Z dejín lesného a pozemkového hospodárstva v Dobšinej
Významnou osobnosťou, ktorá sa nemalým podielom zaslúžila o zachovanie dokladov o histórii Dobšinej bol prof. Dr. Július Lux, ktorý ako karpatský nemecký historik a národovec, už viac ako pred polstoročím, začal zbierať historický materiál a dokumenty pre svoje dielo. Množstvo dokladov o zvykoch, používanom nárečí, obliekaní, výslovnosti a pod. tohto nemeckým nárečím hovoriaceho ostrova, ako aj súhrnná dokumentácia, do toho času chýbalo a takto bolo zachránené. Dielo plánoval zverejniť knižne už dávnejšie, a to už v roku 1914, ale nastávajúce vojnové udalosti, ako aj iné prekážky, neumožnili vydanie komplexnej publikácie. Táto nakoniec bola vydaná až roku 1959 v Mníchove nakladateľstvom juhonemeckých odborných prác, vydal prof. Dr. Fritz Valjavec, tlač Karel Schmidge Ebersberg, čoho sa, žiaľ, autor už nedožil. Podrobnosti a jeho životopis sú uvedené v našom predchádzajúcom príspevku.
Publikácia sa, okrem baníctva a hutníctva zaoberá aj hospodárstvom, spoločenským životom a predkladá aj rôzne štatistické údaje. V zmysle VI. kapitoly o lesnom a pozemkovom hospodárstve (Wald- und Landwirtschaft) je spracovaný aj tento príspevok.
Pre existenciu a svojráznosť dobšinských osadníkov boli bane a lesy veľmi významným a dôležitým predpokladom pre ich život. Boli základným činiteľom podnetu ich osídlenia. Baníci a lesní klčovači (Waldroder) boli prvými osídlencami, ktorí stovky rokov žili z práce v baniach a v lesoch.
Obr. 48 Dobšiná a lesy v jej okolí na fotografii Štefana Polgáriho v roku 2015
Zo zakladacej listiny vyplýva, že osídlenie bolo založené v jednom veľkom lese, na hranici so Spišom, v mieste kde dosiaľ klčoval les len Nikolaus, syn Radislausa („. . . in qua solummodo adhuc Nicolaus filius Radislai de eadem Terrae Scepusiensi pro sola sessione sua extirpasset cum omnibus utilitatibus suis. . . ").
V tomto lese, ktorého hranice sú popísané v zakladacej listine a ktoré ešte aj dnes tvoria hranice mestského územia, začali klčovacie práce. Z viac ako 16 500 katastrálnych joch (okolo 9500 ha) veľkého územia, ktoré je dodnes hranicou, bola sotva tretina vyklčovaná, pretože i v dobe spracovania pôvodného textu, bola ešte zalesnená plocha o 10 028 katastrálnych joch (Poznámka: katastrálny joch alebo katastrálne jutro má plochu 5 756 m2 čo je 0,57 ha).
Na základe Krupinského práva osídlenci mohli slobodne využívať banské a lesné zdroje. („. . . Item quod Ligna et Lapides infra metas Terrac S u a e libere et absque alicujus contradictione possint duccidere, vel secare"). Les, pasienky a lúky sa spoločne využívali podľa starého nemeckého práva v celom rozsahu (Markgenossen). Aj v Dobšinej neobmedzené využívanie lesa trvalo až do konca 16. stor. (presnejšie do r. 1574). Drevo vtedy nemalo žiadnu hodnotu. Každý si ho mohol zobrať toľko, koľko potreboval. Následne bol les i vypaľovaný, a to preto, aby sa plocha dala lepšie vyklčovať. Klčovanie lesa podporovala aj tá skutočnosť, že získaná drevná hmota slúžila nielen pre vykurovanie škôl, ale i pre farára, ktorý dostával desiaty diel podľa zameraného pozemku. Až Maximiliánov banský zákon prikázal dodržiavať lesný poriadok. Les bol ustanovený pod dozor hlavného banského majstra. Baník, ktorý si dosiaľ bez obmedzenia mohol drevo zobrať, potreboval odteraz povolenie od banského úradu. Tento stav trval do roku 1682.
