Janka Vranová: Roztiahni krídla k telu pritisnuté, duša moja

Ešte vlani v takomto čase sme ani veľmi nechceli tušiť, ako sa náš život a najmä život našich seniorov v dôsledku vyčíňania koronavírusu Covid 19 rapídne zmení, že prerastie v boj o život. K prvým obetiam tohto nebezpečného vírusu postupne začínali denne pribúdať desiatky, neskoršie viac ako stovka mŕtvych.
Žiaľ, prím si držia stále starší ľudia pokročilého veku, čiže naši seniori. Dnes už hádam každá desiata rodina na Slovensku je poznačená týmto nešťastím. Ľudia však stále hľadajú spôsob ako uniknúť tomuto nebezpečnému súčasníkovi. Nezaháľajú pri tom ani najviac poznačení – ľudia seniorského veku.
Jednou z takých je aj pani Janka Vranová zo Štítnika, ktorá v dôchodkovom veku hľadá, jej vlastným spôsobom, ako uniknúť aspoň myšlienkami z tohto nezvyčajného nebezpečenstva. Začala písať vo voľnom čase básne.

Dostal som sa knim vďaka pánovi Ladislavovi Fabiánovi, ktorý zastáva v rožňavskom okrese funkciu predsedu Jednoty dôchodcov na Slovensku. Nezabudol k nim pridať i túto vetu: "Prajem hodne zdravia v tejto ťažkej dobe a posielam Vám zopár príspevkov našich doma zavretých seniorov." Ako vidieť, mnohí aj keď sú zavretí, vedia byť aj takýto.

Využil som túto príležitosť, aby som sa pani Vranovej opýtal, čo ju priviedlo k poézii? Nuž prečítajte si, čo mi napísala a pridala i niekoľko básní zo svojej najnovšej zbierky.

"Každý z nás prežíva svoj život „svojsky“. Denne sa stretávame s rôznymi situáciami, ktoré treba riešiť. Práca – vzťahy medzi kolegami, práca s ľuďmi – deťmi. Bola som učiteľkou telom i dušou – deti nielen učiť, ale hlavne milovať a pochopiť. A potom je to krásne, keď sa ťa deti neboja, ale veria ti, chápu ťa a milujú. To dušu napĺňa...

Rodina – myslím, že v každej sa vyskytujú rôzne problémy a každý ich rieši svojsky. Niekto sa stále sťažuje, iný vychvaľuje, no sú aj takí, ktorí svoje radosti, problémy, ťažkosti nevynášajú, ale svojsky riešia.

Duša – to jadro človečenstva – chce, aby sme boli šťastní, a tak, aj keď bolí, poradí, ako si pomôcť. Svoje myšlienky dať do veršov – tvoriť. Tak som to riešila aj ja. Keď bola duša smutná, aj verše boli smutnejšie, keď bola veselá – radosť sa dala sama do rýmov. Tak vznikali moje verše – snažila som sa vyjadriť nielen moje pocity, ale aj pocity iných ľudí – a tak sa duša upokojila, nikoho som nezaťažovala, no mnoho ľudí – žien si pri čítaní mojich veršov tiež uľavili a pochopili, že nie sú samé so svojimi problémami, radosťami a tá vzájomnosť je krásna. Nech v našich srdciach je vždy pochopenie, láska a pokora."

