O veliteľoch frontov, divízií, plukov, zväzkov, brigád sú spísané knihy, pamäti autorov. No, pozná niekto osudy radových vojakov v prvej línii – v zákopoch a osobitne vojakov z okupovaného územia Slovenska Horthyho Maďarskom po Viedenskej arbitráži v novembri 1938?
V rokoch okupácie „felvidéku“ regentom Horthym museli aj slovenskí chlapci narukovať v mene admirála do maďarskej armády v boji proti boľševickému ZSSR. Tí, ktorí odmietli a ušli k príbuzným na Slovensko, čakal rovnaký osud – v duchu hesla „za národ za boha“ vo fašistickej armáde Slovenského štátu, po boku Hitlerovho wehrmachtu.
Taký bol osud mnohých slovenských mládencov. Medzi nimi aj Juraj Lakota z Čierneho Potoka, rodáka z Detvy-Piešťa, ktorý, aby sa vyhol nástupu do horthyovskej armády ušiel na Slovensko, kde ho čakal rovnaký osud.
Tak sa ako vojak Slovenskej armády po boku nemeckých fašistov dostal na východný front. No pri prvej príležitosti slovenskí vojaci odmietli bojovať po boku Hitlera proti Slovanským bratom a tak v roku 1943 prebehlo pri Melitopole vyše 1.500 slovenských vojakov k Červenej armáde s presvedčením, že budú zaradení do Svobodovej armády.
Tak sa zo statočného vlastenca Juraja Lakotu narodeného 21.4.1919 v Detve - Piešti stal príslušník Svobodovej armády a už 29.10.1943 bol vysadený v spravodajsko-organizačnej skupine „GRÚN“, pod organizáciou GŠ - Červenej armády spolu s veliteľom skupiny čat. Karolom Grünom ako desiatnik Juraj Lakota a čatár Vincent Blažíček (nar. 23.5.1919 v Malackách).
Skupina bola vytvorená na žiadosť čs. misie v Moskve v spolupráci s Červenou armádou, ktorá zabezpečila jej výstroj a výzbroj, vrátane dokumentov.
Skupina bola vysadená ráno o 01.30 hodine v priestore osady Podstepnoje v Krasnodarskom kraji, juhovýchodne od Cjurepinska. Po ukrytí a zamaskovaní časti výstroja a výzbroja radista Vincent Blažiček ostal s rádiostanicou na mieste zoskoku a Juraj Lakota spolu s Karolom Grünom sa dostali do priestoru dislokácie Slovenskej divízie pri dedinke Prilovce v priestore jednotiek 23. pešieho pluku.
Medzi vojakmi nadviazali rozhovor s npor. Mülerom a por. Skalským, informovali ich o 1. československej samostatnej brigáde v ZSSR a navrhovali im prechod k ČA. Medzi vojakmi mali pozitívnu odozvu, avšak po ústupe divízie k Dnepru, nadviazali spojenie s partizánmi, ktorým odovzdali trhaviny a zbrane. Pri návrate k radistovi Blažíčkovi ich však zajala nemecká hliadka, ktorá pátrala po výsadku parašutistov. V nestrážený okamih sa mu podarilo utiecť a zamiešať sa medzi slovenských vojakov pri Cjurepinsku a po ústupe do Gole Pristanja sa po týždni úspešne vrátili cez frontovú líniu k svojej jednotke.
Ludvik Svoboda Juraja Lakotu spomína vo svojej knihe „Z Buzuluku do Prahy“ ako statočného vojaka na viacerých miestach.
Po Vianočnej dohode v roku 1943, vedeli aj velitelia 1. čs. jednotiek v ZSSR, že sa pripravuje Slovenské národné povstanie.
Tak Čs. misia v Moskve pripravila spravodajský výsadok pod označením “MARGITA-BOŽENKA“ v zložení rtn. Antonín BUKOVÝ, nar. 24.9.1916 v Likavke a Juraja Lakotu nar. 21.4.1919 v Detve - Piešti, ktorý bol vysadený 26.6.1944 v oblasti Detvianskej Huty a mal za úlohu nadviazať styk s najvyššími predstaviteľmi odboja a podávať do Moskvy rádiové správy.
