Ako pracovník ministerstva na Kube som dostal veľmi lukratívny byt v najväčšej budove v Havane vo Foxe. Bol to bývalý americký hotel, postavený v modernej architektúre so zaujímavým vzhľadom. Budova bola postavená v tvare otvorenej knihy. Bola 30 poschodová, vybavená osobnými a nákladnými výťahmi. V Havane sme v tom čase mali českú a slovenskú školu pre 1. až 5. ročník. Staršie deti chodili do ruského gymnázia, ktoré zriadilo Sovietske veľvyslanectvo v Havane. Syn Igor chodil do tretieho ročníka v našej škole. Dcéra Soňa však nastúpila do prvého ročníka ruského gymnázia.
V Československej kolónii nás bolo asi 120 rodín rozmiestnených po celej Kube. Mali sme založené aj rodičovské združenie, ktorého predsedom bol Jano Tabák, geológ zo Žiliny. Na koniec školského roku sme deťom v našej škole urobili malú slávnosť. Naše ženy napiekli zákusky, torty, narobili obložené chlebíčky, zakúpili sme dobré limonády, na Kube zvané „Refresco“. Učitelia pripravili pre deti zábavný program, takže deti aj my rodičia sme strávili veľmi pekný deň. Takýto koniec školského roku sa veľmi zapáčil predsedovi rodičovského združenia Jánovi Tabákovi. Pri jednom stretnutí s pánom veľvyslancom Chudíkom navrhol, aby sme pozvali profesorský zbor z ruského gymnázia na posedenie s občerstvením, čo by bolo poďakovanie za to, že nám nezištne vyučujú deti. Pán veľvyslanec bol veľmi dobrý človek. Tento návrh podporil a prisľúbil, že nám dá k dispozícii záhradu v jeho rezidencii, prispeje nám k pohosteniu jednou krabicou bieleho rumu Havana Club a pridá ešte dva krabice piva Plzenský Prazdroj. V našom obchode vo Foxe sme vybavili s vedúcim, aby nám zabezpečil tri celé bravčové stehná a 12 kurčiat. Naše ženy sa pustili do práce. Ja som im stehná vykostil a oni z toho mäsa narobili všelijaké dobroty. Rezne, fašírky, mäsové záviny. Kurčatá rozštvrtili a povyprážali v trojobale. Každá zo žien napiekla zákusky. Misy so zákuskami boli pestré, výber ako v cukrárni, lebo každá zo žien piekla niečo iné. Čo najviac všetci ocenili, bol čerstvo napečený domáci chlieb, lebo kubánský chlieb bol biely a sladký ako koláč. Nezabudli ani na rôzne šaláty a kyslé uhorky. Keď to všetko prestreli na pripravené stoly v záhrade, vyzeralo to ako na bohatej grófskej svadbe. Museli sme uznať, že naše ženy sú šikovné, dokážu sa spojiť a pripraviť také veľkolepé pohostenie. Ocenil to aj náš pán veľvyslanec, ktorý sa prišiel pozrieť na prípravu a neodmietol ani ponuku, aby ochutnal niečo z týchto dobrôt. Nedal sa núkať a dobre si zajedol z domácich špecialít. Najviac mu chutil domáci chlieb. Poďakoval sa, poprial nám príjemné posedenie a odišiel do svojej rezidencie. V tieni stromov bol postavený stánok, ktorý slúžil ako výčap. Tam bolo uložené pivo, rum, refreská a každý si mohol pýtať čo chcel. Službu v stánku mal šofér, ktorý vozil naše deti do škôl. Bol to zavalitý dobrosrdečný černoch s večným úsmevom na perách. V stanovený čas sme sa tam zišli všetci zainteresovaní. Jano Tabák nám dal takéto inštrukcie: profesori a profesorky z ruského gymnázia prídu autobusom. Pri vchode každej žene dáte karafiát. Mal ich pripravené vo vedre s vodou a každý z nás chlapov nech sa ujme jedného profesora, aby sa o neho staral celé odpoludnie.