AKO TEN ČAS LETÍ Vedľa dedka sadla si babka a nežne jeho vráskavé ruky hladká. Dedko jej s láskou pozrie do očí, babke sa zrazu hlava zatočí. „Kde sú tie časy, keď sme boli mladí?“ a ďalej milované ruky hladí a mysľou sa vracia do mladosti, keď spievali a tancovali od radosti, že spoločný život začali žiť. Ako ten čas preukrutne letí – vychovali spolu svoje deti. Práca, život, láska k deťom, striedali sa zimy s letom... Vždy však na to boli dvaja, nič pred sebou neutaja. Keď láska s pochopením kráča ľahšie sa ide životom, a tak kráčalo sa i týmto dvom. Z ich detí sa stávali rodičia, čo šťastie rodiny nezničia, len o pár ľudí je tu zrazu viac. Potom sa deti rozleteli svetom a stále sa striedali zimy s letom. K dedkovi si sadá babka a láskavo mu ruky hladká „Šťastne sme žili“ povie dedko S láskou a úctou dá sa všetko Tak spomínajú na prežitú mladosť a vnúčatá i deti robia im radosť Babka i dedko vedia, že prežili dosť a neprestajne ich tešila vzájomnosť, čo do života si priali, čo svojim potomkom odovzdali		IBA RAZ Iba raz v živote sa to stane. Srdce ti búcha, hlava v oblakoch, spotené dlane. Splašené srdce zašepká tíško len, Otvor si oči, pozri sa, pochopíš, čo chcem. Počúvaj, čo chce ti srdce ukázať. Keď láska ťa volá, zbytočné je zaváhať. Že pravá láska len raz za život príde, keď zaváhaš, zľakneš sa, ona ti odíde... Srdce už nebúcha, smútok ho zaplaví spomienku na ten čas - ktože ju zastaví?! Usadí sa, v hĺbke srdca ostane - a možno občas rozbúcha srdce a spotí dlane. SESTRY – MYŠLIENKY Myšlienky zeme sú divé kvety poľné Vrtošivo kvitnú bez poriadku ako sa im páči - sú voľné - nemajú záhon ani hriadku Myšlienky „bláznov“ sú divé kvety citu Prichádzajú a odchádzajú vrtošivo - rozumom neobsekané - úprimné tam i tu ako sa im páči. Sú ako poľné kvety a na všetko Božie svetlo svieti

LETMÉ STRETNUTIE Aj deň, aj noc majú svoj vládny čas svoju moc. A predsa sa stretnú -iba letmo- na svitaní a na súmraku. Sú to čarovné chvíle -už nie je deň -ešte nie je noc prelínajú sa jeden do druhého odovzdávajú si vládu navzájom jeden cez druhého cíti, čo bolo a čo by malo byť. To je súmrak i ranný svit. Nádherné splynutie dňa i noci...

*Lásku si nemôžeš len tak vziať* a nedá sa ani kúpiť. Pochop. Láska sa dá iba prežívať aj ty musíš ľúbiť a tak poznávať rôzne jej podoby. Láska – to sú akoby spojené nádoby. Čím viac jej dávaš, tým viac jej dostávaš. Viac, než očakávaš. Ale platí to aj naopak. Naozaj. Je to tak. Láska je vzájomný pohľad chápavých očí pár letmých dotykov je nádherný pocit, kde netreba slov... Láska sa s tebou raduje, teší sa, smúti, plánuje, ako mať čo najviac spoločných snov. Kde láska je tam naozaj netreba veľa slov. Láska je zmes pocitov a dotykov, dotykov a pohľadov, pohľadov a ohľadov, kde naozaj netreba slov na to, aby sme poznali, že je to láska.		BYŤ TAK... Byť tak svetielkom, čo svojím plamienkom prenikne do tmy ríše a zmení smútku skrýše na nádherné letné lúky. To by som chcela. Byť tak kvetinou, ktorej túžbou jednou je svoju vôňu šíriť, tým ľudské žiale tíšiť a zmeniť smútok na radosť. To by som chcela. Byť tak vtákom lietajúcim, ľuďom lásku zvestujúcim, voľným letom letieť svetom a dávať radosť slobody. To by som chcela. Byť tak hviezdou nebeskou, sprevádzať cestou pozemskou a meniť duše zblúdilé na láskavé a spanilé. To by som chcela.

