Bojové cesty jednotiek, v ktorých bojovali naši predkovia
V rakúsko-uhorskej armáde existovalo niekoľko peších plukov, ktoré môžeme s určitým nadhľadom nazývať „slovenské“. Je to z dôvodu, že dopĺňali mužstvo z územia dnešnej Slovenskej republiky a samozrejme aj preto, že výraznú časť vojakov takéhoto pluku tvorili priamo Slováci.
Peší pluk č. 25 (IR 25) – Lučenec
Jedným z takýchto plukov je aj Peší pluk č. 25 (IR 25). Pluk niesol čestný názov Edler von Pokorny. Tento pluk vznikol v roku 1672. Bol dopĺňaný z obvodu Losoncz.
V roku 1914, pred I. svetovou vojnou bolo národnostné zloženie pluku takéto: 56 % Maďari, 41 % Slováci, 3 % ostatné národnosti. Pred vojnou bol štáb spolu s I., II. a III. práporom dislokovaný v Lučenci a IV. prápor sídlil v Goražde. Mobilizačné plány zaradili tento pluk do zostavy 53. pešej brigády (53. IBrig), ktorá bola súčasťou 27. pešej divízie (27. ID) z Košíc. Divízia bola súčasťou VI. zboru z Košíc a spolu so svojím zborom bola určená na front do Haliče proti Rusku. V rámci košickej 27. pešej divízie pôsobil pluk počas celej vojny, takže bojová cesta pluku je totožná s bojovou cestou divízie. Do marca 1918 bola divízia dislokovaná na východnom fronte. Potom bola prevelená na taliansky front.
Bojový krst prežili tisíce vojakov lučeneckého IR 25 v ťažkých bojoch pri Komarowe. Košický VI. zbor bol súčasťou 4. armády generála Affenberga. Útok tejto armády smeroval na Cholm proti 5. ruskej armáde. Mala útočiť svojím pravým krídlom pozdlž rieky Huczwy, zatiaľ čo jednotky VI. košického zboru postupovali čelne na Komarów. 4. armáda mala za úlohu dovŕšiť úspech pri Krasniku, ktorý tam dosiahla 1. armáda. Veliteľ armády generál M. Auffenberg 25. augusta 1914 začal útok bez ohľadu na to, že skoro 90 % práporov jeho armády ešte nezaujalo východiskové pozície. Urputné boje sa rozvinuli práve v pásme útoku 27. košickej pešej divízie, ktorá útočila v strede bojovej zostavy. Jej 25. lučenecký peší pluk mal v bojoch v okolí mesta Podhorce skoro 700 mŕtvych, ranených a nezvestných. Zvlášť kritické v tejto osemdňovej bitke pri Komarówe boli dni od 28. augusta, keď proti sebe stojace armády prežívali vážnu krízu, bojovali s vypätím všetkých síl bez zreteľnejšieho úspechu a mali neúmerne vysoké straty.
Druhým veľkým stretom bola bitka pri Rawe Ruskej, ktorá prebiehala od 6. – 15. septembra. Už v polovici septembra museli rakúsko-uhorské jednotky ustupovať, pretože 5. ruská armáda sa pokúsila o obkľúčenie 4. rakúsko-uhorskej armády, v radoch ktorej bojovala aj košická 27. pešia divízia. Lučenecký IR 25 zvádzal ťažké obranné boje v okolí mesta Jaroslaw.
Počas krutej zimy 1914 – 1915 prebiehali ťažké boje v Karpatoch. Týchto bojov sa zúčastnil aj IR 25, ktorý bol z celou 27. pešou divíziou zaradený do 2. armády pod velením generála jazdectva Böhm-Ermolliho. Lučenecký pluk bojoval neďaleko dnešných slovensko-poľských hraníc, najmä na území dnešného okresu Sanok. V marci pluk bojoval v horách neďaleko obce Wola Michowa. Počas týchto bojov pluk opäť utŕžil ťažké straty.
