Titulná strana reprintu publikácie J. Luxa, ktorý v roku 2004 vydalo múzeum baníctva v Rudabányi (na obrázku je pohľad na mesto Dobšiná okolo roku 1910, kde je možno vidieť tri kostoly – porovnaj nasledujúci obrázok č. 12).
Táto chyba Bartholomaiedesa (Topsucha, Toplucha, Toplucza) spôsobila hlavy bolenie i jazykovým bádateľom.
Tu je potrebné uviesť ešte aj ďalšiu chybu. Domáci pisatelia jednoznačne a jednomyseľne uvádzajú, že zakladateľom mesta je Nikolaus B e b e k. Následným preverovaním prameňov sa zistilo, že tomu tak nie je. História tejto šľachtickej rodiny v regióne Gemer pozná meno Nikolaus Bebek prvýkrát až od 15. storočia (a. 1416 – 1434) a len raz ako syna palatína Detre III. a druhého syna menom Obertavernikus Johann I. (ϯ 1409). Nikolaus, syn Ladislausa, o ktorom je reč v zakladacej listine mesta a ktorý je v histórii označovaný ako Nikolaus Bebek, ale také priezvisko nemal, a nakoniec je to len pri jednom z bratov, ktorí ako pozemkoví vlastníci sú menovaní v zakladacej listine napr. pri Dominikovi (Magister Dominicus dictus Bebek). Meno Bebek mali neskôr len následníci spomenutého Dominika.
V zakladacej listine spomenutý Nikolaus, syn Radislava, nie je majiteľom pozemkov, nie je žiadny šľachtic, Obr.12 ----> on je jednoducho sudca (Schulze) a neuzatvoril s pozemkovými pánmi žiadnu zmluvu a v dokumente nie je označovaný, ako je to zvyčajne, titulom „nobilis vir magister“, v protiklade k majiteľom pozemkov, ktorí sa zviditeľňujú ako „nobilis vir magister Ladislaus filius Bensdicti de Chetnek“. Posledný je praotec (Stammvater) rodiny Bebek. V štítnickej rodine, ktorá je označovaná ako majitelia pozemkov v Dobšinej, je skutočne jeden Nikolaus syn Ladislausa, ale napr. v dokumente z roku 1368 ako „Nikolaus dictus Rufus de Chetnek, ale tento nemá nič spoločné so založením mesta Dobšiná. Je neudržateľné tvrdiť, že zakladateľom mesta je Nikolaus Bebek. Takto to možno čítať v Mikulikovi: „V tom čase bolo mesto Dobšiná obľúbeným miestom Nikolausa Bebeka, ktorý tu v blízkosti divokého potoka Dobš si nechal postaviť obývací dom a časť okolia nechal vyklčovať“.
Umožnila mu to uzatvorená zmluva (Fassion, Vertrag) z roku 1326, ktorú prevzal od svojho otca Ladislausa a od jeho vnúčat, podľa ktorej prevzal Nikolaus Kún, Johann a Peter teritórium Dobšinej. To je rozhodne omyl. Keby tento Nikolaus, syn pozemkových pánov, to teritórium prevzal, tak je v zmluve uvedené, že v každej jeho obci (Gemeinde), ktorú by zdedil, bude v tomto území pre jeho osobu a dedičov umožnené získať dva lány pozemku. Keď bol pánom (majiteľom) pozemku ? (Idem eidet Nicolao et suis Haeredibus, ....danten eisdem in qualibet, villa inibi aedificada, duas Laanas terrae...) a keď im, ako pozemkovým pánom, patrilo celé územie, prečo mu potom bolo potrebné prideliť ešte dva voľné hony? (Hufe).
Že sa v tejto súvislosti nejedná o šľachtica Nikolausa (Bebeka), ale o sudcu, na to poukazuje i nižšie uvedený spis, pozemkového pána Ladislaus Chetneki z roku 1334. V ňom Ladislaus von Chetnek žaluje sudcu Nikolausa, syna Razlo pred Spišskou kapitulou, pretože on a jeho bratia s ním uzatvorili pred 8 rokmi zmluvu, ktorej záväzky spomenutý nesplnil a od zmluvy odstúpil. Keď sudca, ale svoje záväzky, menovite usadiť v území ľudí, nesplnil a od zmluvy odstúpil, je samozrejme otázne, kedy sa malo to územie skutočne osídliť.
