Dlho očakávaná Gemerská nárečová čítanka je na svete

Knižka Gemerské nárečia I/2 (Gemerská nárečová čítanka) tvorí s prvou časťou jeden celok, ku ktorému v krátkom čase pribudne aj tretia časť pod názvom Gemerské nárečia III s charakterom jazykového atlasu gemerských nárečí.

Dielo obsahuje vyše päťsto textov zo sto slovenských obcí juhozápadného (Sušianska, Rimavská a Blžská dolina, nárečia gemerských vŕškov) a stredného Gemera (Ratkovská,
Muránska a Štítnická dolina). Výrazne obmedzený je materiál z najvýchodnejšej Slanskej doliny; do antológie sa dostali iba ukážky z dvoch obcí ležiacich na severozápade oblasti –
z Rejdovej a z Vyšnej Slanej. V publikácii sa nenachádzajú nárečové texty z nevlastných (kolonizovaných) gemerských nárečí, medzi ktoré patria aj nárečia na severnom Horehroní
(línia obcí Polomka – Heľpa – Vernár, v minulosti súčasť Gemersko-malohontskej župy).

Gemerská nárečová čítanka približuje charakter nárečia slovenských obyvateľov Gemera a Malohontu v druhej a tretej štvrtine minulého storočia a ponúka aj priestor na výskum jazykových a etnických kontaktov prebiehajúcich na tomto jazykovo zmiešanom území. Časové rozpätie výskumu profesora Tóbika (1930 – 1969), zahŕňajúce takmer dve generácie, zároveň umožňuje poznávať dynamiku vývinu týchto nárečí. V publikácii po textových ukážkach z tridsiatych rokov nasledujú texty z nasledujúcich desaťročí, často pochádzajúce od rovnakého informátora. Čitateľ nájde v knihe krátke úryvky z rozhovorov s informátormi, ako aj texty zachytávajúce súvislé rozprávania – príbehy, spomienky, rozprávky či opisy ľudových zvykov. Obsah publikácie teda môže nájsť aj širšie ako výhradne jazykovedné využitie. Spomenuté vývinové hľadisko je osobitne aktuálne pri porovnávaní textov so súčasným jazykovým stavom v prvej štvrtine 21. storočia, kde môžeme pozorovať viacero významných vývinových zmien, či už v oblasti hláskoslovia, tvaroslovia alebo slovnej zásoby. Ako príklad môžeme spomenúť nárečie Čiernej Lehoty na severozápade Štítnickej doliny, ktoré je dnes v zásade tvrdé, avšak v starších zápisoch Štefana Tóbika (a nielen tohto dialektológa) sa vyznačuje výraznou mäkkosťou, a to aj v pozíciách, v ktorých je v spisovnej slovenčine tvrdá výslovnosť. Pre rodákov z obcí predstavených v diele určite nebude problém objaviť niektoré časovo podmienené rozdiely vo svojom rodnom nárečí.

Pred samotnými nárečovými ukážkami, ktoré sú zoradené na základe Tóbikovho členenia gemerských nárečí, sa čitateľ oboznamuje aj so spôsobom ich fonetického prepisu. V diele autor siahol po zjednodušenom, tzv. čitateľskom prepise. Jeho využitím sa snažil priblížiť obsah knihy širšiemu okruhu čitateľov.

Je zaujímavé vrátiť sa pri čítaní do spomienok a pripomenúť si reč staršej, často už nežijúcej generácie, natrafiť na vytrácajúce sa alebo už úplne zabudnuté slová (napríklad tuš, tuš ta vo význame „nuž, nuž tak“, naveki vo význame „vždy“ a mnohé iné, doložené v textoch z celého skúmaného územia), ktoré sú v súčasnosti nahrádzané podobami zo spisovnej variety národného jazyka alebo z iných nárečí obklopujúcich gemerskú oblasť. Toto nárečové bohatstvo Gemera a Malohontu sa pokúsime čitateľovi priblížiť prostredníctvom krátkych úryvkov z novovydanej publikácie (s ďalším zjednodušením ich prepisu).

