Quantcast
Channel: Spravodajstvo z horného a stredného Gemera
Viewing all articles
Browse latest Browse all 4376

Storočné Sonety na stopäťdesiatročnom padláši

$
0
0
Storočné Sonety na stopäťdesiatročnom padláši

MsKS v spolupráci s Múzeom PSG v Revúcej uviedli scénickú podobu najslávnejšej protivojnovej básnickej skladby na sté výročie jej prvého vydania. Krvavé sonety napísal Pavol Országh Hviezdoslav ako reakciu na prvé správy z 1. svetovej vojny. Vytvoril ich v Dolnom Kubíne s dátumom „August – september 1914“. V tomto vrcholnom lyrickom diele Hviezdoslav vyjadril svoju bolesť a rozhorčenie nad mravným úpadkom ľudstva, ktoré sa vrhá do vojnových konfliktov a spôsobuje bolesť a utrpenie. Krvavé sonety sú výpoveďou o jasnom Hviezdoslavovom protivojnovom proteste a zároveň končia osobným víťazstvom nad témou – predstavou lepšej budúcnosti.
Básnické dielo nemohlo byť počas vojny vytlačené, ale blízky okruh autorových priateľov vedel o jeho existencii.

Jeden zo sonetov uverejnil dolnokubínsky rodák a Hviezdoslavov priateľ Jur Janoška v Cirkevných listoch ešte počas vojny. V samostatnom knižnom vydaní vyšli Krvavé sonety až po vojne v Prahe vo februári 1919. Krvavé sonety boli preložené do viacerých cudzích jazykov.

Ír John Minahan, ktorý od roku 1996 žije na Slovensku a je autorom vlani vydaného anglického prekladu Krvavých sonetov, píše, že na začiatku Veľkej vojny Európu zaplavoval príval poézie. Ale vojnovej – len v nemeckom jazyku vraj vzniklo pol druha milióna básní. Básnici v celej Európe „podľahli lyrickej eufórii, donekonečna velebiac česť, povinnosť, nesebeckú službu, zomieranie pre vlasť, krv a ruže, boj za mier (proti zradnému nepriateľovi, čo bojuje proti mieru!), nenávisť k Anglicku alebo k cisárovi; vzývajúc Boha vojny, aby sa postavil na tú správnu stranu...“

„Hviezdoslav bol voči prevládajúcej vášni imúnny,“ pokračuje Minahan. „Ohromovala ho obscénna skutočnosť, že nadutí Európania so svojou civilizáciou a svojím osvietenstvom, ako aj kresťania medzi sebou, začali systematicky vraždiť jeden druhého. A tieto krvavé jatky ešte i básnici velebili!“ A tak, kým básnici po celej Európe ďakovali za dar vojny, „Hviezdoslav, naopak, vníma hybného ducha vojny ako čosi pekelné, ako démona, ktorý ľudské bytosti vytrhol z nepokojného spánku. Tie sa vôkol seba zúfalo obzerajú, hľadajúc niekde útočisko. Žiadneho však niet: „... všade ľudská jatka: / či tvŕď, či oceán, či nebesá!“ (sonet 3)

Tento klenot slovenskej literatúry sme uviedli v scénickom spracovaní v Múzeu PSG premiérovo 12. marca 2019 o 18.00 v produkcii Mestského kultúrneho strediska. Veľavýznamné a tiež mnohovýznamové slovo básnikovo umocnili akordeónové improvizácie a pôsobivé výtvarné obrazy, ktoré ad hoc vytvárali dve výtvarníčky pred očami divákov. Napospol všetci, ktorí v ten večer uprednostnili návštevu tohto predstavenia pred inou televíznou či kaviarenskou zábavou, vyjadrovali uznanie za príjemne strávený večer. 

    

 A národ oboril sa na národ
 s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
 Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá:
 zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,

 kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
 A jak v žne postať zbožia líha zrelá
 pod kosou, radom váľajú sa telá;
 v cveng šabieľ špľachce čerstvej krvi brod…

 Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
 nímž ani tiger dravšie nezúri,
 zapadá nie zvlek: výkvet človečenstva,
 života radosť smrtnej do chmúry,
 v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
 v sutiny jasný palác kultúry!…

 Za organizátorov ďakujeme za návštevu všetkým fanúšikom poézie a ak sme čo len niekoľkých podnietili vrátiť sa k veršom nášho najslávnejšieho barda, tak sme splnili svoj cieľ mierou vrchovatou. Teší nás, že ste boli na nás... Ďakujeme!

Juraj Genčanský
MsKS Revúca

 


Viewing all articles
Browse latest Browse all 4376