Pozemkový dokument, ktorý bol vyhotovený v roku 1326, ako i odpis toho dokumentu, ktorý v roku 1330 prevzala aj Spišská kapitula, poukazuje jednoznačne na to, že príjemca, podnikateľ (Lokator) nebol Nikolaus, syn Ladislausa, ale Nikolaus, syn Radislausa . Na to, že sa tu nejedná o písomnú chybu, poukazuje skutočnosť (Umstand), že v tomto dokumente sa nachádza i meno Ladislaus, menovite ako majiteľa pozemku. Je tu otázka, komu to Lokátor odňal (nach dem Lokátor gelöst) a dokument Spišskej kapituly z roku 1334, v ktorej majiteľ pozemku Ladislaus von Chetnek (Štítnik) žaluje dobšinského sudcu pre nesplnenie podmienky uzatvorenej zmluvy, stráca svoj právny zmysel a k tomu je ešte v zmluve uvedené meno sudcu ako Nikolaus - syna Razloa. Tu uvedená chyba, z pohľadu na Lokátora, vznikla pravdepodobne v odpise pozemkového dokumentu v roku 1632 , v ktorej okrem iných záverov a odpisu, je znova uvedené aj meno Radislaus ako Ladislaus, pričom meno Radislaus je po mene Ladislaus uvedené trikrát.
Záverom je nutné poukázať i na to, či už v čase vyhotovenia pozemkového dokumentu (1326) boli na území Dobšinej osadníci, na ktorých sa dokument vzťahuje. Predpokladá sa, že tu už boli baníci. Odkiaľ, ale, prišli nie je známe. Jednoznačné ale je, že v okolí neskoršej Dobšinej, vznikli nemecké osídlenia, napr. južne od Dobšinej Štítnik a Rožňava, východne Spišská Nová Ves. V tomto rozkvete 13. storočia to bola banícka činnosť na striebro, meď, ortuť a železo. Je veľmi možné, že aj z týchto miest prichádzali do Dobšinej banskí vyhľadávači rúd. Pravdepodobne sa rozhodli sem prísť lebo „počúvli“ vyzývajúci hlas majiteľov pozemkov, že budú dodržané i práva (Regalrecht), ktoré stanovil kráľ Bela IV. Nie je ani vylúčené, že majitelia pozemkov sa tiež rozhodli založiť tam osadu a klčovať les (Hau), pretože baníci požadovali, aby tu mohli orať, mať lúky a pasienky.
Ale je otázne, kedy sa roztrúsené osady zlúčili do uzavretej, jednotnej, obce. Z procesných protokolov rodín Bebek a Chetneki (Štítnik) zo 14. a 15. storočia je zrejmé, že v Dobšinej boli vybudované prosperujúce banské a hutnícke objekty. Na to, že osídlenie už na začiatku 15. storočia dosiahlo pozoruhodné rozšírenie, poukazuje skutočnosť, že osídlenie dostalo v roku 1417 od kráľa Sigmunda, ktorý sa vtedy zdržiaval v Kostnici (Konstanc), trhové právo. Dokument, ktorý je dnes uschovaný v dobšinskom archíve, hovorí o jednom opídiu (mesto, trhový priestor). Uvedené opídium malo v tom čase 59 domov, čo je uvedené v daňovom dokumente z roku 1427, kde je aj údaj o povinnej platbe za brány (poznámka: za brány domov) . V rovnakom čase malo pozemkové panstvo Štítnika zaplatiť poplatok za 7 brán a Plešivecké (Pleisnitzer, Pelsöczer) za 46 brán. Zodpovedá to úplne vtedajším sídelným podmienkam, pretože daň (Haue a Schulzein) sa vtedy vypočítala najviac za 60 brán (Mansen, Mansio porta). Aj obce v okolí Dobšinej mali tiež toľko brán, ako Dobšiná. Plešivec mal ich 52, Štítnik 55, Vlachovo (Olahpatak), G. Poloma (Vesweres) po 33, Brzotín 53. Nápadné je, že v tomto daňovom dokumente je štítnické pozemkové panstvo vedené len so 7 bránami, Plešivec oproti tomu bol zastúpený 46 bránami, keď popritom (v jednom dokumente z roku 1326 ) sa píše, že synovia Benedikt, Dominik, Nikolaus, Johannes a Peter odovzdávajú lesy pozdĺž potoka Dobs (Dobsina fluvius), svojmu bratovi Ladislausovi, praotcovi rodine štítnickej. Pravdepodobne si bratia jednotlivé banské diela a hámre? (Haue) ponechali.
