Konečne som zaľahol, tešiac sa na skoré ráno, keď budem môcť uvidieť vychádzajúce slnko na oblohe a nafotiť ako sa plazí po strmých skalách Mt. Hoodu, ktorý sa vynáral z Trilliumského jazera.
Ešte dlho som sa prevracal zo strany na stranu, aby som našiel tú správnu polohu, lenže sa mi to v túto noc akosi nedarilo. Konečne som zaspal, ale nie ani nadlho, lebo naša Luci, perzská biela mačička si ľahla na moju tvár a chcela byť len so mnou. Zase som sa snažil zavrieť oči, lenže Luci chcela, aby som sa jej venoval, a tak sa ku mne začala túliť. Jej kožuštek bol veľmi jemnučký a teplučký, nemohol som ju odmietnuť.
Znovu som sa zobudil, hoci neboli ani tri hodiny ráno. Nado mnou som videl len malé biele čudo a lesklé guľôčky očí od mesačného svitu, ktoré si ma pozorne obzerali. Mal som pocit, že si ma chce podmaniť a urobiť zo mňa otroka. Priadla pri tom veľmi hlasno a začala sa túliť ešte viac. Nemohol som inak a neodolal som. Pekne som ju pohladkal a ona sa pritúlila a priadla ešte hlasnejšie. Už som aj tak spať nemohol, tak som sa v mysli začal pripravovať na dnešný naplánovaný výlet.
Vytiahol som sa z postele a Luci si ma ešte stále obzerala. Ešte ma predtým asi takto skoro ráno nevidela, a tak oči zo mňa nestiahla. Mala ich akosi prilepené na mne a darmo som sa snažil odvrátiť jej pozornosť ako to len bolo možné, nepodarilo sa mi to. Čas letel a ja som sa musel obracať, aby som stíhal prípravy na výlet.
Nakoniec sa mi podarilo z bytu ubziknúť aj s brašnou, v ktorej som mal objektívy a fotoaparát. V nej tiež samozrejme rôzne filtre, ale hlavne ten polarizačný, ktorý je tak prepotrebný pri fotení pri odrazoch vody a oblohy. Stojan som mal už v kufri auta. Dvere na garáži som len veľmi pomaly vyťahoval, aby škrípaním nezobudili moju manželku. Za necelú hodinku aj ona vstávala, potom sa vždy pripravovala do práce.
Ulice na mňa všade zívali prázdnotou a ja som sa stal zrazu samotárom v šírom poli. Semafory boli v toto ráno mimoriadne tolerantné, pretože nikde som nemusel dlho čakať a za pár sekúnd som mal vždy zelenú. Nikde nikoho, ani živej duše som na ulici nevidel dlhú dobu, kým som sa presúval na Powell Boulevard smerom na východ. Asi po desiatich minútach som dorazil na diaľnicu číslo 26 Východ a až tu som zočil prvé vozidlá. Nebolo ich veľa a za prvú polhodinku som ich videl toľko, že by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Slabšie už vidím, hlavne v noci, a tak si vždy nájdem niekoho, kto ma bude viesť do neznáma. Vyčkal som si na veľký nákladiak firmy supermarketu Safeway a nechal som ho, nech ma predbehne. Ten to s radosťou urobil, a tak som mal pred sebou niekoho, na koho som sa mohol spoľahnúť. Držal som sa za ním dobrú stovku metrov, aby mi neblokoval výhľad a naviac dostatočne ďaleko na to, že keby náhodou zrazu zabrzdil, aby som aj ja stihol bezpečne zastaviť a vyhnúť sa kolízii.
Bol som okolo sto kilometrov od mojej hory, takže som cestoval vyše hodinky a pol. Už som bol pekne ďaleko, keď som pocítil stúpanie, ktoré sa výrazne zvyšovalo. Zákruty sa začali taktiež viac hlásiť, a tak som musel trošku brzdiť môjho tátoša, aby ma nestiahol niekde do priepasti.
V diaľke sa začali mihať prvé svetlá a ja som prichádzal do miesta, ktoré som tak dobre poznal. Bol to Government Camp, kde som chcel vyčkať chvíľu, keď sa slniečko začne štverať spoza vrchov a nakúkať dole. Zaparkoval som na mieste, odkiaľ som mal dobrý výhľad. Parkovisko bolo takmer prázdne, takže výber som mal dobrý. Vyčkával som ešte chvíľu v aute pri príjemnej hudbe z rádia, ktoré si vždy púšťam a je mojím výborným spoločníkom na cestách už mnohé roky. Bez neho si ani neviem predstaviť, ako by som mohol vôbec existovať. Cítim sa v jeho spoločnosti vždy veľmi príjemne a akosi aj kľudnejšie. Občas sa s ním aj rozprávam, ale iba v tom prípade, keď mu odporujem za to, čo práve vypustilo do éteru. Väčšinou sme ale najlepší priatelia, ako aj v toto ráno. Však mi vyhrávalo tie najkrajšie melódie z rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych.
Pootvoril som na chvíľu okno a vpustil dovnútra čerstvý vzduch. Zrazu som pocítil tú nádhernú vôňu snehu a ihličnanov. Bol to ten najpríjemnejší prírodný dezodorant, ktorý mal i magickú silu a celého si ma ihneď aj podmanil. Nevydržal som dlho v aute a takmer som z neho vyskočil, aby som si mohol užiť tej nádhery. Nozdry sa mi otvárali ako žrebcovi, keď nablízku zacíti kobylku. Trošku ma však zatriasla zima, a tak som sa poponáhľal naspäť do auta, kde bolo tak teplučko a príjemne. Sedel som tam asi ďalšiu polhodinku, ale tma nejako nechcela odísť. Krájať nožom by sa dala, lebo bola taká hustá a nepriesvitná. Nad hlavou som si zrazu všimol trblietajúce sa hviezdy a hneď bolo všade viac svetla, len slniečko ešte stále spalo a neponáhľalo sa vyjsť zo svojej izbietky.
Chvíľu som váhal, ale nakoniec som sa rozhodol, že si odskočím do reštaurácie, ktorá bola hneď kúsok odo mňa. Už som tu nejaký čas nebol, a tak som pomaly vyšiel hore po schodoch priamo ku vchodu. Vonku svietila neónová ceduľka, že je otvorené, mrkol som do okien, ale nikoho som tam nevidel, tak som sa trochu znepokojil, či je to vôbec pravda. Pomaly som otváral dvere a pozeral, či tam je niekto, kto mi pomôže. Pozdravil som sa a v tom okamihu nejaký človek takmer padol na zem z vysokej stoličky na smrť vystrašený a začal koktať: "Čo si dáte na raňajky?" Povedal som mu, že by som si dal šálku kávy a šišku s džemom. "To je všetko!?" prehlásil akýsi namosúrený. "Áno, to je všetko!" Vedel som, čo si dám, takže mi menu nemusel dávať. Netrvalo to dlho a všetko mi priniesol. Chcel som väčšiu šálku na kávu, ale on mi ju nechcel dať, že väčšiu nemá. Nerozumel som tomu a mal som pocit, že je trochu neprimerane neslušný. Vyzeral dosť ospalý a asi aj preto bol podráždený, lebo som ho zobudil. Necítil som sa tu príjemne, tak som sa s raňajkami dosť poponáhľal. Išiel som zaplatiť a podišiel som k pokladnici, kde už akosi netrpezlivo postával. Vyúčtoval mi cenu a ja som mu platil dvadsaťdolárovkou. Môj účet bol päťdolárový, a všimol som si, že mi vydával dosť pomaly a kalkulovane. Najprv na pult položil dve päťdolárovky a potom päť jednodolároviek. Veľmi som sa čudoval, prečo to tak robí, ale dlho mi to netrvalo, kým som pochopil. Vedel som, že očákaval za svoju hroznú a mrzutú obsluhu aj sprepitné. Bohužiaľ, dnes to nebolo jeho ráno a ja som tiež bol trošku šokovaný, takže z tých pripravených jednodolároviek ani jednu nedostal. Porúčal som sa s veľkou radosťou, že ho už nebudem tak skoro zase vidieť.
Ešte som nejakú tú minútku pobudol v aute, ale tiež som bol už nervózny, aby som neminul východ slnka, a tak som sa radšej pobral cestou dole k jazeru. Cestička bola pekne vysvietená reflektormi môjho auta, tak som pozorne sledoval, či niekde nezočím jeleňa alebo srnu. Bolo obvyklé stretnúť ich tu skoro ráno, keď šli piť vodu do blízkeho jazera, ktoré bolo už asi len niečo okolo pol kilometra odtiaľto. Nepostretol som ani živej duše, a tak som sa autom plynule „doplavil“ až k jazeru. Na parkovisku bolo iba jedno vozidlo, ktoré tu zaparkoval nejaký rybár a pobral sa loviť.
Vytiahol som si všetko, čo som potreboval, hlavne som nesmel zabudnúť na stojan, bez ktorého by som ani fotiť niekoľkosekundové expozície veľmi nemohol. Presunul som sa na múr jazera, ktoré tam bolo umelo vybudované kvôli zachytávaniu vody a taktiež aj kvôli zdravšiemu okoliu. Bola ešte stále veľká tma, keď zrazu niekto okolo mňa prechádzal. Hneď som sa tej osobe pozdravil, ale opätovania som sa nedočkal. Bol to ten rybár, ktorý mal neďaleko pripravené udice a vyčkával na tú najväčšiu rybu. Urobil som prvé dva zábery do totálnej tmy a samozrejme na obrazovke fotoaparátu som ani nič nemohol vidieť! Postupne som stláčal spúšť a čakal na tú zlatú guľu, ktorá by mala objať túto obrovskú horu Mount Hood, ktorá sa vypínala nad jazerom. Fotil som tam nejakú dobu a zábery len tak pribúdali. Bola ich už dobrá stovka, ale slnko sa nechcelo akosi na tú moju horu vyštverať. Mohol som vidieť iba lúče zboku. Zrazu som mal už takmer dvesto záberov, a slnka nikde.
Vedľa postával s fotoaparátom ďalší nadšenec fotografovania, s ktorým som aj nadviazal družnú konverzáciu a po takmer dvoch hodinách, čo sme tam spoločne zápasili o najkrajšie zábery, mi s kľudom oznámil tú smutnú správu, že tu nikdy slnce neuvidím, lebo ono sem nikdy nechodí. To aby som šiel k Mirror Lake – Zrkadlové jazero, ktoré je iba kúsok odtiaľto, ale prístup k nemu v noci je dosť komplikovaný. Nešťastný zo všetkého som sa nie v najlepšej nálade poberal domov takmer ráno okolo ôsmej a potom ešte som sklamaný musel merať okolo 110 kilometrov.
Neúspešný a porazený...
John J Slovinec Sr