Ukážky z knihy

Poznámka: písmeno a̋ čítajte ako dlhé široké ä, písmeno š́ ako veľmi mäkké š.

Čierna Lehota (okres Rožňava)

... A van se spítá: „A ska̋že sťe vi, dobrí ľuďe?“ A mi zmo mu otpovedali: „Hín z Gemerské.“ A van na to si zďíchnúl: „É, ve som ja̋ sťa̋t dakoďi choďil! Ši viaťe chto som ja̋?! Ja̋ som ostál ešťe z Jánošíkové banďi. Ta povedá a s kotré že sťe ďeďini? Ďe bíváťe?“ „Ta povedá, mi tu bívamo, volá se naša̋ ďeďina Šiarná Lehota.“ (...)

(úryvok z rozprávania 70-ročnej Márie Svačkovej 29. 3. 1966)

To tak chudobňamu šloveku aj z hrnka vikipí. – Nože chot prňast ťa konope s pajda dlókát! – Saďímo aj mi najva̋c len ťa gromple (= zemiaky). – Bašík se vara ňeuka̋zali ot todi! – Sedňiťe si tu po zemi, ňa na trávu! – Ve ťi dostaňeš, len domó príďi! – Doz bi bulo biaďi aj u nás naisťe, abi ňi táto fabrika! Bo zmo tu chudobňí luďe temer va̋c ako bohaťí. – Pon (= asi) trirošňa ďiťe má. – Som ja̋ dos se psoťi nadrvila. (...)

(úryvky z rozhovorov so staršími v lete 1934 a 19. 7. 1937)

Drienčany (okres Rimavská Sobota)

Na Krnóki tot sä bú nahnevau na nich, tag ich dau krížen zez dolinu zahatač. A edná diärä bula tatan na Sliskua. Tag uš tó diäró ušó hät. Mau ednú džiäuku, tag jí nechoceu dač, tag ušli. Koi vräj mašku pusteu, tag na Sliskon vinišla. Ale šlovek vräj nemahó préč.

(úryvok z rozhovoru so staršími, rozprával báčo Ondro Šuanauceviä Pincik; zapísané v lete 1931 rukou)

Gočaltovo (okres Rožňava)

U Pulenó na toku smo spávali aj zo svekró. – Tag len tak klipkal ošamí ko prišól obzrút túto našú pšenic semká. – Maj starí se dos narobil na tich cestoch. – To na Krivú stredu zmo se dakodi várgali ďauki, paropci, tuž aj šitká šelet. – Na Lucu se zase noc merela, na pra̋tkoch. Ftodi ďaušetá pouctili paropkó. Muzika obišejne nebula. Len kukuric z makom jedávali. A paropci si donesli ište aj zúpi slami a tak na né spali dorana. (...)

(úryvok z rozhovoru so staršími v lete 1955)

Jelšava (okres Revúca)

Ta to zmo mali takia pece tu f kuchine alebo aj na dvore. Tak zmo si porichtovali múku vešer a preosa̋li do korita. Korito na takich tragliškách bulo. Mi aj terás ešče doma pešemo chlebík, nám kupenskí nešmeká dobre. Potom zmo urobili kvas a zapravili. To se z otrúb robil takí pár, takia gulki. To se precedilo, dali se k tomu ešče aj droždže a tak se to s tim spravilo tot kvas. (...) Tuš tag zmo to dakodi piakli chleba.

(úryvok z rozprávania 61-ročnej Júlie Krištófikovej, 26. 7. 1954)

Klenovec (okres Rimavská Sobota)

Bú edon oťec a mau tri ďiouki. Bú dovec. Tak povedau najstaršej: „Poďže mi vraj, poť, ďiéuka moja, hlavu uš́esať!“ A ako mu hlavu š́esala, aňi ňezveďela, ľen ham! a už bula v žalútku. Prechltou ju. Potom zas zavolau sredňú: „Poďže mi vraj poť, ďiéuka moja, hlavu uš́esať!“ A zas aj tú prechltou ako tú prvú. Ostála mu už hiba najmlačia. (...)