TEŠÍM SA KAŽDÝ DEŇ. Z pohľadu na Slnko. Jeho lúče ma hrejú. Jeho lúče sa smejú. Jeho lúče mi znejú večným chorálom lásky. Keď sa dívam na Mesiac, otvára mi prítomnosť, chápem aj minulosť, vytváram si budúcnosť a chorál lásky cítim v sebe. Ak oči upriem na Hviezdy, vidím nebeský tanec, cítim nekonečný život, počujem radostný chorál lásky čo napĺňa ma radosťou a tak sa teším každý deň.		KOĽKOKRÁT Koľkokrát som ti vravela, ako ma tvoja láska bolí, že sa ťa bojím, keď si iný, keď slová zraňujú, keď pri dverách stojím a neviem kam ísť, čo robiť... keď rozum brzdený je srdcom. Koľkokrát som ti povedala, že takáto láska význam nemá. Lež ťažko srdcu rozkážeš. A výčitka zostáva nemá, usadí – schová sa kdesi... A svetu znova úsmev ukážem. Koľkokrát som ti povedala, že tvoja láska sú len slová. A rozum môj so srdcom sa háda. Už koľkýkrát?! Kedy sa už zbúra tá hrádza medzi nádejou a bolesťou. Čo mi tvoja „láska“ dáva?



CEZ SRDCE Oči vidia, uši počujú smútok a tiché vzdychy a duša, to jadro človečenstva, skúša, koľko ešte a ešte čo uchrániť od nebezpečenstva tmy, zloby a všetkéhochcenia. Či láskychvenie nie je krajšie od hrôzychvenia? Či láska a radosť nie sú milšie, než strach a prosba o pomoc?! Načo sú uši, načo oči, keď srdce skamenelo. Akoby ľudstvo onemelo a zabudlo na to jednoduché -milujem -dám a ďakujem Cez srdce vidím cítim počujem ---------------------------------------------------------------------------------------- ŽENA Je jedno, odkiaľ si či mestská pani či z blízkej vsi Si žena, ostaň ňou chránená si láskou, teplou dlaňou Odkiaľ si, na tom nezáleží ženskosť svoju chráň ňou sa bráň a svet celý ti pri nohách leží.	TO NIE JE NÁHODA NIE JE NÁHODA... Nie je náhoda príbuznosť duší Kde-kto z nás to už tuší. Ani stretnutia nie sú náhodné a nie je na tom nič záhadné. Veď každý nám niečo dá - poznanie, sklamanie, radosť... Dosť na to, aby sme sa zamysleli „Aké má poslanie toto stretnutie?“ Akých myšlienok vnuknutie prináša, čo sa nám páči a čo nie! KEĎ MAJÚ PLES Keď majú hviezdy svoj nebeský ples, keď tmavým tajomstvom halí sa les. myseľ mi zaletí k najkrajšej hviezde alebo stúlim sa vo vtáčom hniezde. Bolesti duše rosou si umyjem a smútok svoj pod závoj hmly ukryjem. Keď hviezdy zblednú a slnko nebo pozláti hrejivé slnečné lúče ma celú vezmú do svojej náruče. Hviezdy mi vhupnú do očí Na tvár mi úsmev vyskočí A vtedy radosťou srdce napĺňam, pred novým dňom sa ukláňam.	AKO SA DÁ OSLOVIŤ ANJEL? Ktovie, kde sa dá stretnúť anjel. Možno v tichých uliciach mesta dúhová ho možno láka cesta Možno z nebies privezie ho lietajúci tanier. Ktovie, ako sa dá osloviť anjel. Rečou detí, bozkom lásky... Možno len tým, že zložíme zbrane. Je hnusné osloviť ho z pásky. Ktovie, čím sa dá zlákať anjel. V mäkkých oblakoch má celý svoj raj. Možno mu chýbajú otvorené dlane, tak ich čo najviac otvorené maj OTEC Každý mi ho závidel, že bol taký, aký bol. Bol pre mňa skoro Boh. Mala som ho rada i bála som sa ho i oň, aby to všetko vydržal, čo život naňho naváľal. Rád pracoval, rád sa smial, no vždy vedel, komu kedy dal dobrú radu a či ju vzal. ČAS Počúvam tikot hodín i tak sa dá čas vnímať tik-tak, tik-tak Aj tak, aj tak sa dá na problém dívať To tik-tak, tik-tak ten čas si vždy musíš všímať Pochopiť, že teraz – nie je včera a zajtra – nie je teraz že často – nie je neraz ale raz – je iba raz a to raz – môže byť i teraz!