Za 150 civil
V tých časoch bola na vojenčine tradícia osláviť započatie strihania metra, keď mužstvu ostávalo do civilu 150 dní. Každý mazák si musel kúpiť krajčírský meter, ktorý predstavoval vo svojich stopäťdesiatich centimetroch ostávajúce dni do konca našej vojenčiny. Organizovania osláv započatia strihania metra sa ujal výmyselník Emil Šveda. Asi trojmetrový drevený hranol natrel na bielo a červenou farbou vyznačil na ňom centimetre. Posledný dielec označil výrazne 150-kou. Po večeri, keď už lampasáci odišli domov, sme nastúpili celá autorota v bielych nočných košeliach na smútočný sprievod. Išli sme pochovať prvý centimeter z metra. Na čele sprievodu kráčal Emil v biskupskej čiapke, ktorú si zhotovil z veľkého papierového sáčku. V ruke niesol zapálenú veľkú sviečku.
Pred ním kráčali dvaja chlapi, ktorí niesli ručnú pílu na drevo. Úplne vpredu štyria chlapi niesli drevený meter. Sprievod sa pohol od hlavnej budovy k autoparku. Pán biskup Šveda nám predspevoval: „Pane štábný, hergot sakra, přistavte nám študebakra,“ my sme spievali refrén „caria za pár, za pár jedem do civilu.“ Biskup: „Přistavte nám dvanáct tater, na vojnu vám kašlem z pater.“ My zase 
refrén. Takto došiel sprievod do autoparku. Tam pílou dvaja odrezali z metra stopäťdesiatku a uložili ju do vykopanej jamy. Všetci sme povinne museli odtrhnúť z nášho metra 150-ty centimeter a s nárekom sme to hádzali do vykopanej jamy. Emil vo svojom šťavnatom smútočnom prejave v spišskom náreči pochoval odrezky a na záver zakričal: „Máme to za stoštyridsaťdeväť.“ Ozvalo sa bojové „huráááá“. S dobrou náladou sme odišli na izby, popíjali sme pivčo, niekto doniesol aj niečo ostré, takže panovala dobrá nálada. Lampasák, ktorý mal deveťáka, takticky sedel v kancelárii a k nám sa nepribližoval, lebo vedel, že by to bolo strkanie holej ruky do osieho hniezda. Od tohto dňa sme každý nosili v malom vrecku nohavíc stočený krajčírský meter. Našou povinnosťou bolo, každý deň odtrhnúť z neho centimeter. Námatkové kontroly vykonával Emil Šveda. Večer zobral so sebou štyroch najsilnejších chlapcov z roty a robil námatkové kontroly. Kto mal strihanie metra zanedbané, tomu dali riadneho „hobľa“. Čas ubiehal. Z malého vrecka nohavíc mi visel meter z číslom 70. Začínal som častejšie uvažovať o tom, kde budem pokračovať v mojom baníckom živote. Drnava? Dobšiná? Ostrava? Bol to pre mňa veľký otáznik. Napokon sa to vyriešilo samo.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay