STOPA JEJ RUKY V HLINE
Mgr. Margita Matúšová
* 1949 – † 2020
Zmierovanie so smrťou je bolestné. Avšak je to bolesť, ktorá svedčí o chvále života. O tom, že napriek všetkému sme až bytostne vďační za pozvanie do neho a zotrvanie v ňom. A nech sme mali voči nemu koľkokoľvek výhrad – ťažko sa nám z neho odchádza. A tá neochota odísť je vlastne poďakovaním – poďakovaním za život.
Naše ľudské jestvovanie v pozemskej realite nás obdarúva nielen životom vlastným, ale navyše nás obohacuje aj bohatými a inšpiratívnymi životmi iných...
Pani Gitka Matúšová odišla z nášho sveta prekvapivo rýchlo a nečakane. Ešte si len zvykáme na bolestnú realitu a neustále si znovu a znovu vybavujeme jej optimistickú, vždy usmievavú tvár a bystrý dobrosrdečný pohľad jej očú. Odišla jedna z kľúčových hybných síl spomedzi výtvarníkov združených v revúckom klube Plánka pri našom Mestskom kultúrnom stredisku. Pred takmer dvadsiatimi rokmi bola jednou z iniciátorov vzniku takejto záujmovej platformy.
A hoci ja som nebol pri tých začiatkoch, s pani Gitkou som sa za ostatné roky stretával celkom často – pri príležitostiach, ktoré úzko súviseli s jej celoživotnou záľubou, profesiou a vari aj poslaním. Pred dvoma rokmi pri udelení ceny primátorky mesta za jedinečnú tvorbu a prezentáciu Revúcej, pri vlaňajšej príprave a inštalovaní jej (dnes už vieme, že poslednej) samostatnej výstavy Poézia hliny, ktorú sme venovali jej okrúhlemu životnému jubileu... Pani Gitka vždy rada a so záujmom navštevovala naše fotografické a výtvarné vernisáže a svojou prítomnosťou i láskavými slovami bola inšpirujúcim príkladom i vzorom pre mnohých mladších kolegov výtvarníkov (naposledy som ju vítal na vernisáži v podkroví Múzea vari pred piatimi týždňami...).
Pani Gitka učila v Revúcej na základnej škole ako vynikajúca učiteľka na prvom stupni a tiež predmetu výtvarná výchova. Práve tá bola jej doménou, v ktorej dosiahla vynikajúce úspechy ona sama, ale aj mnohí žiaci, ktorí prešli jej výtvarnou školou a jej – často aj kritickým – školením. Lebo pani Gitka bola náročná sama k sebe a k takejto náročnosti na seba viedla i svojich zverencov.
Prísna, ale láskavá – istotne aj v tom bol kľúč k mimoriadnym výtvarným úspechom jej žiakov. Pani Gitka bola medzi revúckymi výtvarníkmi motorom, iniciátorom aktívnej účasti v súťažiach a jej žiaci naozaj získavali ceny nielen na všakovakých domácich krajských i celoslovenských súťažiach, ale aj v zahraničí – v Poľsku, Japonsku, Indii...
Pani Gitka učila celým srdcom, s láskou a múdrosťou. Okrem základnej školy zastupovala istý čas aj na základných umeleckých školách v Revúcej – a to na štátnej, ale aj v súkromnej Artiane. V čom bolo tajomstvo jej pedagogického úspechu? Pani Gitka s deťmi pracovala, neučila komandovaním od stola, ale bola medzi svojimi žiakmi jednou z nich. Keď skončila hodina, aj jej plášť bol zafúľaný od farieb... A keď sa jej niečo páčilo, tak zvolala svoje víťazoslávne: „Báječné...!“
Gitka Matúšová ako učiteľka-výtvarníčka sama niekoľkokrát získala zlaté pásmo v celoštátnej profesionálnej prehliadke pedagógov Chalupkovo Brezno, až napokon sa stala laureátkou súťaže. Neprestajne sa venovala rozvoju vlastných schopností a zručností – chodievala na školenia, kurzy, plenéry.
V roku 1996 na Letavách objavila pre seba hlinu ako nové inšpiratívne a imaginatívne médium – a to ju chytilo naplno. Kúpila si do svojho bytu vypaľovaciu pec a vytvárala „živé obrázky zo života“ – drevenice zo zdychavských lazov, mestské uličky či historické domy v Revúcej alebo poetické dvory plné živočíšneho života – istotne aj vám udreli do oka zapamätateľné drobučké spevavé vtáčiky či tak často prítomné mačičky v jej idylických keramických obrázkoch...
Svoje výtvarné práce vystavovala na niekoľkých kolektívnych, ale aj individuálnych výstavách. Aj po odchode do dôchodku bola neustále aktívna – vyrábala diplomy, návrhy medailí pre školy, pamiatkové predmety pre Turistickú a informačnú kanceláriu v revúckom Múzeu. Príťažlivé a vkusné keramické výrobky z dielne pani Matúšovej používalo dlhé roky aj Mesto Revúca ako prezenty pri občianskych obradoch či návštevách partnerských miest.
Hoci pani Gitka nám odišla, zostáva tu stopa jej ruky v hline a jej obrázkoch. Ak máte na stene zarámovaný jej hlinený obraz, ak visí u vás keramická plaketa od Gitky Matúšovej, tak jej ruka zostáva s vami a v tom obrázku hľadajte aj jej srdce. Dívajte sa s láskou a nájdete ho.
Juraj Genčanský