V Rožňavskom baníckom spolku „Bratstvo“ sa výbor rozhodol, že členské schôdze v letných mesiacoch sa usporiadajú na významných banských, alebo historických miestach v okrese. Tým by sa spestril program schôdze, kde členovia spolku okrem správy o činnosti si vypočujú aj prednášku o mieste konania schôdze. Tohoročné leto bolo nezvyčajne horúce. Dené teploty niekedy dosahovali až 35 stupňov Celzia. Takéto teploty sú pre starých ľudí neznesiteľné, preto sme s manželkou celé dni vysedávali doma pri otvorených oknách. Máme šťastie, že náš byt je na severovýchodnej strane a slnko nám svieti do okien iba do desiatej hodiny dopoludnia, takže sa natoľko neprehrieval. Každodenné vysedávanie doma už bola nuda. Preto sme sa veľmi potešili, keď sme dostali pozvánku na schôdzu „Baníckeho spolku“, ktorá sa má konať 14.7.2017 pri Slavošovskom tuneli.
Objednaný autobus na tento zájazd bol pristavený na autobusovej stanici o 13-tej hodine. Dostali sme aj inštrukcie, že bude možný aj prechod tunela, preto si máme zobrať so sebou aj teplejšie oblečenie a dobré prenosné svietidlo.
Hoci s obavami, ale sme sa prihlásili s manželkou na tento zájazd. Manželka mala obavy z horúčav, ale som ju presvedčil, že cestu autobusom vydržíme a keď bude veľmi horúco, tak sa ochladíme v tuneli. K autobusu sme prišli včas. Boli už tam niekoľkí členovia spolku s ktorými sme sa zvítali a usadili v autobuse. Nebola až taká horúčava ako v predošlé dni, lebo od Volovca pofukoval svieži vetrík „Severák“. Za malú chvíľu sa autobus zaplnil a pohli sme sa smerom na Štitník.
Moje vedomosti o slavošovskom tuneli boli veľmi povrchné. Vedel som iba to, že v minulosti sa tunel začal raziť, ale sa nedokončil. Nevedel som v ktorom čase sa razil, za akým účelom ani príčinu prečo sa nedokončil. Matne som si spomínal na jednú správu v novinách, že pre veľmi dobrú akustiku v tuneli, sa tam konalo vystúpenie nejakého hudobného orchestra.
Cesta ubehla rýchlo. V Štítniku sme zabočili doprava a po chvíli som zazrel pri ceste tabuľu mesta Slavošovce. Bol som trochu prekvapený keď autobus nepokračoval do mesta, ale zabočil vľavo. Prešli sme železničné koľajnice a začal stúpať po dosť úzkej prašnej ceste hore strmým kopcom. Motor autobusu srdnato vrčal zmáhajúc strmé stúpanie a ostré zákruty. Išiel pomaly a cesta sa mi zdala nekonečná. Potešil som sa keď sme došli na starú rozsiahlu haldu, ktorej koruna bola upravená na rovnú plochu. Potešil som sa, že sme už v cieli našej cesty. Mýlil som sa. Autobus prešiel rýchlo rovinkou a opäť začal stúpať do kopca. Konečne sa nám začali ukazovať prístrešky pre turistov, urobené na kmeňov štyroch zrezaných stromov, stoly s lavičkami, detské hojdačky a preliezky. Všetko bolo urobené z lúpaného smrekového dreva. Pri ceste sme videli aj pekné drevené sochy vyrezané do kmeňov zrezaných stromov, ktoré stáli na svojom koreni.
 |
 |
Je to „Lunapark“, urobený ľuďmi, ktorý milujú prírodu. Na jeho postavenie použili iba prírodné materiály, ktoré im poskytli okolité lesy. Drevo a kameň. Všetko urobili dobrovoľníci lesáci, drevorezbári a obyvatelia Slavošoviec.
Autobus zastal na mieste, kde boli zhotovené dlhé lavičky z hrubých smrekových kmeňov, ktoré na vrchu boli po celej dĺžke zrezané, čím bola vytvorená rovná plocha na sedenie. V miernom kopčeku boli uložené v troch radoch nad sebou, čiže vytvorili taký malý amfiteáter. Tam sme sa všetci usadili. Oproti bol pekný prístrešok v ktorom boli dva dlhé stoly s drevenými lavičkami po obidvoch stranách stola. (Prvý obraz na predošlej strane.) Na spodnej strane prístrešku bolo ohnisko na varenie a opekanie. Pri jednom stole boli asi štyria „Výborníci“, ktorí svedomite pracovali, lebo pripravovali pre prítomných občerstvenie.
Predseda spolku Ing. Dušan Oravec schôdzu otvoril. Po prečítaní správy o činnosti Baníckeho spolku, požiadal RNDr. Ondreja Rozložníka, aby nám predniesol pripravenú prednášku o slavošovskom tuneli.
Po ukončení prednášky, bol naplánovaný peší prechod Slavošovským tunelom. Každý z účastníkov, ktorí mali záujem prezrieť si tunel, začali sa pripravovať na cestu. Obliekali si teplé ošatenie a niektorí si obuli aj pevnejšie topánky. My s manželkou sme neplánovali prejsť celý tunel nakoľko v našom veku už potrebujeme oporu pri chôdzi, preto sme si naplánovali, prezrieť si tunel asi do dĺžky 150 metrov. Boli sme zvedaví na kameninovú výstuž z kresaných kvádrov.
Vyústenie tunela sa nachádzalo asi štyri metre pod úrovňou cesty. Začali sme zostupovať po drevených schodoch. Ovanul nás chladný vzduch z tunela. Začiatok dlažby tunela bol znečistený skalami, štrkom a pieskom nanesených vodou z povrchu a zo stropu kvapkala voda, presakujúca z potoka. Po malej chvíli sme už kráčali po čistej betónovej dlažbe. Pri svetle baterky sme si prezerali kameninovú výstuž klenby a bokov tunela. Bol som až prekvapený, že výstuž tunela, 70 rokov od jej zhotovenia, vyzerala ako by bola urobená iba v dnešných časoch. Betónová podlaha nemala ani najmenšiu trhlinku. Je to skvelá ukážka kvalitnej tunelárskej práce.
Medzitým nás všetci mladi účastníci prehliadky tunela predbehli, takže sme s manželkou ostali sami. Bol som rád, že som jej mohol priblížiť prostredie podobné ako v bani, kde som po celý môj aktívny život pracoval. Vysvetlil som jej postup pri razení tunela a spôsob zakladanie kamenných kvádrov do drevenej šablóny. Tak vznikla ukážková pevná kamenná výstuž tunela. Po obhliadke začali sme sa pomaly vracať späť na povrch.
Keď sme vystupovali po drevených schodoch, zacítili sme vôňu grilovaných špekáčikov, ktoré pripravovali poverení členovia, na veľkom rošte nad žiariacimi uhlíkmi veľkej pahreby. Iba čo sme došli k prístrešku už nám Ing. Bahňák priniesol na papierových táckach špekáčiky s horčicou a s čerstvým chlebom. Nebolo potrebné nás núkať, lebo vôňa špekáčikov, nám vyvolala chuť do jedla. S chuťou sme celú porciu zjedli. Cítili sme sa veľmi dobre. Aj počasie bolo vynikajúce. Vyššia poloha, okolité lesy a svieži vetrík, bol pre nás, príjemným oživením, po dňoch horúčav strávených doma v byte.
Neďaleko ohniska som zbadal Dr. Milana Sajenka v rozhovore s nejakým chlapom v lesáckej uniforme. Členovia výboru sa o Dr. Sajenkovi vyjadrovali, že napriek vysokému veku má veľmi dobrú pamäť. Počas veľa rokov vedie kroniku Slavošoviec. Napadlo mi, že sa ho opýtam na tragickú udalosť z čias SNP, keď pri výbuchu v tamojšej papierni, zahynuli moji dvaja bratranci Belákovci z Rožňavského Bystrého.