Po víťaznej ofenzíve pri Gorliciach sa IR 25 v rámci košickej 27. pešej divízie zúčastnil prenasledovania ruských jednotiek. Pluk absolvoval vyčerpávajúce boje pri Przemysli (máj – jún 1915), pri Mosciskách-Lubaczowe (jún 1915), pri Grodku – Magierowe (jún 1915), pri Gnilej Lipe (jún – júl 1915), Zlotej Lipe (júl 1915). Postup na východ sa postupne spomaľoval a v nasledujúcich obdobiach vojna na východnom fronte nabrala statickú podobu, prakticky až do Brusilovovej ofenzívy. Jednotky 27. pešej divízie v rámci 54. pešej brigády (67. peší pluk) a 53. pešej brigády (25. peší pluk) čakalo takmer ročné obdobie zákopovej vojny pri Gontowe, Renówe, Ditkowciach a pod Kremencom na Ikve. Jej výsledky boli prakticky nulové.
Idyla na východnom fronte sa skončila veľmi rázne. Dňa 4. júna 1916 sa začala Brusilovova ofenzíva, ktorá dopadla na rakúsko-uhorské jednotky, ako lavína. Jednotky 27. divízie sa stále nachádzali v okrese Krzemeniec na Volyni (dnes Kremenec, Ukrajina). Nápor ruskej armády zatlačil jednotky divízie do okolia mesta Brody, kde divízia intenzívne bojovala až do augusta. V okolí mesta Brody IR 25 bojoval aj takmer celý rok 1917. V marci 1918 bola celá 27. pešia divízia prevelená na taliansky front.
Aj v poslednej neúspešnej ofenzíve na Piave (15. jún 1918) nasadilo R-U velenie na talianskom fronte skoro všetky jednotky s väčšinovým zastúpením Slovákov – IR 71, 72, 67, 12, 25, HIR 9, 16, 314, 315 a prápory poľných strelcov 19, 11, 29 a 32. Po celej dĺžke rakúsko-uhorského frontu v Taliansku, od dolného toku Piavy až po horské oblasti mesta Asiago a horu Monte Grappa, stáli vtedy dve skupiny armád – Conrádova na severe a Boroevičova na východe. Do Conrádovej skupiny patrila 10. a 11. armáda a Boroevičovu skupinu tvorila 6. armáda a Sočská armáda (Isonzoarmee). Pomocný útok na Brentu mala viesť 11. armáda generála V. Schenchenstuela, v ktorej v rámci 27. pešej divízie XXVI. zboru bojoval aj 67. prešovský pluk a 25. lučenecký peší pluk spolu s 29. práporom poľných strelcov v priestore Rivalta.
Útok na Brentu, ktorý mal odlákať pozornosť protivníka, sa začal o tretej hodine ráno 14. júna 1918 a jednotky 27. pešej divízie tu zvádzali ťažké boje najmä o kótu 1173. V jednodňovom boji sa im podarilo zdolať niekoľko obranných postavení nepriateľa a celej 27. pešej divízii vyradiť z boja dva pluky talianskej armády.
Významnú úlohu v rozpade rakúsko-uhorskej armády zohrali aj slovenskí vojaci v jednotkách 27. pešej divízie v zostave 11. armády v priestore Asiaga. Vojaci lučeneckého 25. pešieho pluku 27. divízie sa odmietli zúčastniť na protiútoku s odôvodnením, že už nechcú bojovať za Rakúsko a žiadali, aby bol pluk odvelený do Uhorska. Zabarikádovali sa vo svojom tábore a bránili sa streľbou z guľometov a hádzaním ručných granátov. Zároveň sa im podarilo vyvolať podobnú odbojnú náladu i v ostatných plukoch 27. pešej divízie a vynútili si stiahnutie z frontu. Správa sa rýchlo šírila a do dvoch dní zachvátila celý tirolský front. Začiatkom novembra boli jednotky 27. pešej divízie prevelené na Balkán. Počas presunu zastihol oddiely pluku koniec I. svetovej vojny.
(POKRAČOVANIE)
Martin Gallík