Počiatky osídlenia mesta Dobšiná sú ďaleko nejasné. Nie je zase účelné (widerspruchlos) vymedziť, kedy vlastne osídlenie skutočne vzniklo a kto ho založil. Dosial uvedené nejasnosti o tejto otázke spočívajú na falošných interpretáciách a na slabých dôkazoch. Dokázateľná je len existencia obce, ako miesto prekvitajúceho baníctva koncom 14. storočia, ako aj pridelenie trhového práva v roku 1417. Taktiež je jednoznačné uvedené, že sa mesto odvoláva v minulosti na zakladajúcu listinu z roku 1326 a že občania boli hrdí na to, že im bolo v tejto listine uznané Krupinské (Karpfernské) právo.
V otázke príchodu osadníkov, ide predovšetkým o to, či prišli z niektorého materského územia, alebo niektorí zo sídla na maďarskom území. Tu nech je v krátkosti uvedené, že na podklade niektorých možností (Gegenheiten), možno uvažovať i o uzavretom osídlení (Binnensidlung). Schwab poukázal na to, že mnohí baníci v blízkom hornom Gemeri, vandrovali do miest na Spiši, kde sa baníctvo ukázalo ako ziskové. Takéto, so spišskými odídencami, alebo aspoň nimi rozšírené, boli obce Betliar, Henckovce, Petermanovce, Ochtiná, Rochovce a Štítnik, ktorý až do roku 1580 bol celkom nemecký. Územie južne od Dobšinej nebolo relatívne Nemcami osídlené. Niektoré údaje poukazujú, že baníci v Dobšinej, minimálne z časti, boli privandrovalci zo susedných nemeckých sídiel, obcí, ale možno menovať i sídla, kde len ojedinele žili Nemci a mali nemeckú formu pomenovania. Jeden náznak, ktorý na to poukazuje je, že v údolí Dobšinej ide o uzavreté osídlenie, ako to uvádza Bartholomaides . On udáva, že prví osadníci prišli do Dobšinej z Vlachova. Pravdepodobne, aj tu baníci postupovali hore údolím, podobne ako v Kremnici, Nitrianskom Pravne a v okolí. Tak ako tam, tak aj tu, stretávame najstaršie nemecké osídlenia na vtedajšej maďarskej rečovej hranici.
Baníci sa, s veľkou pravdepodobnosťou, prisťahovali z juhu a je potrebné k nim priradiť predovšetkým i osídlencov zo Spiša. Na možnosť priradiť k tomu i osídlencov zo Spiša, poukazuje i zakladacia listina. Otec spomenutého sudcu je označovaný za Spišiaka. Sudca mohol taktiež pochádzať odtiaľ a rovnako aj kľčovatelia pozemkov. Možno sa dá tým vysvetliť i „zmiešanie“ rečovej dobšinskej komunikácie, v ktorej sú spišské a bavorské elementy. Nie je úplne vylúčené, že bavorskí baníci z východného Bavorska (Ostmitteldeutsche) boli lesní vykľčovatelia a sedliaci. Je známe, že už v 13. storočí do horného Maďarska privandrovali baníci. Kultúrnu spojitosť osvetľuje a podporuje hypotéza, podľa ktorej nemeckí baníci v gemerskom regióne, pochádzali z južného Bavorska. V Groß - Rauschenbach (poznámka: Tak sa volala i Revúca, ale určite sa jedná o východnú časť mesta Neuhausen v pohorí Erzgebirge v Sasku) sa nachádza zvon s nápisom: „O + facta + est + campa + ista + in honorem + doi + omnipotenti + in + honorem + saneti + Quiri n i + inb. anno 706".
