Mária Halková rod. Michaliková * 03.07.1932 Važec – † 28.04.2020 Rožňava
Gloriam qui spreverit, veram habebit – Skutočnú slávu získa ten, kto o ňu nestojí.
Vedeli sme o jej podlomenom zdraví, tušili sme, aká bude posledná etapa cesty našej tety Halkovej: ad astra per asperam – utrpením ku hviezdam. Jednako správa o poslednom vydýchnutí vzácnej priateľky hlboko zasiahla početné matičiarske spoločenstvo.
Teraz znie mĺkva panychída, rúfusovské nepočuteľné laudácio za húževnatou rodáčkou z malebného Važca, kde uzrela svetlo sveta a pod tatranskými končiarmi jej klíčili v duši výhonky krištáľového národovectva, lásky k piesni, tancu a ľudovým tradíciám. Velebné ticho hlbín sa rozprestiera ponad všetky gemerské miesta či zákutia, ktorým teta Halková od roku 1971, kedy sa presťahovala do Rožňavy, vpisovala letokruhy svojho celoživotného úsilia. Vtlačila autentickú pečať matičiarskemu životu i dianiu v jeho celostnom rozmere aj význame.
Nepotrpela si na tituly, honor a pocty, neprahla po kariére, naopak: naše detné deti, nadchádzajúce pokolenia si ju budú sprítomňovať ako hýbateľku a horliteľku matičného hnutia. Žičlivo rozdávala svojmu milovanému Slovensku svetlo pre život s uzlíčkom nádeje, aby sme v dňoch trudných i lopotných mali kus sviatočnej nedele.
Človek môže svojimi skutkami presiahnuť čas, dobu, vymeraný diel života. Tete Halkovej sa taký presah pošťastil v spoločenstve matičiarov Gemera, ba dokonca Slovenska. Prognostici s jemnou iróniou vravia: „Krištáľovo čistá je len budúcnosť; mení sa vždy minulosť.“ V biografii našej vzácnej zosnulej priateľky, kolegyne, spolupracovníčky však netreba nič prepisovať, ani vylepšovať. Verila v strunku dobra ukrytú v hĺbkach ľudských podstát.. Prebúdzala v ľuďoch túžbu po kráse, po slove múdrom a piesni najrýdzejšej.
Bola ženou nielen rozhľadenou v kultúrnej oblasti, v šľachtení dedičstva našich otcov. Bola zároveň človekom hlboko ľudským, mierumilovným, so srdcom dokorán otvoreným tolerantnému porozumeniu. Málokto ju videl bez jej typického dobrosrdečného, mierneho úsmevu. Takou aj navždy ostane v našich spomienkach...
„Telo jedného dňa navždy zmĺkne, ale srdce bude spievať večne,“ napísal francúzsky básnik Michael Quist. Pieseň srdca tety Halkovej sa natrvalo vpísala do letopisov spoločenského, kultúrneho a matičiarskeho diania v Gemeri i za jeho teritoriálnymi súradnicami. Dnes jej už znejú iné partitúry, počúva hudbu hlbín večnosti. Epilóg venovaný našej drahej tete zverme tvorcovi najpovolanejšiemu, bardovi slovenskej poézie Milanovi Rúfusovi: „Nuž otvor, hĺbka, svoje priestory, pre nový diamant v hrude. Nie po prvý raz mŕtvy hovorí. A ešte dlho bude...“
Mgr. Ľuboslava Lacjaková