Prvá obeť nášho príbehu
(Výpoveď dcéry Ladislava Kalického Mgr. Magdy Krejzlovej-Kalickej.)
Ladislav Kalický bol nadporučík Slovenskej armády v zálohe. Patril do posádky Vojenského veliteľstva v Brezne. Z veliteľstva dostal výzvu, aby bol v pohotovosti, lebo má byť povolaný k vojsku. Laco začal konať. Zobral manželku s dcérkou Magdou a ročným synčekom Igorom a odviezol ich ku svojej mamke do Podbrezovej. Uvažoval, že keď bude slúžiť v Brezne bude bližšie ku svojej rodine v Podbrezovej. Potom sa vrátil do Dobšinej a vyčkával. Dňa 3. septembra 1944 dostal rozkaz z vojenskej posádky, že má zobrať dvoch ranených vojakov z Dobšinej a dostaviť sa aj s nimi na posádku v Brezne.
Oblečený v uniforme nadporučíka zobral auto so šoférom, ranených vojakov a vydali sa na cestu do Brezna. Pri križovatke Vernárskej cesty, zabočili smerom na vernárske Pusté Pole. Prišli až do blízkosti poľovníckej vily nemeckého generála Göringa. Vilu strážila fašistická vojenská hliadka, ktorá bola zrejme informovaná o tom, že vypuklo národné povstanie, ku ktorému sa pridala aj Slovenská armáda. Táto hliadka zastavila idúce auto. Laco Kalický vystúpil z auta so zdvihnutými rukami nad hlavou. Nemci vzdávajúceho sa slovenského dôstojníka dávkou z guľometu bezcitne zastrelili. Zastrelili aj dvoch ranených vojakov. Nikto nevie, prečo ušetrili život šoféra auta, ktorý sa vrátil s autom do Dobšinej. Nemci odpratali telá mŕtvych na okraj cesty a viac sa o nich nestarali. Nevie sa, kto odviezol telá dvoch zastrelených vojakov, ale mŕtve telo npor. Kalického ostalo ležať tam, kde ho Nemci hodili. Ľudia sa báli odniesť jeho telo, iba nejaký neznámy človek ho prikryl tér papierom, aký sa používal na pokrytie striech. Nakoľko Laca Kalického nikto nepoznal, nedostala sa zvesť o jeho smrti ani do Podbrezovej ani do Rožňavského Bystrého. Nikto nevie, prečo tú smutnú správu neoznámil šofér, ktorý nehodu prežil. Po vojne, keď sa ho viac razy Ducka Kalická pýtala, ako sa tragédia udiala, vždy tú udalosť vyrozprával ináč. Mohol to byť nejaký prívrženec fašistického Nemecka a zverskosť fašistov zahmlieval. Rodina Beláková v Rožňavskom Bystrom sa o mŕtvom tele Laca Kalického dozvedela až začiatkom októbra. Túto skutočnosť oznámili Paťovi do Slavošoviec. Paťo prišiel domov. Keď mu mamka opísala celú udalosť, že mŕtve telo jeho švagra Laca už mesiac leží na vernárskom Pustom Poli, pochytila ho ľútosť nad touto veľkou rodinou stratou. Začal rozmýšľať, ako by mohol tento problém vyriešiť. Cítil povinnosť, že švagra Laca musia so všetkými poctami riadne pochovať.
Paťo bol smelý a rozumný mladý človek. V jeho hlave vznikol plán. Preobliekol sa za sedliaka. Musel si zaobstarať použité sedliacke šaty. So strniskom na brade, neupravenými vlasmi a na hlavu si nasadil zamastený čierny klobúk. Musel si niečím zamazať aj ruky, aby ho nevypracované ruky neprezradili. Pripravil si sedliacky voz, do ktorého zapriahol kone. Na voz naložil niekoľko vriec so zemiakmi. Zobral si ich preto, aby mal zámienku v prípade, keď ho zastaví nejaká hliadka, že zemiaky ponúka na predaj. Do Hnileckej doliny sa vybral cez Roštár, Nižnú Slanú, Dobšinú, Stratenú a Pusté Pole až do Telgártu.
Cestou si obzrel miesto, kde ležalo prikryté švagrovo telo. Zistil, že situácia je priaznivá, lebo Nemci si ho nevšímali. Posedávali na dvore pri vile. Prešiel okolo vily. Nemci si ho vôbec nevšímali. Na okraji dediny sa otočil a cestou späť pri mŕtvom švagrovi zastavil. Rýchlo naložil telo Laca Kalického na voz a prikryl ho pripravenou celtou. Iste mu srdce búšilo vzrušením, ale keď bol ďalej z dohľadu Nemcov, upravil svoj tragický náklad na voze a potom popohnal kone. Bola to strastiplná cesta, lebo sa obával, že ho niekde môžu zastaviť nemecké alebo gardistické hliadky. Jeho obavy pominuli, keď sa dostal späť do Slavošovskej doliny, ktorá bola slobodným partizánskym územím. Jeho duševné napätie povolilo až keď zastal s povozom doma na dvore. S nárekom ho objímali rodičia, rodina aj najbližší susedia, ktorí ho so strachom očakávali počas celého dňa. Boli si vedomí, že Paťo nasadzuje vlastný život, aby telo švagra doviezol domov. Paťo túto ťažkú úlohu bral ako svoju ľudskú morálnu povinnosť. Nemohol mŕtve telo švagra ponechať napospas divej zveri. Unavený z ťažkého a náročného dňa ponechal mŕtve telo na starosť blízkym ľuďom, ktorí ho poumývali, obliekli a uložili do truhly, aby ho mohli riadne s poctou pochovať.
Obec Rožňavské Bystré vyšla v ústrety rodine Belákovej. Poskytla hrobové miesto na miestnom cintoríne. Vedenie obce tragickú smrť npor. Ladislava Kalického považovalo za prvú obeť Slovenského národného povstania, ktorého považovali za občana obce. Na pohrebe sa zúčastnili takmer všetci obyvatelia obce. Vtedy nikto netušil, že tento pohreb nie je posledný v rodine Belákovej. JUDr. Pavol Belák sa potom vrátil do Slavošoviec, aby plnil svoju povinnosť komisára v SNP. Pred odchodom rodičom povedal, že 7. decembra prídu domov aj s bratom Jankom.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay