Počas môjho života v baníckej profesii som bol po skončení normovačského kurzu v Helcmanovciach preložený z Dobšinej za ekonóma na závod Drnava. Nebol som nadšený, že ma sem preložili, lebo obyvatelia v Drnave rozprávali prevažne maďarsky a ja som nevedel maďarsky ani jedno slovo. Na správe závodu pracovala moja mamka ako vedúca Osobného oddelenia.
Pracovníci na správe závodu vedeli dobre po slovensky a vyprávali mi o sláve drnavskej vysokej pece na výrobu surového železa aj o výrobe odliatkov známych po celej strednej Európe. Každý mi príbeh zlievarne vyprával po svojom. Poprosil som mamku, aby mi pozháňala nejaké knihy, v ktorých je opísaná história drnavskej zlievarne.
Po niekoľkých dňoch, keď som sa vrátil domov z práce, čakalo ma prekvapenie. Na stole som mal asi šesť hrubých kníh v masívnom zastaralom hnedom viazaní so zlatými nápismi. Keď som si sadol k stolu a prezeral knihy, prišla mi na rozum riekanka z detstva: „Bol jeden mních, mal veľa kníh a nič nevedel z nich.“ Táto riekanka pre mňa platila na 99 percent, lebo všetky knihy boli písané v maďarčine, a ja som v nich nedokázal prečítať ani jedno slovo. Jedno percento chýbajúce do stovky boli obrázky a technické výkresy v knihe, ktorým som trochu rozumel. Ale technické výkresy boli popísané v maďarčine, tak tiež som nevedel z toho nič. Pripadal som si ako nevidiaci, keď mu darujú knihu nenapísanú Braillovým písmom. Na moje veľké štastie moja mamka, hoci Slovenka, vedela perfektne po maďarsky. Za Rakúsko-Uhorska bol v školách vyučovací jazyk maďarský.
Romány doma tiež čítala prevažne v maďarčine. Zo začiatku sa hnevala, že som ju stále otravoval, aby mi články preložila. Neskôr, keď sa nám začala história trochu objasňovať, tiež to vzbudilo u nej záujem. Už sama vyhľadala a prečítala mi závažné skutočnosti, čo sa udiali v minulosti v krásnohorskom panstve v banskej aj železiarskej činnosti. Nakoniec som získal takýto historický pohľad na minulosť baníctva a železiarstva v Drnave: 
Rod Andrássyovcov pochádzal zo Sedmohradska, ale pre nejaké nezhody s tamojšou vrchnosťou musel opustiť Sedmohradsko. Asi v roku 1578 sa stáva Peter Andrássy hradným kapitánom na hrade Krásna Hôrka. V roku 1642 dal cisár Ferdinand III. hrad Krásnu Hôrku do dedičného vlastníctva rodu Andrássyovcov. V roku 1669 získavajú právo na banské podnikanie v celom krásnohorskom panstve. Niekedy v deväťdesiatych rokoch 17. storočia došlo v rode Andrássyovcov k rozdeleniu rodu na dve vetvy. Betliarsku, ktorá získala majetky nachádzajúce sa v povodí rieky Slanej a krásnohorskú (tzv. monockú), ktorá získala majetky v okolí Krásnohorského Podhradia, Dlhej Lúky, aj celú drnavsko-bôrčanskú dolinu. Hoci už zmienky o banskom podnikaní a stavbe taviacich pecí sú zo začiatkov 17. storočia, mňa zaujímala hlavne podnikateľská činnosť významného člena krásnohorskej vetvy, grófa Juraja IV. Andrássyho, ktorý sa najviac zaslúžil o rozvoj železiarstva v Drnave.
Bol to veľmi vzdelaný človek so širokým svetovým rozhľadom. Bol dôverným priateľom grófa Istvána Széchenyiho, s ktorým sa zaslúžili o rozvoj Uhorskej akadémie vied a Národného múzea v Budapešti. Obidvaja grófi patrili k najbohatším mužom Uhorska. Na svojom krásnohorskom panstve vlastnil všetko čo si vyžadovalo podnikanie v železiarstve. Ložiská železných rúd, rozsiahle lesy, ktoré poskytovali dostatok kvalitného dreva na výrobu dreveného uhlia, čiže mal všetko potrebné pre tavbu surového železa. V podnikaní netrochárčil. Rozhodol sa v roku 1830 (inde sú údaje o r. 1821) postaviť v Drnave pod vedením anglického odborníka Wiliama Buildona, vysokú pec so zlievárňou a skujňovacími hámrami. V tom čase to bol vyspelý a najmodernejší železiarsky závod, ktorý bol považovaný za vzorový v celom Uhorsku. Už v polovici 19. storočia dosiahla železiareň ročnú výrobu 1512 ton surového železa, z ktorého takmer 680 ton sa použilo na výrobu odliatkov. Boli odlievané prevažne strojné súčiastky, ale tiež ozdobné a spotrebné predmety.
Drnavské odliatky boli známe po celej krajine. Najviac sa však drnavská zlievareň preslávila odliatím dielov na reťazový most v Budapešti. O tom ako gróf získal takú veľkú objednávku na odliatie dielcov reťazového mosta koluje veľa dohadov a povestí. Jednu, ktorú mi vyrozprával až po rokoch môj dobrý priateľ, cestovateľ a novinár István Detvay z Budapešti, považujem za najpravdivejšiu. Vedel ju od svojho otca, zlievarenského majstra, ktorý pracoval v drnavskej zlievarni až do jej zániku. Detvayovci pochádzali z Drnavy, ale po strate zamestnania a likvidácii drnavskej železiarne sa presťahovali do Miškolca, kde otec dostal prácu v tamojšej zlievarni.
Széchenyiho most
Nutnosť potreby mosta cez Dunaj sa zrodil v hlave grófa Istvána Széchenyiho, keď sa s kočom rýchlo potreboval dostať z mesta Buda na druhú stranu Dunaja do mesta Pest. V tom čase obidva brehy Dunaja spájal iba úzky provizórny most, kde bolo potrebné vyčkať poradie, aby mohol prejsť s povozom na druhú stranu. Széchenyi sa ponáhľal na pohreb svojho otca a napriek tomu musel pri moste čakať niekoľko hodín. Grófi Széchenyi a Juraj IV. Andrássy často navštevovali Anglicko, dokonca boli aj členmi nejakých vedeckých klubov v Londýne.
Széchenyi dívajúc sa na mosty cez Temžu, ktoré spájali obidva brehy rozpoleného mesta, prišiel na myšlienku podobným mostom spojiť dve historické mestá Buda a Pest. Spojil sa s odborníkom na stavbu mostov Wiliamom Tierney Clarkom s požiadavkou, aby navrhol na preklenutie Dunaja most, čím sa dosiahne spojenie uvedených historických miest. Clark mu predložil návrh zväčšenej verzie mostu Marlow Bridge, ktorý bol postavený cez rieku Temžu. Széchenyi sa nadchol návrhom.
Ihneď začal zisťovať ceny odliatkov potrebných na stavbu mosta. Bolo samozrejmosťou, že odliatky musí vyrobiť tá anglická firma, ktorá už má bohaté skúsenosti s odlievaním veľkých mostových dielcov pre mosty na Temži. Széchenyi začal kalkulovať. Keď k cene odliatkov pripočítal náklady na dopravu dielcov z Londýna do Uhorska, vyskočili mu obrovské sumy, ktoré by veľmi predražovali stavbu mosta. Gróf Andrássy mu dal návrh, že on skúsi odliať dielec mosta vo svojej zlievarni v Drnave. Na tento návrh sa Széchenyi, ale aj mnoho známych odborníkov v železiarstve, pozerali veľmi nedôverčivo. Gróf Andrássy bol mužom činu a veril svojej zlievarni. Podľa technickej dokumentácie odlial jeden dielec mosta, na vlastné náklady ho dopravil do Budapešti. Tam prizval domácich aj anglických odborníkov, aby dielec podrobili dôkladným technologickým skúškam. Po dokonalom preskúmaní odliatku znalci dospeli k názoru, že odliatok dosahuje požadované parametre a bez obáv sa môže použiť na stavbu projektovaného mosta. Tak získal gróf Juraj IV. Andrássy najvýznamnejšiu objednávku v dejinách drnavskej zlievarne. V Drnave sa následne odliali všetky dielce a súčiastky plánovaného mosta. Predpokladám, že dielec „lánchídu“ ktorý sa nachádza v múzeu na hrade Krásna Hôrka, je ten skúšobný dielec, s ktorým gróf Andrássy odborníkov presvedčil o schopnosti a technickej vyspelosti drnavskej zlievarne pre takú náročnú výrobu. Gróf István Széchenyi ponúkol na stavbu mosta cez Dunaj svoj ročný príjem zo všetkých
svojich statkov a majetkov. Poveril Angličana Wiliama Tierney Clarka postaviť most cez Dunaj. V rôznych historických dokumentoch je uvádzaná doba výstavby mosta v rokoch 1839 až 1849. Toto obdobie zrejme zahŕňa projektovú prípravu, ako aj prípravu materiálneho zabezpečenia stavby.
Základný kameň stavby reťazového mosta bol však položený 24. augusta 1842. Na stavbu dohliadal a technicky ju usmerňoval škótsky inžinier Adam Clark. Bol to iba menovec a nebol v príbuzenskom pomere s anglickým projektantom Clarkom. Výstavba „Lánchídu“ bola ukončená v roku 1848. Inaugurovaný bol v roku 1849. Tento most bol v tom čase považovaný za jeden z divov sveta. Dostal meno po svojom „stvoriteľovi“ Széchenyiho most.
Ing. Marian Slavkay