V 17. storočí niektorí banskí a hutnícki majitelia (Waldbürger und Besteller) získali značný majetok. Tento blahobyt možno zdôvodniť tým, že majitelia lesov (Waldbürger) a objednávatelia (Besteller) používali pre seba veľké množstvo dreva získaného zadarmo (kostenlos). Bolo to v súlade s vtedy platným lesným poriadkom, ale časom sa to ukázalo ako jeho zneužitie. Z tohto dôvodu starý poriadok postavili mimo práva. Majitelia a objednávatelia od tohto času museli platiť príslušnú sumu obci. Táto dispozícia ale les pred rabovaním nemohla ochrániť. Čoskoro vznikol nedostatok dreva. Preto banský úrad v roku 1731 poslal do Dobšinej jedného úradujúceho sudcu, ktorý na základe svojich poznatkov, predložil košickej cisárskej a kráľovskej komore správu. V tejto správe sa uvádza: Vo Vyšnej Slanej bol les zničený kozami (Ziegen), ale najväčšia časť však bola vyrúbaná objednávateľmi (Gömöri, Sontag, Remenik a Lányi) a použitá na pálenie dreveného uhlia (Kohlung). Na Čiernej hore (Schwarzenberg) napr. objednávateľ Paul Lányi nechal viac ako 30 000 vozov (fúr) dreva vypáliť na drevené uhlie (mehr als dreißigtaufend fuhren Kohle brennen lassen). Predložený bol návrh, aby sa v určených lesoch pálenie uhlia zakázalo a využívanie lesa regulovalo. Odtedy lesné správy (Waldungen) mohli predávať drevo len s povolením banskej správy. Objem dreva v lese bol z času na čas vyhodnocovaný. V roku 1771 bol objem vyhodnotený na 200 000 tunajších kubických klaftrov. Občania ale aj naďalej mohli pre svoju domácu potrebu rúbať drevo v lese. Boli vyčlenené tzv. „slobodné“ lesy (Friedwalder), v ktorých bolo rúbanie dreva úplne zakázané. V roku 1781, za vlády Jozefa II., sa vo využívaní lesa začala nová epocha. Na základe cisárskeho lesného nariadenia, Štítnické domínium, postúpilo tento zákonník mestu Dobšiná. V ňom bolo voľné využívanie lesa zakázané. Do lesa, podľa svojho uváženia, nemohol nikto vojsť. Potreba lesa bola rok čo rok kalkulovaná a každému občanovi bolo povolené sťať iba určitý počet stromov. Pálenie dreveného uhlia sa mohlo uskutočniť len s povolením domínia. Aj rúbanie dreva na stavebné účely bolo povolené len so súhlasom pozemkového panstva (Grundherschaft). Stavba domov z dreva bola zakázaná. Drevo na banské účely ale ostalo voľne použiteľné, ovšem za takej výhody sa nesmelo použiť inde. Ak by k tomu došlo, bol vinník za to i primerane pokutovaný. Nariadenie tak prakticky vzalo obci dispozičné právo využívania lesa.
V roku 1820 bol lesník (Förster) menovaný za „lesného prípravcu“ (Waldbereiter), ktorý mal na starosti využívanie lesa, jeho ochranu a výsadbu. Riadené lesného hospodárstva bolo ustanovené až v roku 1851, a to prvým hospodárskym podnikovým plánom, ktorý vypracoval lesný majster Johann Herfurt. Listnatý les bol zaradený do dvoch a ihličnatý do štyroch úžitkových tabuliek. Rubná doba bola stanovená pre listnaté stromy na 30 rokov a pre ihličnaté stromy na 80 a 100 rokov.
V 20. storočí začala mať hodnota lesa stúpajúcu tendenciu, čo dokazujú aj nasledovné údaje. V roku 1906 malo mesto príjem z lesa vo výške 285 806 korún, kým v roku 1907 263 455 korún. Čistý zisk bol v rokoch 1901 – 1910 v priemere 71 949 korún. Hodnota dobšinského lesa bola pred prvou svetovou vojnou odhadovaná zaokrúhlene na 20,5 miliónov zlatých korún.
Pred prvou svetovou vojnou bolo ročne vyrúbaných 90 – 92 katastrálnych joch (jutro) plochy, o objeme dreva od 24 – 26 000 m3 . Z toho bolo 3 – 5000 m3 stavebného a banského dreva, 15 – 1700 m3 dreva spracovaného na píle, 1000 m3 šindľového a 3500 m3 palivového dreva.
Spotrebu dreva pre obyvateľstvo v predošlých časoch poznáme z údajov uvedených v mestských protokoloch. V roku 1788 bola spotreba nasledovná:
drevo pre pálenicu (73 pálení po 6 pr. lachtrov) ............................. 438 priestorových lachtrov
palivové drevo na varenie a vykurovanie pre 600 ohnísk .............. 3000 priestorových lachtrov
banské a stavebné drevo spolu ...................................................... 400 priestorových lachtrov
drevo potrebné pre obyvateľstvo na dosky a šindle ....................... 500 priestorových lachtrov
spolu ............................................................................................. 4338 priestorových lachtrov
Poznámka:
lachter — (nemercky aj Laktor, Lachter, Lakter) = siaha = 1,96 m (stará dĺžková miera), z ktorej je odvodená aj priestorová miera, ktorá sa používala sa aj ako merná jednotka na drevo (tzv. priestorová siaha). Obyčajne ide o priestor dlhý 1 (dĺžkovú) siahu a vysoký 1 (dĺžkovú) siahu, ale jeho šírka sa rôzni podľa regiónu, v Uhorsku bola priestorová siaha priestor s výškou a dĺžkou jednej (dĺžkovej) siahy, ale šírkou iba 1/2 (dĺžkovej) siahy. Jej objem bol 3,4 m, skutočná hmota dreva predstavovala asi 2,526 m3.
Za drevo museli občania zaplatiť primeranú sumu (gemäßgten Preis). Táto cena palivového dreva trvala až do súčasnosti. (Poznámka: vzťahuje sa na dobu spracovania podkladov). Každý dobšinský občan, ktorého rodina sa na kúpe dreva od pozemkového panstva v 19. stor. podieľala, platila pred vojnou za jeden kubický meter mäkkého dreva 3,25 a u tvrdého dreva 5,00 korún.
Nakoniec treba spomenúť aj rybárstvo a poľovníctvo. V lesných potokoch bolo množstvo pstruhov. V skorších časoch občania mohli rybárstvo a poľovníctvo vykonávať slobodne. Prvým poľovníckym nariadením z roku 1786 vstúpili do platnosti aj v tomto odbore obmedzenia. Od jeho platnosti bolo dovolené chytať ryby a raky len s povolením mestskej rady, rovnako ako aj ísť na poľovačku. Za povolenie sa platila stanovená cena. Pred vojnou bola cena stanovená poľovníckou spoločnosťou pre poľovanie 800 korún a pre rybárčenie 470 korún.
Poľnohospodárstvo zohralo v Dobšinej veľkú rolu. Klimatické a geografické podmienky neboli priaznivé. Aká veľká bola orná a hospodársky využiteľná plocha v čase osídlenia nie je známe. Prvá správa o počte lánov, resp. brán (Tore) bola uvedená v daňovom priznaní v roku 1427. Podľa tohto bola vtedy povinná daň za 53 lán, ktorí platili “bránovú“ daň (torgelt). Či sa pod pojmom “torgelt“ rozumie lán (hufe) – v dokladoch nie je vysvetlené. V maďarčine sa ešte aj dnes, pod pojmom šľachtická porta (nemesi porta), rozumie dvor, šľachtický dvor a je pravdepodobné že sa aj vtedy pod pojmom porta rozumel jeden dvor, jeden lán (hufe). Jeden lán zodpovedá 30.33 jochom (pozn. 17.44 ha). Spomenutá plocha činila teda približne 1600 joch (pozn. 920.76 ha). V roku 1909 bolo v Dobšinej 824 katastrálnych joch ornej pôdy (4,9%), 146 joch záhrad (0,88%) a 5316 joch lúk (32,1%) a zostatok bol les (60%). Pre neobmedzené dedenie boli pradávne pozemky rozparcelované, takže počet parciel v roku 1910 bol 9276. Na jedného majiteľa tak pripadalo 6,2 parciel, z toho bolo najviac lúk. Úbytok polí je, podobne ako i pradávne zadelenie v ich jednotlivostiach, i súčasne pozorovateľné. Či však bola jedna typická lesná osada, je prijateľné vtedy, keď jednotlivé dvory, domy (hufe) sú aj tu, tak ako i v iných lesných osadách (Waldhufedorf-Siedlung) stáli vedľa seba pozdĺž potoka. Dom bol postavený na konci lánu. V údolí mohli stáť len domy majiteľov. Rovinaté plochy sú len na letnej strane a všetky orné pozemky sú na pomerne strmej strane. Orné pozemky nemohli nadväzovať na domové pozemky, pretože tieto stúpali do strmého vrchu. Takže rozsah ornej pôdy nie je rovnaký ako v čase osídlenia, najmä keď hranica orania sa zriedka menila a kde boli prinútení dodržať smer orby. Dnes sú orné polia v terasovitej forme, ohraničené medzami. Každá orná plocha má, podľa strmosti svahu, na jednej strane vyššiu medznú stranu a na druhej nižšiu. Medzná plocha zaberá takto menšiu, ale dobre obrábateľnú časť.
Aj na podradnú úlohu pozemkového hospodárenia poukazujú ďalej čísla z pozemkového hospodárenia, ktoré to potvrdzujú. V roku 1880 pracovalo v poľnohospodárstve 171, v roku 1900 to bolo 165 a v roku 1910 184 osôb. Naproti tomu u baníkov v tých istých rokoch to bolo 817, 516 a 378 a v dielňach, s baníctvom súvisiacich, to bolo 445, 445 a 508.
