gočova. To by bol koniec mojich štúdií. Bál som sa však hanby, posmechu, ktorými by ma boli moji kamaráti a známi počastovali. To premohlo túžbu vrátiť sa... V Rožňave som mal i kamarátov z Gočova: jeden bol učňom u Hroncovej, druhý bol posluhujúcim chlapcom u verejného notára.
Obyčajne každú sobotu ma matka prišla navštíviť. Najčastejšie mi priniesla lieskové oriešky... a aby sme boli čím dlhšie spolu, odprevádzal som ju peši až do Betliara. Až tam nasadla na vlak, aby usporila na cestovnom.
Za doučovanie som na konci roka dostal niklové hodinky, po ktorých som túžil. Doučoval som až do ôsmej triedy, a tak na konci štúdií som už z domu nepotreboval žiadne peniaze.
Rodičia mojich žiakov ma občas pozvali k sebe, kde som mohol pozorovať veľkopanský spôsob života a porovnávať ho s biednym životom mojich rodákov.
Profesori rožňavského gymnázia nikdy nedovolili, aby sa medzi študentmi vyvinul národnostný alebo náboženský spor. Videli v nás len študentov a nie Slovákov, Maďarov, Nemcov, Srbov, Židov. V Rožňave vtedy študovalo viacero Srbov a všetci sa tu cítili veľmi dobre.
Rodičia môjho prvého žiaka, ktorého som doučoval, si ma vážili a ctili. Chceli mi pomôcť urobiť kariéru. Preto na mňa naliehali, aby som si pomaďarčil meno. S týmto návrhom som nesúhlasil, veď nikdy by som nezaprel svoj rod a národ; a nespreneveril sa svojim najbližším.
V októbri 1901, ešte pred mojou maturitou, zomrela moja dobrá mať – opora našej rodiny.
(Zdroj: Ondrej Hronec, Daniela Hroncová: Jur Hronec z Gočova)
{youtube}hSx6DsvMx-o{/youtube}