Keďže bude reč najmä o jedle, resp. O obľúbenom pečive a chlebe, dajme najprv slovo výstižnému citátu: “Keď sa objaví nové jedlo, je to pre šťastie ľudí väčší osoh ako objav nového súhvezdia” (Brillat-Savarin). Nuž veru aj muránske buchty sú denne spájané s pocitom šťastia, ale máme radi aj rožky alebo žemličky. Všetko, s čím sa v živote stretávame, má nejaký ten príbeh, svoju históriu, a teda aj nám dobre známe pečivo.
V tlači sa objavilo (časopis Návraty hviezd), že vo Viedni sa istý pekár náhodou dozvedel, že Turci kopú podzemnú chodbu do mesta (1683) a včas to oznámili cisárovi. Ten mu z vďaky za víťazstvo nad Turkami povolil piecť pečivo v tvare polmesiaca – teda už takmer 340 rokov obľúbené rožky.
Malé žemličky pod názvom kaiserky mali zase pripomínať kráľovskú korunu. Nemecké slovo Keiser totiž znamená cisár. Žemličky tiež piekli v Rakúsku už od roku 1760, ale meno dostali podľa Františka Jozefa (1930 – 1916).
Spomínané muránske buchty, ako uviedla Ing Soňa Haššová v obecnej tlači, začali piecť a predávať v 70. rokoch 20. storočia v jedálni pohostinca Koruna. No teraz od septembra 2017 v bývalom dome pána Života Ďordeviča (1896 – 1973), pochádzajúceho zo Srbska. Viac o ňom naznačil Ing. Pavol Hlodák (Obec Muráň - Svedectvo času, 2018, s. 129-130). V čase 1. svetovej vojny iba 18 ročný zajatec rakúsko-uhorskej armády pracoval v Jelšave a v Muránskej Dlhej Lúke, kde sa aj ako 24 ročný usadil a oženil s Aničkou Vrtišovou. Najprv pracoval na píle v Revúčke a v Muráni, ale takmer pred 85 rokmi (1935) sa stal v Muráni pekárom - živnostníkom. Jeho chlieb a pečivo sa široko - ďaleko chválili sami. Obľúbili si ho veľmi rýchlo aj v okolitých obciach. Na námestí pri rieke – v časti, kde stál aláš (koniareň, voziareň) si pán Ďordevič postavil dom i pekáreň a v dome zriadil aj obchod s vchodom z námestia. Dokonalé podmienky, skvelý odborník, lebo ešte v Srbsku sa vyučil za pekára, no pre jeho politickú angažovanosť ho chceli vypovedať do Juhoslávie. Nakoniec jeho podnikanie skončilo v roku 1952 - svojím vynikajúcim chlebom nás zásoboval 17 rokov. Do dôchodku (156) bol potom strážnikom Pozemných stavieb v Revúcej, no ešte 5 rokov pred smrťou (1968) prekvapil Muránčanov svojím voňavým chlebom a tzv. Dubčekovými rožkami. Boli dvojnásobne veľké ako obyčajné a tiež v tvare polmesiaca. Obnovené podnikanie bolo však už len jeho krátkou labuťou piesňou. Chlieb vraj pár rokov piekol aj pán Tibor Kršák (1940 – 1947), no potom po Tussayim sa stal krčmárom.
Pečeniu chleba pán Ďordevič priúčal aj svojho jediného syna Jána, no ten svoje praktické skúsenosti využíval len pekárni v Revúcej. Vnuk Milan bol učiteľom a vnučky Gitka a Elenka si tiež zvolili inú životnú cestu. Až Gitkin syn, Roman Kazimír (otec Igor K.), po nežnej revolúcii (1989), resp. Ešte neskôr sa rozhodol pokračovať v šľapajách svojho srbského pradeda. S manželkou Dagmarkou (1970 – 2018) - dcérou bývalého poslanca parlamentu Ing. Jána Hrbáľa (1940 – 2009), podnikli všetky nevyhnutné náležitosti a pár mesiacov sa im darilo aj zásobovať Muránčanov chutným domácim chlebom. Ako uviedla ich príbuzná, pani Alenka Lenďáková (rod. Hajdúková) z Rožňavy, Roman ich získal aj potrebné odborné vzdelanie v Rožňave, nakúpil aj materiál na vybudovanie modernej predajne chleba - už čakal murárov a iných majstrov uložený pri zadnej bráne. Dagmarka dočasne predávala chlieb cez okienko vzorne udržiavaného prostredia pekárne a okolia. Hygienikom však kadečo nebolo po vôli a činnosť im zakázali dovtedy, kým nesplnia požadované.
Mladí ambiciózni ľudia sa nechtiac vyhli ďalším pokusom o podnikanie, nemálo boli zaskočené zákonmi, no ešte viac nevyliečiteľnou chorou, ktorá Dagmarku obrala o najkrajšie roky života a nakoniec jej takmer 48 ročná podľahla. Rodina najprv žila na Prednej hore, potom v Revúcej. V Muráni u mamy Marty (rod. Sklenárikovej: 1947 – 2013) Dadka už bola takmer mobilná a posledné roky života strávila u svojho jediného syna Romana v Nitre, ďaleko od milovaného rodného Muráňa. Rana v srdciach jej blízkych je ešte stále veľmi čerstvá a slová po rozlúčke s mladým, vnútorne nádherným človekom sa hľadajú ťažko, tak aspoň odkaz všetkým ľuďom so skvelými nápadmi: “Aj stokrát povedané “nie” sa raz zmení na nádherné “áno”, hoci štafetu vášho sna ponesú aj iní.”
Chlieb sa síce už u Ďordeviča nepečie, ale muránske buchty sa stále tešia priazne “Fajnšmekrov”.
Mgr. Ružena Svoreňová
(Zdroj: Muránske noviny 1/2020)