V Revúcej sa dňa 24.9.2020 konalo spomienkové zhromaždenie pri príležitosti nedožitých 130. narodenín hrdinu SNP armádneho generála Rudolfa Vietsa. Na pozvanie primátora mesta Revúca bol na spomienkové oslavy pozvaný aj plk.v.v. Ladislav Sládek, teraz bytom v Rimavskej Sobote. K tomuto podujatiu sa vraciame príspevkom nášho spolupracovníka Jozefa Pupalu z Čierneho Potoka, aby sme pripomenuli v ňom osobnosť jediného červenoarmejca, ktorý z nášho regiónu prežil tragické časy druhej svetovej vojny a napriek pokročilému veku sa dožili i súčasného slobodného života.
Na úvod treba pripomenúť najmä to, že spomienkové oslavy zorganizovali Mesto Revúca, Klub generálov SR, 2. mechanizovaná brigáda generála Viesta Pozemných síl z Prešova, Základná organizácia SZPB gen. Viesta v Revúcej, Múzeum prvého Slovenského gymnázia v Revúcej a Mestské kultúrne stredisko v Revúcej.
Po kladení vencov jednotlivých delegácií, položil veniec k buste generála Viesta v doprovode zástupcov Ministerstva obrany SR aj plk.v.v. Ladislav Sládek.
Rodák zo Senca, syn železničiara, ako 16 a pól ročný chlapec ušiel pred prenasledovaním Maďarskými fašistami do Rumunska, kde sa prihlásil do Červenej armády.
Za trest bol jeho otecko odtrasportovaný do Srbska, pretože „neprevychovávali syna na „maďaróna“ prezentoval sa ako „pansláv“! / Je smutné, že v dnešnej dobe je opäť pansláv nebezpečný element!/ Je pravdou že rodičom nič nepovedal, a tak bol vyhlásený za nezvestného.
Pri oslobodzovaní Budapešti bol ranený.
Po oslobodení Nových Zámkov /osobne bol na poľnom letisku pri Sládkovičove/ sa žiadal u svojho veliteľa o priepustku k návšteve rodiny v Nových zámkoch. Samozrejme, že veliteľ si dal overiť jeho dôvody. Keď mu veliteľ oslobodeného mesta oznámil, že 17 ročný Ladislav Sládek je od júna 1944 nezvestný a rodičia o ňom nič nevedia.
Veliteľ si ho pozval a opýtal sa ho, prečo klamal, že mal už 18 rokov. Lacko mu vysvetlil, že keď prvý krát onámil veliteľovi Červenej armády po prechode frontu v Rumunsku, že má len 16 a pól roka, tak ho poslal domov. Preto po „zajatí „ďalším veliteľom povedal, že už mal 18 rokov, ale „bumašku“ nemá, lebo by ho cez frontu nepustili. /vyhovoril, sa, že ide do dediny na „druhej strane frontu“ k starkej pre zemiaky. /
Maďarský honvéd mu dal „zaucho“ a poslal ho, že môže ísť!
Po takmer roku, keď prišiel do strážneho domku na vyhýbke v Nových zámkoch, kde rodičia a súrodenci bývali, takmer neveril vlastným očiam, že stanica bola celá v ruinách /vďaka pomoci západných spojencov ju zbombardovali Americké lietadlá, lebo vraj tam boli vojenské transporty, žiaľ boli to vozne s väznami vezúcich do koncentračných táborov. Zahynulo viac ako 4.000 osôb/.
Keď sa objavil vo dverách v uniforme čarvenoarmejca, tak mamička sa prekvapená pýtala, „čo chce“? A vtedy staršia sestra povedala „mami veď je to náš Lacko!“
Veliteľ ho demobilizoval so zdôraznením „takých statočných vaša vlať potrebuje práve po oslobodení“!
Ako „dôveryhodného“ ho prijali do mestskej milície k stráženiu verejného poriadku a majetku pred „rabovaní“.
Nuž a po dovršení plnoletosti mu „nepomohlo“, že aktívne bojoval proti fašizmu a dostal povolávací rozkaz k výkonu povinnej základnej vojenskej služby! A tak nastúpil na vojenskú prezenčnú službu!
Ako “ mladoženáča“ ho nahovárali, aby ako odbojár sa stal vojakom z povolania. Lacko to síce odmietol, ale „politruci“ zašli za pani manželkou a oznámili jej „že Lacko by aj ostal slúžiť ako vojak z povolania“, ale že pani manželka nesúhlasí. Nuž pani manželke oznámili, aké má výhodý vojak z povolania, dostane byt, manželka prácu,.. Pani manželka podpíslala, že súhlasí, aby sa manžel stal vojakom z povolania.
Tak sa ďalší jeho život ubral vojenskou kariérou, ktorú ukončil ako predseda Krajského výbor Zväzarmu v Banskej Bystrici!
Klub generálov SR mu pri príležitosti osláv SNP a organizovaní XI ročníka Kvapky SNP udelil vyznamenanie III. stupňa generála Viesta.
V súčastnosti, kedy sa „červená armáda nenosí“, KG SR si zásluhy v boji proti Maďarským a Nemeckým fašistom ocenil plk.v.v. Ladislava Sládeka vyznanemaním Radu II. stupňa generála Vietsa, ktoré mu z poverenia predsedníctva KG SR odovzdali generáli Marian Horský, Franatišk Bartko a gen. Ján Čmilanský!
Po skončení odovzdávacieho aktu nášmu „červenoarmelcovi“ zahral na harmonikte frontovú „kaťušu“ člen KVH Viktor Brádňaský. Spomienky na frontové zážitky a „silu“ piesne v bojoch pookriali oslávenca až tak, že „paličku“ odovzdal manželke Ruženke a „zadupkal si na rozlúčku symbolický „kazačok“!!!
Foto autor príspevku.
V Čiernom Potoku 1.10.2020
Predseda ZO SZPB arm.gen.Ludvíka Svobodu:
JUDr. Jozef Pupalal