(úryvok z rozprávania 45-ročnej Zuzany Bencovej v lete 1930)

Muránska Zdychava (okres Revúca)

Tu najväcej len drevänie chiže jesto po vrchoch. Aj ťeras tam len takie robä. To ot spotku pozakladaju skali do fundamentou a tak potom uš cemrmani ťie breuna založä na ťe skali. Fše viši a viši sa to klaďe dookola a uš potom ag vinďe hor, da krokvänice a potom pribije krokvi na to. Murpangi su tam ťeš. Na ťe hräďi au tak popribijaju a po latach lebo šingle pribiju, lebo kiškami pošivaju. (...)

(úryvok z rozprávania 61-ročného Šimona Simana 9. 8. 1956)

Ratkovská Lehota (okres Rimavská Sobota)

Koi som bú ešče parobok šesnácrošní, tag mä prišli povolač starší paropci, ež budú faša̋ngi, tánec, ež oni mä kcú za džiauša̋rä, ež budem volač džiauki na tánec. A ja̋ si mislím, šua he to bude za funkciä, ja̋ som ešče nigdaj netancovau, ež mä zavedú tia džiauki! Tak prišla nedelä. Od obedu som už išó volač, každú džiauku: Zusku, Marišku, Hanku. (...)

(úryvok z textu 82-ročného Jána Ochata, pravopisne upravil Štefan Tóbik, jeseň 1968)

Rejdová (okres Rožňava)

... To jeden buu potpaliu chľeu, stodolu benzinom popoľevau a to potem tak horelo het, dlou se buu ohen obratiu. A uš šitko bulo doma zhromaždeno, aj siaťa, aj seno, otavi. A mlinar se tam ukiazau, tak za nim že zo sekerou behau. Chto zna, de se tam buu ziau tod mlinar ftodi. Ta priam na neho dosvečiu uš potem. A do Leopalda (= Leopoldova) ho ziali. To naraz zhorelo au (tu hľa) de ťe chiže, aj prez naž dvor de au ťe zatki, bo to bulo skorej nabudovano au tak na kope. (...)
... Zakosi se rostriasu, potem se obraca, pohrebe se do kopencou, rozmece se do posťeli a kot je suchie se posklada do smikou (= kôp). – Misimo se s nima rečovat, dohvarat. – Ulapiala se mu sucha nemoc (= suchoty). – To lem taka lesa s pruťa.

(úryvok z rozhovoru so staršími obyvateľmi 9. 7. 1936)

Roštár (okres Rožňava)

Ja̋ už mám sedemdesa̋tosem rokó mi budú v januáru deva̋tom. Volám se Ján Sliuka. Tu som se narodil, tu v Rošta̋ru. Ale na majetku zmo robili fše. Ale sprežní (záprah) statok zmo nemali, tak zmo potom prišli sem z ocouskiho. Ešte kim zmo tam buli dovedna, brata̋ zmo buli tra̋, tag majetok zmo si podelili. Ja̋ som prišól sem bívat, aj edon druhí brat, ale tot je na Hankové, totot se tam oženil a toto predál potom.

(rozprával 78-ročný Ján Slivka 27. 9. 1967)

Rožňavské Bystré (okres Rožňava)

Dakodi, ak sä aj ja̋ pamätám, tak zmo na den Jána aj cicijániki páleli, paropci aj ďiauki. To, veda̋, najva̋cé len v nedelu vešiar páleli. To sä tak pozhánäli a vzäli ednú käšku, dali si ju na palicu, zapáleli a tag išli dedinó. A pritom si spiavali: Jánik náš, Jánik náš, de tä pálit mámo, de tä pálit mámo? Na postriat dedine, na pekné deteline, na dobré deteline.

