Na základe môjho rozhovoru v Reflexe TV Markíza zo dňa 7. mája 2020 a publikovaniu mojej cesty po „Studenom Potoku“ v médiach ozval sa pán Ján Iždinský, predseda ZO SZPB v Poltári a oslovil ma, že by sa so mnou stretol pán Ján Kružliak, bytom Kalinovo okr. Lučenec, aby ma podrobnejšie oboznámil s „Partizánskou republikou“ v oblasti ZIMNÉHO POTOKA – HRNČIARKY. Zo zaujímavosti som ponuku prijal a tak sme sa 9. 7. 2020 stretli a odobrali sa z „koravírusu“ do hôr po partizánskych chodníčkoch na trase Cinobaňa - Katarínska Huta - Zimný Potok - Hrnčiarky - Krtiny – Priekaz – Bučníky - Dudorovo. Vodičom auta bol Janko Brezina, pokladník ZO SZPB Poltár a okrem mňa nás sprevádzal aj predseda uvedenej organizácie Ján Iždínský.
Pán Ján Kružliak sa narodil po vojne v roku 1953 v Lučenci, ale jeho rodičia bývali do roku 1968 na Dudorove.
Rodičom Františkovi Kružliakov, nar. v roku 1914 a mamičke Emilii, rodenej Vaculčiakovej sa cez vojnu v roku 1942 narodila dcérka Ľudmila. V tom čase bývali u rodičov mamičky Ondreja Vaculčiaka (starký v l. sv. vojne bojoval na Piave) v Hrnčiarkach – Dudorovo. V rokoch 1943 – 44 absolvoval vojenskú službu v Poprade. Po návrate domov a po vypuknutí Slovenského národného povstania robil otecko aj mamička partizánom spojku do Cinobane, ale najmä do vtedajšieho okresného mesta Lovinobani (Lučenec bol okupovaný Maďarskom). Vzhľadom k aktívnemu pôsobeniu partizánských skupín v tejto oblasti, ako boli prepady nemeckých kolón, vyhadzovali tiež cestné mosty v doline medzi Kriváňom a Mýtnou. Nemci prostredníctvom kolaborantov - zvedov, mali pomerne dobré informácie o podpore „lazníkov“ partizánom. Tak na jeseň predviedli na žandársku stanicu v Detvianskej Hute pani Albínu MACHAVOVÚ, vtedy okolo 40-ročnú ženu. Konfidenti ju Nemcom uviedli ako spojku a znalú pomerov v oblasti Detvianská Huta - Žíhľava - Hrnčiarky - Málinec,... Pod hrozbou smrti ju donútili, že ich musí zaviesť do miest, kde sa partizáni zdržujú - majú ošetrovňu ranených a oddychujú. Pani Albína Machavová však neviedla takmer 100 členné nemecké likvidačné komando priamo na Dudorovo, kde mali partizáni tzv. „SPÁLŇU“, ale zámerne ich viedla po ceste okľukou na Žihľavu - Zimný Potok – Krtiny – Bučníky - Priekaz, čo bolo namiesto 4 km až 8 km okľuka a tak údajne jeden zo synov Štefan, alebo Pavol, ale aj od Kurčíkov z Žihľavy a ostatných samôt vždy cez kopec bežali skratkou na Dudorovo a varovali uja Ondra Vaculčiaka.
Pani Albína Machavová vedela, že na prístupe od Zlatna a od Cinobane mali partizáni vybudované obranné postavenie, ktoré bolo nepretržite na obrannej linii. Pri obsadení prázdnej „spálne“ ju Nemci podpálili a mínami zrovnali so zemou. Partizáni tam však už neboli. Pred sústredenou paľbou partizánov ustúpili smerom na Hámor - Zlatno. Dvoch Nemcov partizáni zajali a neskôr popravili. Ich hroby nám už nevedel ukázať, lebo ich pohltila vegetácia času. Aj z rodinného domu Kružliakovcov ostali len rozvaliny, v ktorých podľa uvádzania horárov, zimujú medvede.
Vzhľadom k rozmočeným cestám a chodníkom sa nám nepodarilo prejsť celú cestu, pretože najmä „partizánske chodníky" sú zarastené lesnou vegetáciou, alebo prehradené plotmi súkromných pozemkou.
Na pamiatku padlým partizánom, obetí fašistov, vojny, ale aj žijúcim bojovníkom vystaval po vojne na najvyššom vršku nad Bučníkmi starý otec Ondrej Vculčiak a vlastnoručne zostrojil a postavil kríž.
V roku 1953 otecko nášho sprievodcu, František Kružliak, tragický zahynul pri hĺbení studne (mali vyhlbené už 12 m) vo dvore ich domu, ktorá je už tiež zasypaná sutinami. Pri prehliadke školy v Hrčiarkach - Prieraze, kde učil a žila rodina Šamošová, a počas SNP bola v jej priestoroch ubytovňa a ošetrovňa ranených partizánov, bolo taktiež badať neuprosný zub času. Po skončení vojny bolo v škole obnovené vyučovanie a dokonca bola vykonaná prístavba, kde bol miestny obchod. Dnes sú to len „zapadnuté spomienky“.
Nuž, tak sa skončila naša poznávacia cesta po partizánskych chodničkoch pri postavenom a vlastnoručne ošetrenom pánom Jánom Kružliakom kríži. Aký bol ďalší osud hrdinky Albíny Machavovej nevedel povedať, pretože ako 15 ročný sa odstahovali do Kalinova, okr. Lučenec. O jeho slovách svedčia aj dokumenty, ktoré po svojích predkoch, účastníkov protifašistického odboja. Jeden z dokladov, ktorý je tiež poznačený šeďou času je „PREHLÁSENIE“ Zväzu Slovenských partizánov - okresnej pobočky v Lučenci zo dňa 9.11.1946, ktoré potvrdzuje prehlásením zástupcom veliteľa I. čs. part. brig. Gen. M. R. Štefánika, štb kpt. v zálohe Robertom Pagáčom, že v mesiacoch november 1944 až január 1945 bolo veliteľstvo umiestnené v dome Ondfreja Vaculčiakak na Hnčiarkách – Dudorovo.
V prehlásení je uvedené, že majiteľ domu nezištne poskytoval partizánom všestrannú pomoc vrátane potravín, ktoré zaobstarával pre partizánov aj z okolitých dedín. Dokumet pod podpisom končí prehlásením - pozdravom: „SMRŤ FAŠISTOM A KOLABORANTOM! ČESŤ PARTIZÁNOM!“
Foto autor príspevku.
V Čiernom Potoku 20.7.2020 JUDr. Jozef Pupala
predseda ZO SZPB arm.gen.Ludvíka Svobodu