Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (20)

Chlapci sa zasmiali a začali vykrikovať „máme to za pár“. Moriak odišiel z čítania rozkazu nie až tak nadšene, ako si to predstavoval. Tešil sa, že mi ešte na koniec vojenčiny riadne zavaril. Na stanovený deň som pristavil vozidlo na nádvorí a išiel som sa ohlásiť k npor. Valentovi, ktorý pracoval na štábe ako náčelník chemického odmorovania a bol určený za vedúceho školy. Poznal som ho iba z videnia. Zahlásil som sa mu a po prvých slovách som zistil, že Valenta je Košičan. Spoznal som to podľa jeho prízvuku v hlase. Z nášho útvaru išlo celé chemické družstvo z technickej roty, plus ten istý počet bažantov, aby mohli nahradiť odchádzajúcich špecialistov po odchode do civilu. Z nášho autoparku odchádzalo špeciálne chemické odmorovacie vozidlo Praga V3S, nazývané ACHR. Bola to špeciálne upravená cisterna na túto činnosť. Ťahala za sebou veľký vlek, naložený dielcami poľnej odmorovacej stanice. Na korbu mojej Tatry 805 nasadli všetci príslušníci z technickej roty. Npor. Valenta si sadol ku mne do kabíny a vyrazili sme. Zbohom Želatovické kasárne, keď sa vrátim, tak do civilu budem mať ozaj iba „za pár“. Stichovice, ak si dobre pamätám, sa od mesta nachádzali na ceste smerom na neďalekú Plumlovskú priehradu. Dorazili sme do vojenského objektu. Na veľkej ohradenej rozlohe boli rozsiahle budovy s malými okienkami, pripadali mi ako väznice. Valenta nám vysvetlil, že sú to NZ-sklady (nedotknuteľné zásoby). Na okraji skladového komplexu bol veľký dvor a dve budovy. V jednej bola kuchyňa s jedálňou a druhá slúžila na ubytovanie mužstva. Autá sme zaparkovali na dvore a ubytovali sa. Nás záklaďákov bolo asi 60 a asi šesť dôstojníkov. Celkom sa nám tam páčilo. Z nášho útvaru bol aj hlavný kuchár Mišo Greš. Bol prvoročiak, ale môj dobrý kamarát.

Na druhý deň ráno začala škola, do ktorej vyhnali aj mňa. Ja, starý mazák, mám na konci vojenčiny absolvovať chemický výcvik? Behať v maske a babrať sa v nejakých otravných látkach? Sadol som si v triede do prvej lavice. Začali prednášky. Mladý poručík začal vysvetľovať chemické reakcie a na tabuľu písal chemické rovnice. Hoci som tomu rozumel, začal som predstierať, že driemem so sklopenou hlavou. Niekoľkokrát ma nechal „zobudiť“ a vykrikoval mi, že sme prišli na školenie, nie chrápať. Postavil som sa a po šarišsky som povedal: „Ta co mám sluchac, ked nič z teho nerozumím. Ja som šofér, ňe chemik. Ja z valala, u nás ľem kone a vozy chodza, ne chemia!“ Uistil ma, že sa mi to môže zísť a pokračovali sme ďalej. Ja som stále predstieral spanie a on vytrvale prikazoval ma zobúdzať. Nejako som prvý deň v škole prežil. Večer mi Mišo povedal, že zajtra potrebuje auto, lebo musí nakúpiť mäso a potrebné veci k vareniu. Dohodli sme sa, že ma príde vypýtať z vyučovania. Zase som spal. Práve mi to prednášajúci vytýkal, že iba drichmem a nedávam pozor, keď vošiel Mišo do triedy a vypýtal ma s autom na fasovanie z vojenských skladov v meste a na nákup mäsa v obchode. Nasrdený prednášateľ mi povedal: „Zmiznite, aspoň tu nebudete kaziť vzduch.“ S radosťou som odchádzal. S Mišom sme pripravili plán. Ja budem na hodinách spať a on ma príde aspoň dva razy z učebne vyvolať. Kuchárovi neodvrával ani vedúci školy npor. Valenta, lebo neriskoval, že bude jesť v jedálni nechutnú stravu. Mišo bol vyučený mäsiar-kuchár a varil vynikajúco. Asi na tretí deň v škole mal prednášku Valenta. Asi dva razy tiež ma dal zobudiť a povedal, že večer si na mňa posvieti, kde ja chodím v noci, keď na prednáškach iba spím. Vraj už sa sťažovali na mňa aj iní prednášatelia. Vtom vošiel do triedy kuchár Mišo a povedal, že potrebuje auto do mesta kúpiť potreby do kuchyne. Valenta povedal: „Slavkay, môžete ísť s kuchárom a už zostaňte v kuchyni, budete tam drevo nosiť, zametať a pomáhať čo treba. Už vás tu nechcem vidieť. Z vás už chemika neurobíme.“ Odpovedal som mu nacvičenou mojou vetou v spisovnej šarištine, že som z valala a chemii aj tak nerozumim. Tak sa iba zasmial. Vtedy začala moja najlepšia vojenská rekreácia, akú som za dva roky prežil.