(úryvok z rozprávania 53-ročnej Zuzany Tomkovej 16. 8. 1955)

Štítnik (okres Rožňava)

Kobi to hor stanúli títo lude ča umrúli, ča bi tí povedali na totot svet? – Oni su eštek ni takí starí, mojo dite. – Blízo vo ftorok prídú. – Tag ju van tag nahál. – Vidíš, popržlil si si ruku, neplač! – Ag idú ta̋ taló do Rozložné. – A či vida̋ ag van lúča̋ ťa skali sem? Beťár edon, počkaj len! – Štiknickí dohán búl bars fajní. – To je proti srca, dobre mu neviskokne vonkát. (...)

(úryvok z rozhovoru so staršími 5. 7. 1943)

Zoznam obcí bývalej Gemersko-malohontskej župy, z ktorých bol uverejnený nárečový materiál:

Babinec, Brádno (dnes súčasť Hnúšte), Brusník, Budikovany, Čerenčany, Čierna Lehota, Drienčany, Filier (dnes súčasť Ratkovského Bystrého), Gemerský Milhosť, Gočaltovo, Hačava, Hnúšťa, Honce, Horné Zahorany, Hostišovce, Hrachovo, Hrlica, Hrnčiarske Zalužany, Hrušovo, Chyžné, Jelšava, Jelšavská Teplica (dnes súčasť Gemerských Teplíc), Kameňany, Klenovec, Koceľovce, Kociha, Kokava nad Rimavicou, Kopráš (dnes súčasť Magnezitoviec), Kraskovo, Krokava, Kyjatice, Likier (dnes súčasť Hnúšte), Lipovec, Lubeník, Lukovištia, Malé Teriakovce, Mníšany (dnes súčasť Magnezitoviec), Mokrá Lúka, Muráň, Muránska Dlhá Lúka, Muránska Huta, Muránska Lehota, Muránska Zdychava, Nandraž, Nižný Skálnik, Ochtiná, Ostrany (dnes súčasť Hrušova), Pápča (dnes súčasť Drienčan), Petrovo, Ploské, Polom (dnes súčasť Hnúšte), Pondelok (dnes súčasť Hrnčiarskej Vsi), Poproč, Potok, Príboj (dnes súčasť Rimavských Zalužian), Prihradzany, Rákoš, Rakovnica, Ratková, Ratkovská Lehota, Ratkovská Suchá, Ratkovská Zdychava (dnes súčasť obce Rovné), Ratkovské Bystré, Rejdová, Repištia (dnes súčasť Ratkovej), Revúca, Revúcka Lehota, Revúčka (dnes súčasť Revúcej), Rimavica (dnes súčasť Lehoty nad Rimavicou), Rimavská Baňa, Rimavská Lehota (dnes súčasť Lehoty nad Rimavicou), Rimavská Píla (dnes súčasť Tisovca), Rimavské Brezovo, Rimavské Vrbovce (dnes Vrbovce nad Rimavicou), Rimavské Zalužany, Rochovce, Roštár, Rovné, Rozložná, Rožňavské Bystré, Rybník, Sása, Selce, Sirk, Slavošovce, Slizké, Striežovce (dnes súčasť Hrušova), Sušany, Šivetice, Španie Pole, Štítnik, Teplý Vrch, Tisovec, Turčok, Vaľkovo (dnes súčasť Českého Brezova), Veľká Suchá (dnes súčasť Hrnčiarskej Vsi), Veľké Teriakovce, Vyšná (Slovenská) Pokoradz (dnes súčasť Rimavskej Soboty), Vyšná Slaná, Vyšný Skálnik.

Citovaný zdroj:

Tóbik, Š. 2018. Gemerské nárečia I. Časť druhá. Gemerská nárečová čítanka. Ed. J. Dudášová-Kriššáková. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2018. 448 s.
ISBN 978-80-555-1994-4.

Gabriel Rožai