Vzhľadom k nepriaznivým podmienkam bol výsadok úspešný až na tretí pokus avšak s navigačnou odchýlkou miesta výsadku. Po zoskoku obaja parašutisti zahladili stopy a postupovali samostatne kvôli bezpečnosti a mali sa zísť na dohovorenej adrese u švagra Bukového v Ružomberku. Po strastiplnej päťdňovej ceste sa na uvedenej adrese stretli a nadviazali spojenie s Moskvou s vysielacím znakom “DUNAJ“-.
Počas nasledujúcich 8 mesiacov podávali dôležité správy o pohybe a dislokácii nemeckých vojsk, náladách medzi obyvateľstvom a aktivitách partizánskych oddielov,....
Približne po mesiaci svojej činnosti nadviazali spojenie s dôstojníkom štábu pplk. Jánom Golianom, ktorý ich prevzal do opatery. Svoju spravodajskú úlohu a spojenie s Moskvou vykonávali statočne aj po potlačení povstania až do 10.1.1945. Po poruche rádiostanice vykonávali spojenie prostredníctvom partizánskej brigády Jegorova.
Je iróniou osudu, že najväčšia tragédia postihla nášho hrdinu až po skončení 2. svetovej vojny. Bol ako dôstojník novovzniknutej Československej ľudovej armády menovaný do funkcie vojenskej posádky v Tornali (Šafárikovo). Po údajnom pokuse o útek jeho švagra na západ bol zatknutý a zbavený všetkých hodností. Po prepustení z väzenia pracoval ako správca Štátneho majetku v obci Blhovce.
Skrivodlivosť veľmi ťažko znášal a stávalo sa že niekedy si po práci v staničnom bufete v Blhovciach krátil čakanie na vlak pri pive a nejakom “poldeci”. No a po vystúpení v Hodejove, kde býval, mal cestou domov aj reštauráciu v tamojších kúpeľoch, ktoré boli v tom čase ešte v prevádzke.
Pri jednej takejto „predĺženej ceste“ domov s priateľmi posedeli dlhšie. Ako „froňták“, toho zniesol viac ako ostatní. Nuž, tak Jurka nechali samého. To zneužila „podgurážená tlupa“ našich spoluobčanov z neďalekého “šeregu“, a chceli si to vyrovnať z “Ďurim báčim“, že ich v práci „naháňal“. Mali veru aj poriadnu prevahu až do chvíle, keď bývalý výsadkár- prieskumník neprecitol! No a podľa vtedajšieho vedúceho nič takého v živote nevidel. Okrem polámaných stoličiek ostalo aj „zopár agresorov” ležať na zemi s polámanými rukami a v bezvedomí! Z časti reštaurácie bola naozaj „dreváreň“! Na druhý deň žandári vyšetrovali „Ďurka báčiho“ za „výtržníctvo a ublíženie na zdraví, ale iba do času, keď vypovedal vedúci a personál reštaurácie a tam prítomní kúpeľní hostia. Po ich výpovediach sa situácia obrátila. Odvtedy bol „Ďurko báčí“ aj pre bývalých agresorov, „pravý chlap“ a celé osadenstvo komunity ho s pokorou úctivo zdravili!
Spolu s manželkou Annou,rod. Ďuricovou vychovali dve deti Anku a Juraja. Syn bol istý čas aj asistentom trénera Dukly Banská Bystrica.
Úplnej rehabilitácie sa dožil až v roku 1968. Zomrel v roku 1994 a pochovaný je v Hodejove.
Ako na veľkého hrdinu na Juraja Lakotu spomínal aj náš ďalší obyvateľ, bývalý zakladateľ strediska armádneho vrcholového športu Dukla Banská Bystrica brig. Gen. Imrich Gibala, ktorý o ňom nehovoril inak len tak, že „Jurko Lakota, to bol hrdina“!
So súhlasom pani prof. Zoe Klusákovej Svobodovej bola naša ZO SZPB čestne pomenovaná po Jurajovi Lakotovi.
Príspevok zverejňujem ako pamiatku na nášho spoluobčana, aby sme nikdy nezabudli na jeho skromnosť a hrdinstvo, práve pri 75. výročí jeho výsadku v predvečer vyhlásenia SNP do jeho rodnej „hrudy“.
(Foto z archívu jeho synovca. )
JUDR. Jozef Pupala,
predseda ZO SZPB
arm.gen. L. Svobodu
v Čiernom Potoku