S Mišom sme mali vynikajúci život. Ako hlavný kuchár potreboval denne ísť do skladu prostějovského letištného práporu, vyfasovať potrebné potraviny k vareniu. Mäso sme chodili nakupovať na faktúru do Mäsny. Žili sme si ako grófi. Raňajky a desiatu pripravoval Mišo zvlášť pre nás a pomocného kuchára. Obyčajne na desiatu prišiel aj slúžiaci deveťák (dostojník, ktorý slúžil ako dozorčí vojskového telesa, v skratke DVT). Obyčajne pripravil klasické „řízky“, alebo prírodné rezne a iné rôzne dobrôtky. Raz, keď sme brali mäso, povedal som Mišovi, aby zobral bravčovú polovičku hlavy a vnútornosti a ja pripravím „katlanoš“, čo som sa naučil pripravovať v Drnave na domácich zabíjačkách. V preklade by sme to mohli nazvať „kotlovina“, čiže v kotli sa uvarí bravčová hlava, srdce, ľadviny, jazyk a nejaké odrezky z mäsa. Zo všetkého sa narežú tenké kúsky, ku ktorým sa nareže cibuľa. Všetko sa zaleje horúcim vývarom z kotla, pridá sa trochu cesnaku, soli, korenia, štipľavej papriky a nakoniec trochu octu. Keď som to pripravil, zavolali sme aj deveťáka. Všetkým to veľmi chutilo. Deveťák bol veľmi sympatický nadporučík, ktorému tak chutil pikantný katlanoš, že keď dojedol, vytiahol z peňaženky stovku a poslal ma do najbližšej dediny kúpiť dva litre dobrého vína. S autom som bol za chvíľu nazad, tak sme si pri vínku posedeli a každý vychvaľoval môj katlanoš, že také dobré jedlo ešte nejedli. Mišo povedal, že v civile chodí po dedine robiť zabíjačky, ale u nich sa to jedlo nerobilo. Keď pôjde do civilu, tak doma na zabíjačkách ľudí prekvapí touto špecialitou. Bol teplý august. Prednášajúcim sa nie veľmi chcelo učiť v takej horúčave. O tretej končili s prednáškami. Npor. Valenta organizoval zájazd na neďalekú Plumlovskú priehradu, kúpať sa. Niekedy som sa musel aj dvakrát s autom otočiť, keď bolo viac záujemcov o odpočinok pri vode. Valenta sa ukázal ako veľmi veselý a dobrotivý veliteľ, ktorý mal zmysel pre povinnosť, ale aj zábavu. Vojakov nikdy zbytočne nebuzeroval a mal pochopenia pre všetkých.

