Ľudové piesne majú svoje pevné miesto v histórií, ale aj v súčasnosti. Šíria ľudovú múdrosť a sú jedinečné, trvalé a hlboko emotívne. Podávajú sa z generácie na generáciu, uchovávajú na rôznych nosičoch. Aj slovenská televízia na dvojke prispieva k záchrane duševného pokladu v relácií Kapura.
Mali sme možnosť osloviť tri sestry, ktoré dokázali niečo úžasné. Boli to, familiárne povedané, Birkove dievčatá z Rakovnice. Dnes už dospelé ženy so svojimi rodinami. V Kapure sa širokej verejnosti prezentovali nádherným krojom, zaujímavými, temer zabudnutými piesňami. Už po prvom kole si získali veľké sympatie.
Oslovili sme ich a požiadali o rozhovor. Boli ústretové, ochotné a rady s tým súhlasili. Čitateľom predkladáme naše otázky a ich odpovede.
- Vďaka vášmu vystúpeniu v relácií Kapura ste sa dostali do pozorností verejnosti. Radi by sme vás predstavili čitateľom. Môžete niečo o sebe povedať?
Katka: Ja som najstaršia, momentálne na materskej dovolenke. A už takmer 15 rokov mám to šťastie byť ako moderátorka súčasťou tímu, ktorý tvorí reláciu Kapura.
Ľubka: Som Ľubka (tá prostredná Birková), šťastná mama, vzorná manželka, to je asi to najpodstatnejšie.
Zuzka: Hoci som najmladšia, za sestrami nezaostávam, takže som tiež momentálne na materskej :) Okrem toho, pokiaľ to súčasná situácia dovoľuje, pracujem a tvorím v kolektíve mestského divadla Actores v Rožňave.
- Kto prišiel s nápadom vystúpiť v televízií ?
Katka: Pandemická situácia nám nedovolila vyrábať klipy s kolektívmi. Ak sme chceli v nových častiach pokračovať, museli sme nakrúcať klipy komornejšie. A tu prišiel s nápadom režisér Kapury Peter Hudák, či by som si trúfla zaspievať v klipe. Vnímala som to ako výbornú príležitosť spropagovať naše rekenské piesne – nuž a ako inak – so sestrami.
Ľubka: Oslovila ma sestra Katka. V prvom momente ma to zaskočilo a mala som v sebe veľa pochybností. Predsa len Katka so Zuzkou sú ozajstné speváčky a ja len rada spievam. A potom som si povedala, že Kapura je práve o tom... o láske k piesni, zvykom, starým 
rodičom… Sme sestry. Keď už, tak všetky spolu!
- Čo predchádzalo v príprave a realizácií vystúpenia i s ohľadom na COVID – 19 ?
Zuzka: Realizácia videoklipu je skutočne náročným a vyčerpávajúcim procesom, o čom som sa presvedčila na vlastnej koži. Navyše, bolo nevyhnutné celý priebeh zorganizovať a prispôsobiť tak, aby každý bod programu korešpondoval s platnými nariadeniami ÚVZ. Ja osobne som sa najviac obávala najmä toho, či sa nám vôbec podarí stretnúť sa a nacvičiť si vybrané piesne aspoň deň pred nakrúcaním. Našťastie sa nám to podarilo.
- Vaše vystúpenie zaujalo nielen samotným podaním, spevom, krojom, ale aj výberom piesni. Ktoré menej známe ľudové piesne ste vybrali ?
Katka: Toto bola asi najnáročnejšia úloha, keďže tých piesní je neúrekom a všetky spievame rady. Snažili sme sa vybrať naozaj tie menej známe tak, aby jednak sedeli nám a aby spolu pasovali. Spievali sme bez muziky, pretože ďalší účastníci by už kvôli opatreniam v klipe byť nemohli. Začali sme pomalou piesňou Kot sä tot maj milý, druhú sme zvolili rezkejšiu Aký herdý tot maj frejär a zakončili sme to sólo uspávankou Hajóky, hajóky.
- Z rodného hniezda ste sa všetky tri rozleteli na rôzne strany. Vykonávate každá inú profesiu. Máte svoje rodiny. Ako ste zmenežovali tvorbu videa ?
Ľubka: Tu platí to staré známe: Keď sa chce, tak sa dá. V práci som si vzala voľno a môj muž (veľký fanúšik rekenského nárečia) nemal problém ostať sám s deťmi.
Zuzka: Tiež mi s malým pomohol manžel a rodičia, keďže to bol hektický deň.
Katka: V Košiciach nám pomáhal môj manžel a svokra. Jednak sa starali o moje detváky a tiež nám pomohli s prípravou krojov.
- Je o vás známe, že pochádzate z rodiny, ktorá má rada spev a zvlášť staré, temer zabudnuté, ľudové piesne. Ostal spev stálou súčasťou vášho života ?
Ľubka: Boli sme od mala k spevu a folklóru vedené, občas aj nútené. Dalo by sa povedať, že sme s ním žili. Preto je prirodzené, že sa spev stal mojou súčasťou, spája sa mi s detstvom, s domovom, rodnou dedinou.
Zuzka: Určite si stále rada zaspievam. Napríklad uspávanku (Hajóky, hajóky), ktorú v klipe spievala Katka, takmer každý večer spievam svojmu malému Miškovi a veľmi si ju obľúbil.
Katka: S deťmi si doma veľa spievame, niekedy sa manžel smeje, že nám ani rádio netreba -:) Samozrejme, piesne sú súčasťou každého rodinného stretnutia. Bez toho to jednoducho nejde. Preto naše veľké poďakovanie patrí starkej Zuzane Birkovej, mamke a ockovi, ktorí nás od mala viedli k folklóru. Lásku k piesňam do nás vštepili aj tým, že sami nimi žili a stále žijú. Tiež sme vďačné generácii Rekencov, s ktorými sme mohli prežiť krásne roky vo FKS Veršinok a veľa sa od nich o rekenských tradíciách a zvykoch naučiť. Aj keď sme toho, najmä ako tínedžerky, mali niekedy plné zuby, s odstupom času to všetko vnímame ako úžasný základ a krásnu tradíciu, ktorú sa snažíme udržiavať aj s našimi novými rodinami.
Čo plánujete do budúcnosti?
Ľubka: Súčasná situácia ma naučila neplánovať. Ak budeme zdraví, určite budeme mať veľa príležitostí na radosť a spev.
Katka, Zuzka: Ľubka to vystihla úplne za nás všetky. Budeme rady, ak sa nám podarí aj naďalej v zdraví sa spolu stretávať so svojimi deťmi a rodinami. Určite tiež využijeme každú príležitosť, kde budeme môcť s hrdosťou prezentovať svoje korene, rodnú dedinu a jej kultúru.
Ďakujeme za rozhovor
|
Srdce v kroji
Bola som len dieťa, keď ma postavili medzi sivé hlavy. Spievaj z celej sily!
So slzami v očiach plakať sa mi chcelo. Že ma čižmy tlačia, kroj mi škriabe telo.
No niet takej vôle, čo zdedené zdolá. Čím ďalej som išla, tým bližšie som bola.
Niesla som ich v sebe, krásy minulosti. Tóny ľudskej túžby, smútku, veselosti.
Stále ich mám v sebe, piesne, čo bôľ hoja. Nedokázala som srdce vyzliecť z kroja.
Ľubica Brenišinová |
 |
Fotografie: Peter Gajdoš, RTVS