Konečne došiel autobus. Vystupovali z neho pedagógovia. Predomnou sa utvoril hlúčok chlapov, ktorí postupne doprevádzali jedného z príchodiacich profesorov. Spoločenským oblečením na Kube boli nohavice a slávnostná košeľa guayavéra. Bola to košeľa bohato zdobená výšivkami s veľkým vreckom na prsiach a dvoma veľkými bočnými vreckami. Nosila sa navrch nohavíc. Medzi príchodiacimi od brány som zbadal chlapíka môjho vzrastu v svetlých nohaviciach a bielej guayavére. Mal svetlé kučeravé vlasy a slovanskú tvár. Pre mňa to bol typický Rus. Po rusky som ho privítal a predstavil som sa mu, že som Marian. On mi po rusky odpovedal, že sa vola Josif. Cítil som povinnosť ho pozvať na nejaký drink na privítanie, tak som mu povedal: „Što, Josif, popijom čuť-čuť na družbu?“ Odpovedal krátko: „Da popijom.“ Podišli sme k stánku, kde náš šofér robil výčapníka. Ja som sa s ním poznal, tak som ho požiadal, aby nám nalial dva čisté rumy (na Kube sa pilo prevažne „Trágo“, poldeci rumu doliate kolou). Náš výčapník dobre poznal nás aj Rusov. Vedel, že radi pijeme čistý rum. Nalial nám riadne dávky, tak sme to do seba prevrátili a znovu sme sa rozprávali o všeličom. Zavolal som ho k stolu, aby sme si trochu zajedli. Veľmi si pochvaľoval aké je to chutné. Tak sme to vytrvale striedali, vypiť rum a „nemnožka pokušať“. Nejaký chlapík tam hral na harmonike. Ja som sa opýtal: „Josif, etu znaješ? Vypriagajte hlopci kone...“ Odpoveď bola: „Znaju.“ Začali sme spievať, harmonikár sa k nám pridal a neskôr aj mnohí prítomní. Vo chvíli hučala veľvyslancova záhrada ruským spevom. Naše časté chodenie k stánku sa začalo na nás prejavovať, ale sme sa nevzdávali. V družbe je potrebné vydržať. Už sme sa držali rukami okolo krku, ako starí dobrí kamaráti. Odrazu mi Josif povedal: „Mariančok, ja rodilsja v Bystrici.“ Ja som sa hlasite rozosmial. Opýtal sa ma, prečo sa smejem. Odpovedal som už po slovensky: „Preto sa smejem, že ja som sa narodil v Brezovici a sme Slováci a už tri hodiny rozprávame iba po rusky.“ Pochytil nás smiech, až sme sa dusili. Na to sme si ešte pripili, ale už iba malú dávku rumu. Sadli sme si k stolu a porozprávali sa. Jozef robil experta v cukrovaroch, čiže cestoval stále po celej Kube. Robil spolu s ruskými odborníkmi, preto dobre ovládal ruštinu. Mňa z predošlého bydliska v Coronele vozili mikrobusom počas troch mesiacov ruskí inžinieri na ministerstvo. Pracovali na oddelení povrchového dobývania. Pri nich som si oprášil vedomosti z dvadsaťročného štúdia ruštiny v školách a celkom obstojne som už po rusky rozprával. Možno, že niečo sme nesprávne vyslovili, ale nezbadali sme to, lebo sme si trochu otupili našu pozornosť rumom. Na našej príhode sa dobre pobavili aj naši kamaráti, keď sme im ju vyrozprávali. S Jozefom sme sa spriatelili a keď sme sa potom stretli v meste, vždy sme sa pozdravili po rusky. „Zdrastvuj tavariš, skaži kak paživaješ?“ Stále sme sa zasmiali na našej podarenej stretávke v ruskom jazyku.
Ing. Marian Slavkay
(POKRAČUJEME)