Samostatných roľníkov bolo v roku 1900 70 a 81 v roku 1910, ale pozemky obhospodarovalo v roku 1900 len 61 a v roku 1910 už len 29 roľníkov.
Obr. 49
O rozdelení pôdy poznáme prvé údaje z roku 1848. Vtedy bolo 372 majiteľov pôdy. Počet parciel bol 1513. Ornú pôdu malo 358 pozemkových majiteľov a 106 z nich malo aj lúky, 12 majiteľov malo len lúky. Len 14 pozemkových majiteľov vlastnilo pozemky o viac ako 10 joch. Najväčší majetok bol 38 joch a 179 pozemkoví majitelia mali menej ako 1 joch pôdy. Ornú pôdu mala Dobšiná 960,6 joch; lúk bolo 233 joch. Z nich patrilo mestu 0,6 joch ornej pôdy a 67,6 lúk. Evanjelická cirkev disponovala 70 jochmi ornej pôdy a 12,6 joch boli lúky, rímsko katolícka 11 joch ornej pôdy. Okrem toho existoval ešte aj intravilán, ktorý pozostával z nasledovných častí:
Vnútorná orná pôda, asi pri dome (Binnenäcker ) ............................. 46 Joch
Vnútorné zeleninové záhrady –Binnenkrautgärten ............................ 32 Joch
Vonkajšia orná pôda – Außenäcker .................................................. 9,2 Joch
Vonkajšie zeleninové záhrady Außenkrautgärten ........................... 93,6 Joch
Vonkajšie záhrady - Außengärten .....................................................17,8 Joch
Spolu ............................................................................................... 198,6 Joch
Pri súpise poľnohospodárstva z roku 1895 a 1909 bolo nasledovné rozdelenie pozemkov:
Orné pozemky 800 (4,8 %), prípadne 824 (4,9 %), záhrady 199 (1,2 %), 146 (0,8 %), lúky 5236 /31,6 %) prípadne 5316 (32,1 %), les 9778 (59,2 %), prípadne 9923 (60,2 %) a úhor 541 (3,2 %), iné 321 (2,0 %).
Vyslovené poľnohospodárstvo bolo v minulosti len u tých, ktorí získali županstvo. Hlavným účelom nebolo poľnohospodárstvo, roľníctvo, ale chov dobytka, a to hlavne oviec. Malé poľnohospodárstvo mal skoro každý občan, pretože to patrilo k občianstvu, mať nehnuteľnosť. Každý mal najmenej jednu kravu a hydinu. V roku 1895 bolo, pre porovnanie, približne z 970 rodín 615 držiacich dobytok a 829 hospodárstiev.
Ťažné kone a voly mali len sedliaci a povozníci. Prehľad uvádzame v tabuľkovej forme:
Ošípané - v rokoch 1 852 ich bolo 320, v roku 1 885 - 384, 1895 - 766 a v roku 1900 - 617. Ovce - v roku 1 882 ich bolo asi cez tisíc - odhad, ale ich počet bol iste podstatne väčší. V roku 1885 ich bolo 3 630; v roku 1895 - 2 598, v roku 1909 – 2 624 a v roku 1934 ešte 3 099 oviec. Počet jahniat bol v roku 1934 1 494.
Kozy neboli žiadne.
Hydina – bolo jej menšie množstvo, v roku 1895 jej bolo 2 803 kusov.
Včelárstvo – malý počet úľov. V roku 1895 bol počet včelích úľov len 188.
Na poliach – bola pestovaná raž (Roggen) a zemiaky a okrem toho aj jačmeň, ovos, repa, fazuľa a hrach (Gerste, Hafer, Rüben, Bohnen und Erbsen).
Pestovaniu kukurice a hrozna sa nedarilo.
Ovocie – na 146 jochoch záhradnej plochy bolo v roku 1 895 celkom len 9 140 ovocných stromov, a to: 4 038 jabloní, 1 166 hrušiek, 672 čerešní, 128 višní, 7 broskýň, 27 marhúľ, 2 956 sliviek, 129 orechov a 18 moruší (Maulbeerbäum).
Záverom
Je obdivuhodné akú detailnú štatistiku viedla v tejto dobe správa mesta Dobšiná, a to jednako o komplexnej spoločenskej štruktúre obyvateľstva, ale aj o mestských lesoch, pozemkoch, zvieratách a ovocných stromoch v uvedených rokoch.
A vďaka Júliusovi Luxovi, ktorý preskúmal množstvo archívnych dokumentov, sa tieto štatistické údaje, doplnené ďalšími poznatkami z dejín i života v Dobšinej zachovali.
Cieľom predkladaného článku je poukázať na významnú všestrannú aktivitu autora, ako aj na výsledky jeho výskumných prác.
Spracovali: RNDr. Ondrej Rozložník a Ing. Mikuláš Rozložník – 2020