Vyčkal som vhodnú chvíľu. Keď sa lesák rozlúčil a odišiel, pristúpil som k nemu a opýtal som sa, čo vie o tejto tragickej udalosti z roku 1944. Vtedy pri výbuchu v papierni zahynuli moji dvaja bratranci. Opýtal sa na ich mená. Boli to Pavol a Janko Belák z Rožňavského Bystrého, odpovedal som. Vedel o nich aj o ostatných, ktorí tam zahynuli, alebo boli zranení. Povedal, že v tom čase mal dvanásť rokov. Bývali s rodičmi oproti budove, kde došlo k výbuchu. Všetky tie okolnosti má zdokumentované doma. Medzitým došlo auto, ktoré ho malo odviezť domov. Ospravedlnil sa, že musí sa ponáhľať na zasadanie mestskej rady, ale aby som ho niekedy navštívil, že mi všetko vysvetlí aj ukáže fotografie z tunela aj z tej tragédie. Pred odchodom dal mi číslo MT, aby sme sa mohli dohovoriť na stretnutí, lebo často odchádza z domu za povinnosťami, ktoré má v Obecnom úrade.
Postupne sa vracali ostatní z prechodu tunela. Každému dobre padlo, pripravené občerstvenie aj s pivom. Po takej hodinke sme všetci v dobrej nálade nastúpili do autobusu a s veselým spevom baníckych a ľudových piesni sme sa vrátili domov. Každý mal z toho zájazdu príjemný zážitok.
Po príchode domov začala mi v hlave vŕtať myšlienka o Slavošovskej tragédii a nevedel som sa toho zbaviť. Vedel som o tom len to, čo nám rozprávala naša mamka. Keď sme sa nasťahovali do Rožňavského Bystrého mamka nám zakázala sa na túto udalosť vypytovať tety Margity Belákovej, aby sme jej nepripomínali túto ťažkú životnú stratu jej dvoch synov
Rozhodol som sa, že vyhľadám pravdivé informácie o tejto tragédii, lebo v rodinnej kronike, ktorú spracoval môj nebohý brat Miroslav, je to opísané ináč ako nám rozprávala mamka a ináč to opisovali niektorí občania z Rožňavského Bystrého. Preto som sa zameral na zdokumentovaní života rodiny Jána Beláka od jej vzniku, počas trvania až po veľmi smutné a tragické udalosti, ktoré túto rodinu postihli.
Asi týždeň po zájazde som sa dohodol s Dr. Milanom Sajenkom, že ho navštívim. Spolu s manželkou sme išli autom do Slavošoviec a vyhľadali dom, kde býval. Posadili sme sa v tieni košatej čerešne na dvore. Pán Dr. Sajenko nám pripravil dobrú kávu a doniesol albumy s fotkami z tunela aj z budovy „Brána“ po výbuchu. Porozprával nám ako on prežil výbuch. Bývali v budove oproti budove „Brána“. Ako dvanásť ročný chlapec sedel pri okne, kde mu mamka doniesla večeru. Pri výbuchu tlaková vlna rozbila okno, zhodila ho zo stoličky a črepiny zo skla mu poranili líce. Následky mu ostali na celý život, lebo na ucho obrátené k výbuchu slabo počuje. Potom mi daroval brožúrku v ktorej opísal dej pri výbuchu k 70-tému výročiu, tejto tragickej udalosti v Slavošovciach.
Rozmýšľal som, kde začať pátrať po pravdivých informáciach o tých tragických udalostiach, ktoré sa udiali v rodine Jána Beláka v časoch SNP . Potomkovia tejto rodiny sú Mgr. Magda Krejzlová-Kalická a jej brat Ing.Igor Kalický. Niečo som si pamätal z rozprávania Tety Margity z čias, keď sme bývali v Rožňavskom Bystrom, ale najpravdivejšie informácie mi poskytla dcéra mojej sesternice Ducky Kalickej, pani Magda Krejzlová. Preto som sa rozhodol napísať tento príbeh ako „Tragická udalosť rodiny Belákovej z Rožňavského Bystrého“.
Marian Slavkay