V jednu nedeľu poobede som dostal od Valentu príkaz, aby som pristavil vozidlo. Asi okolo štvrtej hodiny došiel npor. Valenta so šiestimi dôstojníkmi. Všetci boli vyfintení, vyholení, navoňaní. Valenta si sadol ku mne do kabíny, ostatní „lampasáci“ vyskočili na korbu. Veliteľ udal smer Prostějov. V meste som zaparkoval. Veliteľ mi dôverne povedal, aby som ich čakal, že sa idú zabaviť do reštaurácie U troch kráľov, čo v tom čase bol najhonosnejší podnik v Prostějove. Vedel som ako sa dôstojníci bavia, keď som slúžil na letisku a rozjarených letcov som zvážal z reštaurácie hotela Přerov. Riadne boli „natankovaní“, že niektorých sme museli vykladať na korbu 805-ky. Môj predpoklad bol, že ani Valentova partia skôr ako o jedenástej neskončí. Bol to môj naivný predpoklad. Prešlo jedenásť, dvanásť a stále nikto. V Tatre osemstopäťke sa nedalo pohodlne spať, lebo v kabíne prekážal kryt motora. Nevedel som sa tam vystrieť. Celú noc som sa prehadzoval na sedadle, ale zaspať som nemohol. Asi o piatej ráno jeden nadporučík v zúboženom stave bez brigadírky, otvoril dvere kabíny a chrapľavým hlasom mi zavelil, že ideme na rotu do Stichovíc. O ostatných sa nezmienil, kde sa nachádzajú. Došli sme na rotu. Dal príkaz dozorčiemu roty, aby pri budíčku mňa nechal spať a ostatných má vyhnať do učebni. Prikázal mi o tejto akcii mlčať. Mladému poručíkovi vydal inštrukcie, že má prednášať celý deň a sám zaliezol do svojej izby drichmať. Blížil sa koniec augusta a chemické školenie sa malo ukončiť veľkým záverečným vojenským cvičením. Pred začatím cvičenia mal nadporučík Valenta príhovor, aby každý príslušník mal v poriadku masku a ochranné pomôcky proti útoku „yperitom“. Zo srdca som si zahrešil. Už mi len to chýbalo. Mám dva mesiace do civilu a ešte ma tu zmrzačia „yperitom“. S chemikmi to nebola sranda. Do masky som späť namontoval gumený ventil, ktorý sme si vyberali, keď sme mali chemickú trenírovku a bol nám nariadený beh v maskách. Bez ventilu sa nám ľahko bežalo. S ventilom sme sa spotili, až sa z nás lialo. Teraz to však nebude sranda. Môžu pustiť ozajstný plyn.

Ráno došla do školy komisia vyšších dôstojníkov z práporov a medzi nimi aj náš Pinďo ťap, ťap. Npor. Valenta sformoval kolónu vozidiel. Ako prvé vozidlo som bol ja s T 805-kou, za mnou dve chemické vozidlá ACHR. Jeden ťahal poľnú kuchyňu a druhý vlek s odmorovaciou stanicou. Valenta so svojimi dôstojníkmi odišli asi s tridsiatimi vojakmi, z ktorých polovica bola v ťažkých gumených oblekoch s nasadenými maskami. Niesli so sebou nejaké kanistre a škatule, určite nejaké chemické svinstvá. To neveštilo nič dobré. Prišiel ku mne Pinďo s tým, že on je veliteľ kolóny a pôjde so mnou.

Sadli sme si do kabíny, pripraveni na výjazd. Komisia dôstojníkov odišla s „gazíkom“ do terénu. Okolo jedenástej priniesol posol Hanouskovi na papieri správu. Prečítal ju a iba zamrmľal, že máme vyraziť. Otvoril strešný poklop v kabíne, zobral signalizačné zástavky a signalizoval vozidlám za nami prípravu na jazdu. Potom dal pokyn mne, aby som sa pohol a dodržiaval rýchlosť okolo štyridsiatky a on ma bude usmerňovať. Mal rozprestrenú mapu a tváril sa ako „Generál Kutuzov“ pri prenasledovaní Napoleona. Po dvoch kilometroch sme odbočili na poľnú cestu, ktorá viedla po vrstevnici cez pasienky. Prikázal znížiť rýchlosť na 25 km/hod. Pre istotu som si zaradil terénny chod. Odrazu som zbadal pobehovať medzi mladými briezkami vojakov v gumených ochranných oblekoch s nasadenými maskami. Zbystril som pozornosť a spomalil. Odrazu spoza briezok vystrekol gejzír tmavej kvapaliny do výšky asi desať metrov a smeroval na našu kolónu. Ja som pohotovo stočil volant doľava a rútil som sa po svahu dolu lúkou. Pinďo sa od strachu takmer „potentoval“. Kŕčovito sa držal sedačky s vyjavenou tvárou, nevedel pochopiť, čo sa deje. Takto som sa vyhol zasiahnutiu môjho vozidla striekaným „yperitom“. V bezpečnej vzdialenosti som spomalil, vozidlo otočil a veľkým oblúkom som sa vrátil na poľnú cestu. Pinďo už prišiel k sebe a uvedomil si, čo som urobil. „Slavkaju, je to vidět, že jste skušenej a pohotovej řidič. Šikovne jsme se vyhli útoku yperitem.“ Povedal som mu, že sa zberám do civilu a nechcem prísť domov ako žobrák, pre ich hranie sa na vojačikov. „Vždyť to byla jenom melasa, která znázorňovala yperit.“ Odkiaľ som to ja mal vedieť. Potom sme boli usmernení na zoradište zamorenej techniky a pre istotu aj moju Tatru v rámci chemickej očisty ostriekali. Obnovila sa kolóna a pokračovali sme po poľnej ceste ďalej. Cesta pokračovala aj cez les, prežili sme aj útok plynom, čo imitovali množstvom oranžového dymu z dymovníc. Tento úsek sme museli prejsť v maskách. Nakoniec prišiel „zlatý klinec“ chemického cvičenia. Na veľkej lúke postavili chemici dva obrovské stany. V jednom z nich bola poľná nemocnica s lôžkami a v druhom odmorovacia stanica, asi so šiestimi sprchami. Pri vstupe do areálu stál stolík, na ktorom boli dozimetre na meranie radiácie. Dvaja chemici v gumených oblekoch s nasadenými maskami každého premeriavali dozimetrom. Stáli sme v rade a postupovali ku stoliku. Vojaci pri stolíku niektorých, akože ranených vojakov, posielali na ošetrenie do nemocnice, ktorých sa ujali ošetrovatelia (lapidusi) a niektorých určili, že dostali v boji silnú dávku ožiarenia. Týchto posielali do odmorovacej stanice pod studené sprchy. Keď prišiel rad na mňa, kontrolujúci chemik sa mi prihovoril. Bol to Imrich Kuruc, môj dobrý kamarát z Rožňavy. Povedal mi, aby som neodchádzal preč, že uvidím srandu, keď budú odmorovať Hanouska. Keď prišiel na neho rad, „zistili“ u neho vysoký stupeň ožiarenia zo zasiahnutia radioaktívnym prachom. Keď ho dvaja chemici brali pod sprchy, Pinďo protestoval, ale keď ho neďaleko stojaca komisia vyšších dôstojníkov okríkla, tak poslušne „ťapkal“ vo vlastnoručne ušitých topánkach pod sprchy. Po osprchovaní v studenej vode, všetci nahí sa museli vrátiť k stolíku na prekontrolovanie dozimetrom. Bol to nezaplatiteľný pohľad, keď malý Pinďo medzi vysokými chlapcami kráčal ku kontrole. Príslušníci technickej roty prevažne pracovali v teréne, boli pekne opálení. Pinďo medzi nimi svietil svojou bielou pokožkou, pripadal mi ako biely žabiak. Imro Kuruc bol známy pekelník. Pri opätovnej kontrole poslal Pinďa a jedného bažanta znovu pod sprchy, nakoľko u nich „zistil“ ešte vysokú radiáciu. Obidvaja sa s nadávaním museli vrátiť pod studené sprchy. Na tom si zgustli aj dôstojníci z komisie a nezdržali sa smiechu. Týmto sa cvičenie ukončilo a všetci sme sa vrátili do školy v Stichoviciach. Dostali sme výborný obed a poobede sme nastúpili na dvor, kde bolo urobené vyhodnotenie, ktoré predniesol nejaký plukovník z Dozornej komisie. Pinďo sa chcel vytiahnuť, tak sa prihlásil o slovo: „My sme se vyhli útoku yperitem, díky pohotovosti řidiče vojína Slavkaya, proto mu navrhuji udělení pochvaly.“ Potom začal vysvetľovať, aké dôležité je všímať si situáciu na bojišti a všelijaké bla, bla bla. Nakoniec ho plukovník musel v rečnení zastaviť a celú akciu ukončil.

Na druhý deň ráno sme sa všetci vrátili ku svojim útvarom. Po ceste do Přerova mi Valenta smejúc sa povedal, že šikovne som zahral hlúpeho v škole, lebo Pinďo mu povedal, že mám Banícku priemyslovku a som z Prešova. Nie ako som to vysvetľoval, že „u nás ľem kone a voly chodzá“. Smial sa a konštatoval, že na školení sme si aj užili, aj splnili požadované preškolenie mužstva. Pri prvom stretnutí s „Moriakom“, ktorý ma už veľmi očakával, sa ma škodoradostne opýtal: „Tak co Slavkayu, jak jste si to užíval u chemikú?“ Túto otázku som očakával a mal som na ňu pripravenú odpoveď. Postavil som sa do pozoru a predpisovo zasalutoval. „Súdruh nadporučík, chcem sa vám poďakovať za rekreáciu v chemickej škole v Prostějove-Stichoviciach. Ako vodič jediného nákladného vozidla som bol určený k zabezpečovaniu dovozu proviantu pre kuchyňu, kde som vypomáhal aj ako pomocná sila. Kuchár Mišo Greš, môj dobrý kamarát, sa veľmi o mňa staral, aby som do civilu odchádzal v dobrej forme. To boli samé „řízečky, prírodné bravčové žebírko, telecí hašé“ a čo ja viem ešte aké dobrôtky mi pripravoval. Poobede sme si užívali kúpanie na Plumlovskej priehrade, no a večer na pivečko do blízkej „hospůdky“ a niekedy sme sa išli pobaviť aj do Troch kráľov v meste. Prostějov, mesto odievania, pekné a milé „švadlenky“, takže nič nám nechýbalo k spokojnosti. Bližšie informácie vám môže podať npor. Valenta. Ešte raz, moje úprimné poďakovanie.“ Na záver som rukou zobral z hlavy lodičku a uklonil sa na pozdrav. Počas môjho prejavu Moriak získaval svoju typickú farbu v tvári, až nakoniec bol krásne bordový ako pravý moriak. Na môj „džentlmenský“ pozdrav s lodičkou sa rozkričal: „Slavkaju ješte jste pořád voják i když to máte před civilem, to vás neopravňuje dělat si z vojenčiny šaškáren.“ Iba som sa uklonil a odišiel.

Na druhý deň ráno som na T 805 rozobral guľové čapy riadenia (orechy) a som nahlásil, že vozidlo je nepojazdné. Vedel som, že v sklade guľové čapy nemajú. Pribehol za mnou npor. Hanousek. Pýtal sa ma, čo mám s Tatrou. Vybral som čapy riadenia a v sklade nemajú nové náhradné. Ja už jazdiť nebudem! Vyhlásil som. Pinďo s úsmevom povedal: „Ale Slavkaju, já potřebuju skušeného řidiče. Vy jezdit budete. Ja to zařídim,“ a odišiel. Večer v rozkaze bolo vyhlásené, že za účelom prevozu malých terénych vozidiel GAZ-69 z Vojenskej rozdeľovne vozidiel v Trenčíne sa určuje vodič vojín Slavkay a veliteľ vozu npor. Hanousek. Tak sme chodili spolu s Pinďom, včas ráno rýchlikom do Trenčína, prevzal som pripravený „gazík“, s ktorým sme sa vracali do Přerova. Gazík bol v zábehu, preto mal zablombovaný karburátor, tak som mohol jazdiť iba „slimačím tempom“ asi 40 km za hodinu. Vracali sme sa cez Starý Hrozenkov. Do kopcov sa vozidlo vlieklo pomaly, ako starý unavený kôň. Do večera sme došli. Na druhý deň ráno znovu rýchlikom do Trenčína a do večera gazíkom späť do Přerova. Takýmto spôsobom som doviezol asi päť „gazíkov“ do nášho autoparku.
(POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay