Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Len sa tráp, tak sa skôr naučíš španielčinu

S pribúdajúcou hĺbkou lomu pribúdala aj tvrdosť magnezitu. Momentálne už majú iba malý úsek, vhodný na dobývanie bagrom. V ostatnej časti lomu je potrebné započať dobývanie trhacími prácami. Nakoľko nemajú žiadne skúsenosti s trhacími prácami je pre nich potrebné vypracovať projekt vŕtacích a trhacích prác, čo bude moja úloha. Prehodnotiť geológiu ložiska a stanoviť pribúdajúcu tvrdosť magnezitu v závislosti na hĺbke ložiska bola úloha pre Miša, ako geológa. Mišo Lukáč už bol na druhom pobyte na Kube. Ovládal španielčinu na sto percent slovom aj písmom. Neskôr som zistil, že aj Kubáncom opravoval ich napísané správy.
Bolo to na začiatku marca 1978, v období sucha a príjemného počasia podobného nášmu letu, bez veľkých horúčav. Leteli sme z Havany do Camaguey starou Dakotou. Na letisku nás čakal riaditeľ závodu so šoférom a terénnym GAZ-om. Bol to veľmi sympatický pán, asi štyridsiatnik, v obleku, beloch. Skôr pripomínal Európana ako Kubánca. Po oficiálnom privítaní sme nasadli do auta a šofér s nami uháňal priamo do magnezitového lomu. Lom mal rozlohu asi štyroch futbalových ihrísk. Vyzeral ako veľké biele jazero. Dookola bolo vidieť zatlačenú skrývku, ktorá bola iba zemina a trávnatý porast, čiže ložisko sa nachádzalo priamo na povrchu.

Odbagrovaná bola iba jedna etáž o mocnosti asi dva metre. Bola to asi zvetralá vrstva, rozrušená tak, že ju bolo možné nakladať bagrom. Magnezit bol úplne biely ako sneh, takže po krátkom čase sa mi pred očami začali mihať kruhy. Bol som nútený zobrať si slnečné okuliare, lebo som už dobre nevidel. Riaditeľ nám v krátkosti povedal niečo o ložisku a potom so zápisníkom v ruke začal do mňa dobiedzať, aby som mu nadiktoval priemery vrtov, záber a rozteče vrtov, samozrejme aj váhu nálože do jedného vrtu. Trhacie práce si predstavoval, ako „Móricko vojnu“. Zober pušku a strieľaj. Vedel som, na čo sa ma pýta, lebo mal v zápisníku nakreslený radový odstrel v lome, čo odkopíroval z nejakej učebnice. Ešte som nevedel dobre po španielsky. Dohovoril som sa, ale iba v bežnom dennom styku s kolegami v kancelárii. Nevedel som technické výrazy pre vŕty, vŕtačky, rozteče a všetko čo súviselo s trhacími prácami. Volal som Mišovi, aby prišiel mi trochu pomôcť, aby som mohol riaditeľovi vysvetliť, čo všetko potrebujem zistiť, aby som mohol vypracovať projekt trhacích prác pre lom. On roztĺkal kladivom nejaké kusy horniny alebo rudy a ledabolo mi odpovedal: „Len sa tráp, tak sa skôr naučíš po španielsky.“ Ja som dostal šok. To som od dobrého kamaráta nečakal. Čo teraz? Horko-ťažko som mu vysvetlil, že na trhacie práce je potrebné vypracovať projekt. Vybral som notes a začal som sa vypytovať ja jeho aký má vŕtací stroj. Samozrejme za pomoci rúk a nôh. Zobral som ceruzku, zapichol do magnezitu, začal som s ňou krútiť a vrčať dŕŕdŕŕdŕŕ... qué tipo maquina tienes? (aký typ vŕtačky máš?) Odpovedal, že nemá žiadnu vŕtačku. Pýtal som sa na výbušniny, aké sa na Kube používajú. Tiež nevedel, lebo oni ešte nikdy nepoužívali trhacie práce. Aj na Miša som vymyslel búdu. Keď som niečo nevedel, povedal som riaditeľovi, aby sa opýtal Miša. Povedal som mu, aby sa opýtal ako sa po španielsky povedia „trhacie práce“. On mu zakričal „Lukas, Qué eso traceprace?