AKO CHUTÍ DOMOV. Sušany a sušianske recepty starých mám

• • •
Na vŕškoch rozložených hneď za sušianskymi humnami sa od nepamäti, azda odvtedy, čo sa tu usadili prví ľudia, rodí chlieb, základná poživeň celých našich predchádzajúcich generácií. Čierny i biely, ražný i pšeničný, zemiakový a voľakedy aj ovsený, ale v každom prípade chlebík voňavý a chutný. Inak to vari ani byť nemôže: veď aj oni, tie pozvoľné kopce v sušianskom chotári majú tvar chlebových pecňov, a preto dostali priliehavý názov: Chlebové vŕšky.

Autorom knihy Ako chutí domov je miestny rodák a obyvateľ obce, veterinárny lekár MVDr. Ján Slabej, ktorý do tvorby knižného diela zapojil členov miestnej pobočky Slovenského zväzu záhradkárov, sušianske gazdinky a členov svojej rozvetvenej rodiny. Vzniklo tak unikátne knižné dielko, nadväzujúce na dávnu kultúrnu tradíciu Sušian. Svedčí o nej aj založenie „Sušanského katolíckeho hudobného a čítacieho krúžku“ v roku 1902, v pečatidle ktorého sú symboly: kniha, harfa a kríž s rozbleskom svetla lúčov. To bol počin, ktorý povznášal ducha miestnych obyvateľov. Aj kapela s jednoduchým názvom „Dychová hudba“ a divadelné predstavenia preslávili Sušany v blízkom i širokom okolí. Predkovia dnešných Sušancov dokázali, že k dobrej pohode, nálade a naplneniu zmyslu života sa dá dospieť spoločným úsilím i v malej obci. Vystúpenie dychovej hudby na 10. výročie vzniku prvej Československej republiky v Prahe bolo zlatým klincom v bohatej kultúrnej tradícii Sušian.

Významným kultúrno-vzdelávacím počinom bolo i organizovanie rôznych kurzov o vedení gazdovstva, starostlivosti o zdravie, o pestovaní ovocia a vysadenie „Škôlky“ v 30. rokoch v časti Bindusky-Pod Hájom, ako aj založenie obecnej knižnice začiatkom 20. storočia a vznik „čítacieho a hudobného krúžku“.

Aj ten dokazuje, že láska ku knihe je v našom národe hlboko zakorenená, máme k nej oveľa pevnejší vzťah ako iné národy. Kniha bola odjakživa zbraňou, ktorou naše predchádzajúce generácie bojovali o svoju národnú svojbytnosť. Bol to zdroj, z ktorého naši predkovia čerpali silu, nádej, hrdosť, schopnosť prežiť časy ťažkého sociálneho a národnostného útlaku, tvrdú biedu, nedostatok, núdzu, vojny i hlad, no na druhej strane i časy sľubného rozkvetu. Kniha je naozaj priateľ najlepší, najmúdrejší a najvernejší. V našom uponáhľanom, neistom, rušnom svete je zdrojom a žriedlom pokoja, pohody a duchovného bohatstva.

V roku 1936 – od 3. marca do 27. apríla – sa pod vedením miestnej učiteľky pani Takáčovej v novopostavenom kultúrnom dome uskutočnil aj kuchársky kurz 37 mladých dievčat a žien. Na záver kurzu pán Žigmund Čelinský-Vanko v miestnom nárečí prízvukoval, že „do muževho srca sa účastníčky kurzu dostanú čez žalúdok, teda aby nám navždy dobré jedlá pripravovali“.

„I táto myšlienka,“ hovorí Ján Slabej, „nasmerovala náš program okrem pestovania ovocia, zeleniny, starostlivosti o stromy a kvety i na vytváranie pohody pri rodinnom stole. Padol návrh na spoznávanie tradičných sušianskych jedál, koláčov a všetkého, čo slúžilo na ich prípravu. Už v roku 2008 sme zozbierali recepty našich starých mám, ale zostali – i keď čiastočne spracované – na papieri a nepovšimnuté viac ako jedno desaťročie. Preto sme chceli vzbudiť u obyvateľov našej obce záujem o poznanie obecnej histórie, o vytvorenie pocitu spolupatričnosti, zodpovednosti za ďalší rozvoj a rozkvet Sušian. Oslovili sme ľudí ochotných nielen zapísať recepty, ale ich aj prakticky pripraviť, podať na spoločný stôl, ochutnať, posúdiť, vytvoriť príjemnú susedskú atmosféru, pospomínať, zaspievať si. Pritom nevynechať z toho diania ani našich najmenších, ktorí ochotne pomáhali, učili sa, pozorovali dianie okolo seba, a pomáhali za sebou upratovať. Aby nezabúdali na úctu k starším, dostali od nás oporu i nejakú tú výslužku po prezentáciách. Našli sme nových priateľov zo širšieho okolia i priateľov záhrad.“

V intenciách dávneho kurzu z roku 1936 teda vznikala aj súčasná kniha Jána Slabeja AKO CHUTÍ DOMOV s podtitulom Sušany a sušianske recepty starých mám. Prvú kapitolu knihy tvorí fotograficko-textový exkurz do sušianskej histórie, geografie i etnológie. Prevahu v obsahu knihy majú už potom desiatky receptúr na predjedlá, polievky, hlavné jedlá i múčniky, ktoré zozbierali miestne gazdiné. Autor knihy Ján Slabej tak mohol receptár originálnych sušianskych pokrmov, často v miestnom gemersko-malohontskom nárečí publikovať v novom knižnom diele, ktorého editorom je publicista a spisovateľ literatúry faktu Fedor Mikovič. K dobrému vyzneniu ich úsilia prispel aj popredný švajčiarsky knižný grafik, v súčasnosti žijúci v susedných Hrnčiarskych Zalužanoch, Robert Franz Keller, ktorý je nielen autorom návrhu obálky, ale tiež celkového dizajnu knihy, sadzby a prevažnej časti fotografií. Na tvorbe monografie ďalej spolupracovali členovia Základnej organizácie Slovenského záhradkárskeho zväzu v Sušanoch, Valéria Slabejová a Eva Keller-Markotánová, vydavateľom je Obecný úrad Sušany, vytlačila ju tlačiareň LI-NOX Rimavská Sobota.

Kniha mohla uzrieť svetlo knižného sveta vďaka finančnému grantu Miestnej akčnej skupiny Malohont so sídlom v Hrachove.

• • •

Ján Slabej sa na prezentácii knihy takto vyznal zo svojich pocitov autora: „Naša útla knižočka s veľavravným a vzácnym odkazom našich mám a starých mám, je poďakovaním za všetky krásne a nezabudnuteľné chvíle, ktoré sme kedysi prežívali pri každodennom stole, hoci nie vrchovato naplnenom, ale napriek tomu žičlivom. Cítili sme, s akou oddanosťou a láskou sa pri príprave jedál v kuchyni zvŕtali, aby naplnili hladné krky. Veľakrát po tvrdej lopote na poli rýchlo navarili z toho, čo bolo v komore, alebo v špajze.

A rovnako s takou ochotou postupovali pri príprave pokrmov – od polievok, hlavných jedál až po cukrovinky – všetci tí, čo sa podieľali na prezentáciách našich tradičných sušianskych jedál. Preto sa chcem všetkým úprimne poďakovať. Zvlášť úprimnú vďaku vyslovujem svojej manželke Valike za spracovanie receptov od gazdiniek z našej dediny. S veľkým odhodlaním, nadšením a precíznosťou robila spolu s našimi vnúčatami prípravy na prezentácie jedál. Určovala presné pomery ingrediencií, "ustrážila" tie správne chute a vône, ale záležalo jej aj na tom, aby bol na jedlo oku lahodiaci pohľad.

Verím, že po zalistovaní si v tejto knižke si naši čitatelia nájdu v nej čosi, čo rozšíri ich poznanie, obzor o živote úspešnej dediny, a azda aj inšpiráciu ako na to u nich doma. Možno v nej objavia spôsob prípravy našich tradičných pokrmov i prameň spomienok na tých, ktorí im s láskou tieto chutné a zdravé dobroty pripravovali.