Tento zvon pochádza údajne z 12. storočia . Okrem toho má mesto Groß - Rauschenbach pečať (Siegel) z roku 1608 na ktorej je nápis: „S. Quirinus de Rauschenbach", ale Quirinus bol svätec, ktorý bol v Maďarsku neznámy a ktorý podľa kostolného lexikónu od Metzer = Melte , však bol uctievaný (Berehrung) len v južnom Bavorsku, Tirolsku a v Dolnom Rakúsku. Existovali traja svätí s týmto menom, ale pre nás, je v pozornosti len ten, ktorý bol v období cisára Claudius III. v roku 269 v Ríme sťatý a jeho pozostatky boli prenesené do Tegernsee (poznámka : Jazero Tegernsee v regióne Miesbach, Horné Bavorsko). Odtiaľ sa rozšírilo i uctenie Quirina do Tirolska a Dolného Rakúska. V Maďarsku, je podľa mojich vedomostí, Quirinkult v Raušenbachu a na Spiši v obci Kurimany (pri Levoči) (poznámka: v roku 1298 sa volali Kurimany Sanctus Quirinnus). Revúca (Raušenbach) patrila v 13. storočí k Jelšave (Eltsch - Castrum Illsva), keď ju v roku 1243 daroval kráľ Béla IV. rodine Bebek. Jelšava bola vtedy banským mestom a v jej okolí vyhľadávali nemeckí baníci zlato, striebro a meď. Títo baníci, ako i baníci južného Spiša, zakladatelia, prišli sem pravdepodobne zo susedných zemí, z Rakúska alebo i z banských regiónov severných Álp, druh a spôsob reči uvedené iba podporuje.
<--- Obr. 13 Náčrt zobrazujúci polohu pravlasti dobšinských a gründlerských nemeckých spoločenstiev na základe jazykových zvláštností (mapa z publikácie Dr. Lux Gyula: Nyelvi adatok a Délszepesi és Dobsinai német nép településtörténetéhez, Pécs, 1938)
(poznámka: Pokiaľ sa na územie Dobšinej prisťahovali osadníci z rôznych miest, vyvstáva ale otázka: Ako je potom možné, že sa tu hovorilo len nemeckým dialektom - bulénerštinou. Aj vrchy a rôzne pomenovania sú tak pomenované.
Takto mohol rozprávať len jeden početnejší osídľujúci kmeň z jedného územia. Podporuje to už uvedenú „ hypotézu“, podľa ktorej nemeckí baníci v gemerskom regióne pochádzali z južného Bavorska. Pokiaľ nejaké rodiny prišli aj z iných lokalít, tak túto reč museli prevziať, čo nebol pre nich problém, pretože boli tiež Nemci.)
Obr. 14--- >
Na možnosť spájania dobšinského osídlenia s nemeckými sídlami v Galícii poukazuje Kaindl. Preukázateľné je, že tu aj tam „hon“ (Hufe) je totožný s pojmom „lán“ z minulosti. V privilégiách Dobšinej sa stále používa termín „lán“.. „ ktorým je podľa nemeckého použitia pomenovaný ako ten veľký“, a v Hobgarte (na Spiši) bude, ako v mnohých galícijských miestach, preukazovaných 60 lán ( angewiesen). To potvrdzujú vyjadrenia a vzťah k nemeckým osídlam v Galícii. Potrebuje to ale ešte následné overovanie. Odvolanie sa na termín „lán“ o tom veľa nehovorí.
Na možné prisťahovanie sa z Krupiny (Karpfen) poukazujú viaceré články. Takto píše už Gsepesházy v roku 1825, ktorý k histórii Krupiny hovorí: „Z týchto Sasov vyvandrovala veľká časť v roku 1326 na sever a založili Dobšinú“. Podobná poznámka sa nachádza aj u Gh. Brukner -a. Znie takto: „Dobšinský sudca Nikolaus presídlil lesných klčovačov /Waldroder) z Krupiny, ktorí si dosial udelené výhody, zachovali i naďalej. Podobne to formuloval aj M. Matunak: „... obyvatelia tohto mesta (Krupiny) sa tak rozmnožili, že ho jedna skupina v roku 1326 opustila a v gemerskom regióne založila sídlo Dobšiná“. Podobne to uvádza i mestská kronika Dobšinej: „Prvý Domini Derestres boli Nikolaus ......, ktorí z Krupiny rôzne nemecké rodiny prisťahovali Ad locum a nechali ich tam usadiť“. Nepodarilo sa mi vznik týchto tvrdení vypátrať, pretože nikde nie je uvedený ich zdroj. Ale myslím si, že Mikulik má pravdu keď hovorí: „Názor že Nikolaus tu osadil obyvateľov z Krupinej? (anfässig ?), spočíva na jednom všeobecnom platnom falošnom závere, interpretácii: „a to, že prisťahovaným ľudom, ako skoro všetkým slobodným mestám regiónu, boli priznané všetky slávne privilégia Krupinského práva“. (poznámka: ale v dokumente z roku 1326 je uvedené, že sa tam v lese zišli osadníci a že im budú tieto práva potvrdené)
(POKRAČUJEME)
Spracovali: RNDr. Ondrej Rozložník a Ing. Mikuláš Rozložník