“ (Lukas, čo je to traceprace ?) Mišo jeho skomoleninu nepochopil, preto sa mňa opýtal, že čo chce vedieť riaditeľ. Povedal som mu o čo sa jedná, tak zakričal „voladúra“. Prostredníctvom riaditeľa som z Miša vyťahal všetky potrebné odborné výrazy, aby sme sa zrozumiteľne mohli dohovoriť. Mišo si nemohol dovoliť neodpovedať na otázky riaditeľa závodu. Potom som riaditeľovi vysvetlil, že do budúceho týždňa mu vypracujem projekt otvárky, prípravy a dobývania v lome s použitím „trhacích prác“. Prisľúbil som mu, že vybavím na ministerstve, aby mu zabezpečili vŕtaciu súpravu, vybudovanie skladu trhavín a dodávky trhavín pre robenie radových odstrelov v lome. Riaditeľ bol nadšený. Možno Mišo bol aj trochu urazený, lebo riaditeľ mu nevenoval takmer žiadnu pozornosť. Riaditeľovým problémom bolo vyriešiť rozpojovanie magnezitu, aby naďalej mohol plniť predpísané dodávky magnezitu odberateľom, preto sa točil iba okolo mňa. Keď už sme sa na všetkom dohodli, zobral nás na správu závodu, kde nás v závodnej jedálni pohostili dobrým obedom. Riaditeľ nám povedal, že šofér nás odvezie „neďaleko“ do mestečka Santa Lucia, kde máme rezervované ubytovanie v hoteli, ktorý nesie meno mesta. Naproti hotelu je pekný bar, kde sa večer o piatej zídeme a spolu pri pivečku si posedíme, lebo on tiež býva v Santa Lucii.

Nasadli sme do gazika. Keď sa šofér dostal na hlavnú cestu, zošľapol plyn až na podlahu a auto sa rútilo plnou rýchlosťou. Cesta bola dobrá, takmer rovná, iba sem-tam bola mierna zatáčka. Šofér svedomite držal pedál na podlahe. Prešla polhodina a po meste ani chýru. Zrazu ubral plyn a začal brzdiť. Nevedeli sme čo sa deje. Vôkol boli iba trstinové polia. Nakoniec sme zistili príčinu spomalenia. Na perfektnej asfaltke sa objavila obrovská diera, hlboká asi pol metra, po celej šírke vozovky. Prešiel pomaly cez dieru a keď bol opäť na asfaltke, proces sa opakoval. Plyn na podlahu a uháňalo sa ďalej. Po hodine sme došli do „neďalekej“ Santa Lucie, čo mohlo byť asi 90 kilometrov od závodu. Predstavte si, že riaditeľ dochádzal do práce do „neďalekého lomu“ denne služobným alebo súkromným autom. Zastali sme pred hotelom. Došli sme na recepciu, kde nás už čakali, zapísali nás a dostali sme kľúč od našej izby. Otvorili sme dvere a prievan zobudil driemajúci roj komárov, ktorý sa na nás s veľkou chuťou vrhol a za chvíľu to tam bzučalo ako v úli. Mišo znalý kubánskych pomerov ihneď otvoril okno a uterákmi, čo sme mali pripravené na posteliach, sme komáre vyhnali von oknom z izby. Zavreli sme okno a do izby začal prúdiť chladný vzduch z klimatizačného prístroja, ktorý kubánci nazývali jednoducho „Aire“ (vzduch). Osprchovali sme sa a prezliekli sme si košele. Ľahli sme si oblečení na posteľ, že si trochu odpočinieme. Za malú chvíľu sme okolo uší začuli kvílivý zvuk útočiacich komárov. V lúči slnka sme zbadali, že „Aire“ nie je dobre utesnené a škárami priam vťahovalo komárov z vonku do izby.

