Slovensko chutí ako parené buchty s makom a gemerské guľky s údeným mäsom, vravia moje deti, no za svoje obľúbené jedlo vyhlasujú bolonské špagety a kebab.
Niežeby sme ten kebab mávali na stole denne, nanajvýš tak dvakrát za rok, ale do kolónky obľúbené jedlo v populárnych detských pamätníčkoch nenapíšete predsa halušky či nebodaj šošovicový prívarok. Aj keď nám chutia. Po prvé halušky v Nemecku nikto nepozná a po druhé, halušky, pirohy a pečeňové knedličky nie sú cool. Pizza, pasta, hamburger, gyros a tortily sú. Rezeň je niekde tak na pomedzí, podľa toho, kto sa pýta.
Vždy, keď prídeme na Slovensko, deti sa nevedia dojesť pirohov, parenice, bryndzových posúchov a dukátových buchtičiek. U švábskej starej mamy si zasa objednávajú špecle so šošovicou, domáce cestovinové taštičky Maultaschen a jabĺčka v župane. Samé poctivé, trochu staromódne jedlá plné "bielych jedov." Deti ich milujú, ale akosi potajomky.
Cez týždeň doma varíme moderne, ľahko a zdravo (biele mäso, čerstvá sezónna zeleninka, varené zemiaky, ryby, pohánka, bulgur, obilniny, celozrnná, špaldová múka), v súlade s naším /bohužiaľ/ sedavým spôsobom života, stravovacím vedomím, povedomím a svedomím a časovým rozpočtom. No v sobotu to roztočíme, z hlbín pamäti vyhrabem spomienky na slivkové gombóce od starkej z Jelšavy, bryndzový posúch od starkej z Rochoviec, tatove pajšle na smotane a maminu plnenú kapustu. A ešte pečené buchty, baranie stehno na cesnaku, lángoše, rezance s makom, demikát, kapustnicu s údeným, klobásou a hubami, kyseľ a parené knedle... A tekvicový prívarok, jasné. A ešte strapačky s kapustou, ryžový nákyp a huspenina, hurky a hubová zóska, medvedie labky, fánky a postruhníky...
Tuším by som ten zoznam dala aj na tri normostrany, ale doplňte si, čo vám chýba. Alebo dajte do komentu, o inom som chcela. O chuťovej pamäti národa. O tom, že niektoré tradičné jedlá sa vytrácajú z našich tanierov aj z nostalgických spomienok.
Samozrejme, že to má aj svoje opodstatnenie: málokto sa pred odchodom na panské posilňuje raňajkami z halušiek s tvarohom a žinčice a neviem, kto popri práci na počítači zhltne na obed tri okruchy chleba so slaninou a cibuľou. Fárať do bane už nechodíme tak často ako kedysi, aj práca na roliach nie je taká fyzicky náročná, deti vozí do školy autobus a chlieb s jazvečou masťou a cibuľou by v ňom asi nevyvolal veľké nadšenie. Okrem toho, kde by sme v Nemecku vzali čerstvú májovú bryndzu? A čo spomínané biele jedy, vysoký glykemický index, prázdne kalórie, lepok - treba nám to? Každý deň istotne nie.
A tak prerastený bôčik vystriedal losos plný omega tri mastných kyselín, cibuľu nahradila stráviteľnejšia a aromaticky neutrálna brokolica, vyprážané šišky šalát z kuskusu a cherry paradajok...
Niežeby sme po sobotách chodili orať na pole a rúbať drevo do lesa a maratóny behá len môj muž, no tých pár kalórií navyše mi stojí za to, aby moje deti spoznali tradičné slovenské jedlá. A tak sobotu čo sobotu stojím pri sporáku, miesim cestá z bielej múky a vyprážam oškvarky na halušky. Niekedy im varím aj to, čo sama nejem, napríklad tie dukátové a vtáčie mlieko a niekedy varím to, čo nejedia ony, napríklad držky či lečo. Aj negatívna pamäťová stopa je pamäťová stopa. Tá naša sobotňajšia vonia makom, orechami, bryndzou a opečenou slaninkou.
Dnešná zasa slivkovými gombócami zo zemiakového cesta.
Zuzana Široká
Video: