Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Smrteľný úraz pri dobývaní limonitu

Štefan, odkiaľ bol vyrazený komín v ložisku až na povrch.

Rúbať sa začalo z povrchu a to spôsobom, že limonit sa začal pristreľovať okolo komína, čím postupne sa vytváral rozsiahly lievik. Strany lievika mali strmý spád, po ktorých sa odstrelená ruda samospádom skĺzavala do komína. Pracovisko podľa svojho tvaru dostalo meno „limonitová pinga“. Limonitová rúbanina sa na druhom obzore v šachte vypúšťala zo sýpa do vozíkov, ktoré sa klietkou dopravovali na povrch. Lievik v pinge začal nadobúdať veľké rozmery. Priemer lievika na povrchu už bol asi 15 metrov a taká istá bola aj jeho hĺbka. Pracovisko nebolo náročné na robotu. Nebolo potrebné rudu nakladať, ani pracovisko vystužovať, iba vŕtať a odstreľovať. Na druhom obzore nebol žiadny problém naplniť vozy zo sýpa. Pracoval tam skúsený haviar Tomáš. Bolo to asi začiatkom marca 1959. Počasiu vládla rozsiahla tlaková výš, denné teploty pripomínali leto a nočné klesali až na mínus osem až desať stupňov Celzia. Do pingy cez deň stekala voda z roztaveného snehu z okolitého lesa a v noci mokrá odstrelená ruda v pinge zamrzla. Haviar Tomáš s pomocníkom si postavili pneumatický stĺp s vŕtačkou na odstrelenú rudu a vŕtali zbytkové piliere po stranách lievika. Netušil, že v nočnej zmene vytiahli zo sýpa značné množstvo rudy. V pinge ostala stáť zamrznutá škrupina rudy o hrúbke asi 60 centimetrov. Z rána nič vážnejšieho na pracovisku nezbadali a bezpečne z nakopenej rudy vŕtali. Slniečko však vyšlo a začalo vyžarovať príjemné jarné teplo. Bolo to asi o pol dvanástej, keď vplyvom tepla sa škrupina zamrznutej rudy roztopila natoľko, že vlastnou váhou sa preborila a zhupla do sýpa. Haviara Tomáša, ktorý na nej stál, stiahla so sebou tak, že mal nohy zaborené v rude až po kolená. Pomocník mal šťastie, že stál na stene lievika, keď pridržiaval rukami vrták pri zavrtávaní. Zišiel dolu k predákovi a snažili sa veľké balvany, ktoré zvierali Tomášove nohy odpratať, ale keď ich hocikde odhodil, stále sa skotúľali po úklone späť k haviarovým nohám. Jeho úsilie sa podobalo trestu bájneho Sizyfa. Haviar Tomáš zvážil, že sami si nepomôžu, preto poslal pomocníka, aby zavolal na pomoc chlapov a nech to ohlási v kancelárii technikovi. Pomocník sa škriabal strmým svahom lievika, keď odrazu došlo k ďalšiemu pohybu rudy v sýpe a ruda vtiahla Tomáša tak, že sa preboril až po pás. Pomocník bežal ako zmyslov zbavený k strojníkovi ťažného stroja, odkiaľ telefonovali do kancelárie vedúceho úseku, ktorému oznámili čo sa v Pinge prihodilo. Strojník zavolal narážačom v šachte, ktorí zburcovali všetkých baníkov, ktorí robili v Štefan šachte. Vyfárali na povrch a ozlomkrky utekali do Pingy. Šokovalo ich čo tam uvideli. Haviar Tomáš už bol v rude vtiahnutý až po krk. Od kancelárie pribehli technici, baníci, zámočníci, skrátka všetko čo malo nohy. Niektorí doniesli dva asi šesťmetrové banské rebríky a konopné silné laná. Preložili rebrík krížom nad spodkom lievika a uvažovali, že vytvoria ľudskú reťaz, budú si podávať kusy rudy, aby oslobodili zakliesneného baníka. Všetko úsilie však bolo márne. Slniečko nemilosrdne roztápalo rudu na povrchu a teplý vzduch v bani zase roztápal rudu v sýpe od spodku, čo vyvolalo ďalší náhly zosun rudy. Po tomto zosuve už bol postihnutý úplne zasypaný. Ešte spod vrstvy rudy bolo počuť jeho hlas, ktorý po chvíli stíchol a prítomní sa iba ohúrene prizerali ako sa ruda pomaly zosúva z bokov lievika do sýpa. Všetci boli úplne bezmocní a to, že pred ich očami zahynul ich dobrý kamarát baník, ktorému nedokázali pomôcť, vyvolal v nich duševný otras, z ktorého sa dlho nevedeli spamätať. Mŕtveho Tomáša vytiahli zo sýpa až v druhej zmene, keď odtiahli asi osemdesiat vozov limonitu. Bol to najdrastickejší smrteľný úraz, aký sa počas mojej dlhoročnej praxe vyskytol. Aj po rokoch mi príde ľúto toho dobrého baníka, ktorý pri plnom vedomí, úplne bezmocný očakával svoju smrť. Baňa vie byť zákerná a často neúprosná k svojim verným synom.

(POKRAČOVANIE)
Píše Ing. Marian Slavkay