Mišo išiel na recepciu, odkiaľ došiel aj s údržbárom, ktorý na prístroji dotiahol povolené skrutky a špáry v stene vypchal starými novinami. Zopakovali sme si vyháňanie komárov a potom sme už mali v našej izbe celkom príjemné prostredie. Blížilo sa k piatej hodine. Pobrali sme sa do protiľahlého baru na schôdzku s riaditeľom. Bar bol veľmi pekne zariadený, asi s osem metrovým barpultom a s vysokými stoličkami. V miestnosti bolo príjemne chladno. Nebol tam žiadny zákazník. Sadli sme si do stredu barpultu a objednali sme si pivo. Kubánske pivo bolo veľmi dobré s nasládlou chuťou, čo mu dodával pridaný ryžový alkohol. Ten mu dodal grády a tiež slúžil ako konzervačný prostriedok v kubánskych horúčavách. Popíjali sme dobré chladené pivo a fajčili kubánske cigarety Ligeros. Čakali sme kedy sa objaví riaditeľ. O pätnásť minút vošiel aj s manželkou. Manželka riaditeľa bola veľmi pekná žena, vkusne oblečená v ľahkej blúzke a v priliehavých rifliach. Zostúpili sme zo svojich stoličiek a po predstavení si sadli oni na naše stoličky a my sme si sadli vedľa nich. Ja som sedel vedľa riaditeľa a Mišo vedľa jeho manželky. Náš hostiteľ objednal štyri pivá a začalo naše posedenie. Mišo sa bez problémov začal rozprávať s jeho manželkou. Riaditeľ sa obrátil ku mne a pomaly vyslovujúc slová mi povedal, že veľa ráz navštívil Československo a má tam mnoho priateľov, ale najviac priateľov má v Maďarsku. Nerozmýšľajúc som sa opýtal, že prečo práve v Maďarsku. Znovu pomaly vyslovujúc slová mi povedal, že šesť rokov študoval baníctvo v Budapešti. Ja som sa naučil maďarčinu v Drnave, kde som sa oženil a v obci sa prevažne rozprávalo po maďarsky, preto som sa mu ozval po maďarsky: „V tom prípade môžeme rozprávať po maďarsky.“ Vytreštil na mňa s prekvapením oči a s takým čudným prízvukom sa ma maďarsky opýtal: „Ty vieš po maďarsky?“ Povedal som, že nie na sto percent, ale že sa dohovorím. Keď to počula jeho pani, ihneď sa obrátila ku mne a maďarsky mi povedala, že aj ona študovala na chemickej priemyslovke v Miškolci a naučila sa po maďarsky. Tak sme sa začali veľmi dobre baviť v maďarčine. Veľmi dobre im to padlo, že po dlhom čase sa môžu s niekým porozprávať jazykom, ktorý sa v Európe naučili. Riaditeľ sa dostal do svojho živlu, objednával jednu rundu piva za druhou a vyprávali mi všelijaké príhody zo študentských čias v Maďarsku, kde sa aj zoznámili a po návrate domov sa zobrali. Mišo bol odstavený. S ním sa nebavili, iba si s ním pivom priťukli a rapotali v maďarčine ďalej. Mišo sa ma potom dosť nasrdene opýtal, že čo toľko tárame medzi sebou, že nič z toho nerozumie. So smiechom som mu povedal: „Teraz ty sa tráp, možno sa niečomu priučíš.“ Všetko má svoj koniec, aj my sme sa rozlúčili. Riaditeľ nám oznámil, že si zajtra môžeme pospať, ísť na pláž a o jedenástej príde pre nás auto. Dovezie nás na závod, kde nám pripravia slávnostný obed na rozlúčku. Poobede nás šofér odvezie na letisko v Camaguey k lietadlu, ktoré o štvrtej odlieta do Havany.