Verím, že touto knižočkou oslovíme nielen našich vrstovníkov, ktorí sa rozpŕchli do sveta, ale i tých, ktorí v ostatných rokoch našli v našej dedine svoj nový, pohostinný domov. Všetci by sme mali pridať ruku k dielu, aby naše spolužitie nielen v Sušanoch, ale v každej obci na Slovensku, prinášalo nám, našim rodinám, dedinám, mestám i celému nášmu spoločenstvu osoh, spokojnosť a bohatstvo nielen hmotné, ale aj kultúrne a duchovné.“

• • •

Sušany sú gemer-malohontská obec plná výnimočností, neveľká dedina hodná obdivu a záujmu návštevníka-turistu. Sušanci radi a s úctou, aká v týchto končinách prináleží hosťovi, privítajú každého, kto v dobrom prichádza. Pri potulkách chotárom Sušian, dediny hrdej na svoje roľnícke, remeselnícke a hrnčiarske tradície, sa na každom kroku môžete kochať pohľadom na rozložité a úrodné polia navôkol, na prajné ovocné záhrady a pokojom dýchajúce, no bohaté, šťavnaté lúčiny a pastviny.

Domáci vtedy nevdojak ďakujú svojmu človečiemu údelu, že sa narodili a naveky budú odpočívať v tomto nádhernom kúte krajiny, ktorá sa šťastným riadením ľudských osudov stala ich domovinou.

Tunajší ľudia sa stali potomkami a dedičmi prírodných krás i dejín tejto obce. Oni všetci, nehľadiac na príslušnosť národnú, náboženskú či rasovú, všetci jej obyvatelia bez rozdielu a ich príbuzní, rozlezení po svete, nesú vo svojom srdci i duši materské znamienka tejto dediny, súc nasiaknutí jej vôňou i pachmi. Sformovaní jej tvarmi nesú pochodeň dejín tým generáciám, čo tu, v krajine Gemera a Malohontu, budú žiť a zveľaďovať túto zem teraz, i v časoch budúcich.

Niekoľko sušianskych receptov z knihy

Cicvara – rýchla polievka
Očistené zemiaky zalejeme väčším množstvom vody (podľa toho, koľko chceme mať polievky), pridáme rascu a soľ (nie veľa, aby polievka nebola slaná). Keď sú zemiaky dobre uvarené, scedíme vodu cez sitko do hrnca, v ktorom sme rozpustili trošku masti (ČL) a pridáme červenú papriku. Dochutiť môžeme soľou. Do tanierov nakrájame na tenké plátky suchší chlieb (čo nám zostal z predchádzajúcich dní) a pridáme nadrobno nakrájanú cibuľu. Zalejeme polievkou. Uvarené zemiaky použijeme ľubovoľne k mäsu, alebo upražíme na ne cibuľku a zapíjame kyslým mliekom.

Krompľaníky – zemiakové lokše
Potrebujeme 3 kg zemiakov (po našom „kromplí“), 50 dkg polohrubej múky, 25 dkg hladkej múky, 2 ČL soli. „Kromple“ uvaríme v šupke, pretlačíme cez pretláčadlo (koníka), pridáme obe múky a soľ, vymiesime cesto, na pomúčenom lopári vytvoríme valček, rozdelíme asi na 50 kúskov, každý vyvaľkáme na veľkosť palacinky, opekáme na platni alebo suchej panvici bez tuku na miernom ohni. Upečené potrieme rozpustenou masťou. Plniť sa môžu na sladko tvarohom, makom, lekvárom, alebo na slano aj mäsovou plnkou.

Šoprdle
Použijeme základný recept z krompľaníkov. Cesto rozvaľkáme na 5 – 6 mm, nakrájame na pásy dlhé 4 – 5 cm a krájame hrubé rezance, šoprdle šúľame na veľkosť malíčka. Varíme vo vriacej osolenej vode, scedíme a posypeme mletým makom, alebo upraženým grísom, práškovým cukrom a rozpustenou masťou, či maslom. Grís upražíme na suchej panvici do svetložlta, odstavíme, zalejeme studenou vodou, dobre premiešame, zakryjeme, aby sa „sparil“, občas premiešame, aby sa neurobili hrudky. Na 3 dl grísu potrebujeme asi 4 dl vody.

Gombovce so slivkovým lekvárom
Použijeme základný recept z krompľaníkov, cesto rozvaľkáme na hrúbku 4 mm, nakrájame na štvorčeky 6,5 x 6,5 cm. Do stredu dáme lekvár, spojíme rohy a ušúľame guľky. Vyvaríme ich v slanej vode, keď vyplávajú navrch, vyberieme deravou varechou, posypeme makom, alebo grísom, pomastíme a pocukrujeme.

Fedor Mikovič