„Mamička, poslednú svoju kartu
posielam azda Ti od Telgartu.
Odpusť svojmu synu
jedinú vinu,
že nechcel voliť bezpečný si kryt,
že za svoj ľud v pole šiel sa biť
a slávne padol.“
Takto sa povstalecký básnik Michal Tatranský v básni List poľnej pošty, oslovujúc vlastnú matku, prihováral budúcim generáciám, teda nám všetkým. Je jasné, že o „vine a odpustení“ nemôže byť ani reči, lebo povstaleckým hrdinom patrí úcta a poďakovanie. Ozbrojeným povstaním pred 76 rokmi náš národ celému svetu dokázal, že sa nezmieri s fašistickou okupáciou a že si slobodu vybojuje aj za cenu najsvätejších obetí.
Aj v Revúcej sme si pripomenuli 76. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania občianskym zhromaždením pri pamätníku na Námestí slobody
Organizátormi spomienkového podujatia 4. septembra 2020 boli Mesto Revúca a miestna Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov generála Viesta a Mestské kultúrne stredisko. Po položení venca a kytičky vďaky vystúpili s príhovorom primátor mesta Revúca Ing. Július Buchta a predseda ZO SZPB JUDr. Ján Kochan. Ten, okrem iného, pripomenul i podiel revúckeho rodáka generála Rudolfa Viesta, ako vojenského veliteľa Povstania, i jeho tragický koniec v nemeckom koncentračnom tábore po potlačení SNP (pamiatku armádneho generála in memoriam Rudolfa Michala Viesta si pripomenieme v Revúcej spomienkovou oslavou 24. septembra 2020 v deň 130. výročia jeho narodenia).
Zhromaždených zhruba 250 účastníkov rozličného veku na spomienkovej slávnosti potom pozorne sledovalo krátke dokumentárnopoetické pásmo o SNP a udalostiach, ktoré k nemu viedli. Účinkovali v ňom Slavomíra Nikmonová, Juraj Genčanský a zborové piesne zaspieval Spevácky zbor Quirin pri ZUŠ Revúca.
Po vojne bolo mnoho smútku – veľa otcov, matiek, detí, bratov či sestier padlo v boji. Ale živí na svojich mŕtvych nezabudli. Pripomínajú ich pomníky po celej našej domovine...
„Ty, domovina moja, plná krásy,
čo z hôr a dolín veniec uvila si
a stužkami riek si ho vyzdobila
– ako sa zdobí pri nedeli milá –
i líca tvoje kvitnú v kvete lúčin,
zdravie na poliach v žírnych lánoch pučí,
kaderie tmavé v podtatranskom lese,
jas očí tvojich v krištáľovom plese,
čo pri pohľade všetky žiale zhoja –
ty, krásavica moja!
Víchrice prešli takmer v svete celom –
a ty si synov mnohých pochovala,
priniesla obeť z toho svojho mála,
z chudoby, biedy, pre pokoj a lásku
pochovať navždy krutú dobu ťažkú.“
J. Genčanský
MsKS Revúca
Fotografie: Peter Poboček