V hoteli sme niečo zjedli na raňajky a išli sa vykúpať do mora. Bola tam veľmi pekná pláž a príjemná voda. Podľa dohovoru nás šofér odviezol na závod. V závodnej jedálni panoval čulý ruch. Pracovníci závodnej správy ukladali stoly do radu tak, že vytvorili dlhý stôl cez celú jedáleň. Prikryli ho obrusmi a poukladali taniere a príbory. Pani riaditeľová bola oblečená v bielom kuchárskom kostýme a bola ako hlavná kuchárka, ktorá pripravovala slávnostný obed. Dráždivá vôňa vychádzala z kuchyne, tak sme s Mišom tipovali, že čo to asi bude. Mišo znalý pomerov vyhlásil, že slávnostný obed na Kube je kongri s lechonom (lečónom). Kongri je ryža varená spolu s malými čiernymi fazuľami a lechon, je mladé prasiatko do 40 kg. Býva v kuse upečený celý bok prasaťa aj s polovicou hlavy. Vytrvalo sme čakali a už sa nám začal ozývať hlad. Po chvíli sme zasadli za stôl aj s poprednými pracovníkmi závodnej správy. Oproti nám sedel riaditeľ závodu. Po jeho ľavej ruke sedel hlavný inžinier a na pravej strane sedel vysoký kostnatý černoch, ktorý bol hlavný banský merač a geológ v jednej osobe. Tak to vyšlo, že sedel oproti mne.

Poučení riaditeľom všetci, ktorí sa mi prihovárali, rozprávali pomaly a rozťahovali ústa. Merač, ako väčšina černochov, gúľal očami a pri reči ich prevracal, že niekedy mi pripadali úplne biele, ako malé pingpongové loptičky. Potom kuchárky na čele s pani riaditeľovou nakladali do hlbokých tanierov nokerle, ku ktorým naložili veľkou naberačkou pravý maďarský hovädzí guláš. Bol pripravený na čerstvej zelenine, paprike a paradajkách s riadnou dávkou chili papričiek. Pálil ako oheň, asi aj Maďari by sa pri ňom zapotili. Keď mal každý naložené, riaditeľ mal kratučký príhovor, že obed je na našu počesť a začal obed. Mne to veľmi chutilo, lebo takú hovädzinu ako bola na Kube už v živote nikdy nebudem jesť. Jatočné zvieratá sa porážajú mladé a celý rok sú chované na zelenej tráve, čo ovplyvňuje celkovú chuť mäsa. Niektorí domáci hostia začali robiť strašné grimasy a chytali vzduch, lebo guláš veľmi pálil. Kostnatý černoch predo mnou aj zahrešil a zvolal: „Eso es muy picante!“ (To je veľmi štipľavé) Musel som potlačiť smiech, keď riaditeľ sa postavil a prikázal všetkým ako dôstojník „jedzte!“ Ukázal na mňa a pokračoval: „Je to jeho národné jedlo a keď to kritizujete, môžete ho tým uraziť.“ Každý sa poctivo napchával a niektorým, hlavne ženám, stekali po lícach slzy od páliveho jedla, ale poctivo plnili riaditeľov príkaz. Po obede sme dostali po jednej fľaši piva, čo každý veľmi ocenil. Vstal som a po maďarsky som sa poďakoval hlavne pani hlavnej kuchárke a podotkol som, že taký dobrý guláš som ani v Maďarsku nejedol. Riaditeľ to všetkým prítomným s hrdosťou preložil. Mišo sa poďakoval perfektnou španielčinou a keď sme odchádzali k autu, celý kolektív nás potleskom vyprevádzal, že sme sa cítili ako keby sme boli nejaká vládna delegácia. Po príchode do Havany som v priebehu týždňa vypracoval sľúbený projekt a urýchlene som ho poslal na Redencion. So šéfom Claudiom sme vybavili, aby jednu vŕtaciu súpravu „Craelius“ previezli zo závodu v Matahambre aj s vrtmajstrom na Redencion. Vrtmajster zaučil tamojších pracovníkov so súpravou vŕtať. Po mesiaci došiel na ministerstvo riaditeľ z Redencionu. Veľmi si vychvaľoval projekt trhacích prác a pyšne vyhlásil, že už všetko perfektne ovládajú. Keď sme začali rozprávať po maďarsky, sekretárka Mária Antonia v priebehu minúty pozháňala obecenstvo z ostatných kancelárií, aby prišli počúvať ako zneje maďarčina. Bol som niekoľko ráz na kontrole magnezitového lomu a bol som spokojný s postupom prác podľa vypracovaného plánu. Čo sa mi páčilo na Redencione, bol vzorný poriadok nielen v lome, ale aj v strojovom parku, čo sme nevedeli dosiahnuť na niektorých iných závodoch. Na tento závod a jeho osadenstvo som si zachoval veľmi pekné spomienky.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay