Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (17)

Pinďo mal pred ňou až neuveriteľný rešpekt. Bývali v novom bloku na sídlisku vzdialenom asi dvesto metrov od kasární smerom k mestu. Jeho neposednosť sa prejavovala tým, že vo voľnom čase prišiel na rotu, vyhnal nás do autoparku a už sa sťahovalo. Kde stáli cisterny sme premiestnili ťahače, na ich miesto išli technické vozidlá a menilo sa všetko dookola. Opakovalo sa to takmer každý mesiac. Často prichádzal na rotu a robil nám prehliadky v skrinkách aj v šuflíkoch nočných stolíkov. Bol zvedavý ako stará baba, keď niečo našiel, ihneď sa pýtal, načo to je. Nebol zákerný, ale pre jeho zbytočné buzerovanie sme ho mali plné zuby.

Začal náš druhý rok vojenčiny. Starí mazáci po treťom roku vojenčiny odišli do civilu. Medzi mazákmi odišiel do civilu aj čatár Laube. Základnú službu prežil v technickej rote, kde však nerobil nič iné, iba aranžéra práporu. Robil nástenky, výzdoby miestností, plagáty a výzdobu celých kasární na významné sviatky, ktoré sa v tom čase slávili. Mal vysokú obéznu postavu a jeho osobné vlastnosťi boli flegmatizmus, pomalosť a lenivosť. Ak si dobré pamätám, bol to nedoštudovaný vysokoškolák nejakého umeleckého smeru, ale s veľkým talentom na kreslenie a maľovanie. Zrejme pre jeho lenivosť nemali v civile pochopenie, nenašiel si jemu vyhovujúcu prácu, tak si spomenul na zlatú vojenčinu a po dvoch mesiacoch v civile sa k práporu vrátil. Prijali ho, a dostal hodnosť čatára z povolania. Nakoľko v slobodárni pre poddôstojníkov z povolania nebolo voľné miesto, pridelili ho k autorote a umiestnili ho na našu izbu, vo funkcii veliteľa izby. My sme sa s ním poznali a sme si tykali. Chlapci, ktorí si na vojenčine viedli pamätníky, doniesli mu ich, aby im na pamiatku niečo nakreslil. Jednému chlapcovi nakreslil do pamätníka karikatúru nadporučíka Hanouska, ako stojí na váhe a mierka, ktorou sa merala výška, bola na jeho hlave a šípka ukazovala na meradle 150 centimetrov. Pri šípke bola napísané „nejmenší vojenská míra“. V jednu nedeľu po obede sme ležali na posteliach. Laube ležal na posteli pri dverách a spal. Pamätník mal položený na nočnom stolíku. Potichučky do izby vstúpil Pinďo Hanousek. Ihneď ho zaujal pamätnik na stolíku a začal v ňom listovať. Nalistoval na stránku s jeho karikatúrou. Bola perfektná, takže sa spoznal. Chytil Laubeho za teplákovú blúzu a začal ním lomcovať. „Laube, to jste se splet, Laube, to jste se splet, já mám stopadesát jedna!“ Laube sa prebral a v polospánku ani neotvoriac oči sa opýtal: „Co jéé?“„Laube, to jste se splet. Já mám stopadesát jedna!“ Laube svojím typickým kľudným hlasom odpovedal: „No có, tak jsem se splet. Já vám ten centimetr přidelám a teď mne nechte spát.“ My sme sa do tej doby tvárili, že spíme, ale na túto reakciu Laubeho sme vybuchli smiechom. Hanousek zlostne hodil pamätník na stolík a zmizol z izby. Odvtedy sme si zapamätali, že náš veľký autonáčelník má 151 centimetrov. O celý centimeter presahuje predpísanú vojenskú mieru „a to už něco znamená, že jo!“

Nastala taká bláznivá doba, že stále boli poplachy ráno o piatej, kde ja som mal za úkol ako „spojka“ takmer z celého okolia pozvážať dôstojníkov do kasární. Prápor potom bol v ustavičnej pohotovosti. Čo sa týkalo našej služby, nikto nás nepreháňal, lebo vedeli, že úspech rýchleho nástupu práporu závisi na rýchlom a presnom plnení povinností nás šoférov. Mali sme aj dobrú kvalitnú stravu, ale nemali sme možnosť ísť do mesta, na dovolenku alebo na opušťák. Boli sme basistami v zlatej klietke. Podpisovať priepustky si vyhradil náš „malý“ veľký náčelník „Pinďo“. Keď odchádzal do civilu môj kamarát zo spišskej priemyslovky Milan Renčok, dal mi dobrú radu. Ak nám „Pinďo“ nepodpíše vychádzky na nedeľu, máme sa dvaja ustrojiť s páskou „Dozorčí roty“. Tak bez povolenia môžeme prejsť cez vrátnicu s odôvodnením, že ideme k autonáčelníkovi. S vypísanými priepustkami máme ísť do bytu a tam ho požiadať o podpísanie. Okamžite to podpíše, lebo jeho manželka mu vynadá, že priepustky nepodpísal. Po dlhom čase bez vychádzky som to povedal Cyrilovi Kyseľovi. On sa toho chytil. V jednu sobotu vyhlásil, aby si každý vypísal priepustku do kedy potrebuje. Väčšinou sme si vypisovali priepustky do 12-tej hodiny, ale niektorí, čo mali frajerky vo vzdialených obciach si vypísali až do štvrtej hodiny rannej. Ja s Cyrilom Kyseľom sme si dali na rukáv červenú pásku „Dozorčí roty a Pomocník dozorčího roty“. Na opasok útočné nože a s priepustkami sme sa vybrali k bytu autonáčelníka. Na vrátnici nebol problém, lebo tam slúžili chlapci z Technickej roty. Našli sme činžiak, vystúpili na druhé poschodie a zazvonili. Otvorila nám jeho pani. Príjemne sa usmievala a pozvala nás ďalej. Opýtala sa, či sme prišli za manželom. Prikývli sme, ona otvorila dvere jedálne a zavolala: „Miloši, máš návštevu.“ Pinďo vybehol v teplákoch a papučiach a ihneď sa vyplašene opýtal, čo sa stalo. Cyril mu vysvetlil, že tri týždne nikto z roty nebol na vychádzke. Šoféri pracujú celý deň a keď je potrebné aj v noci. Sťažujú sa, že žijú ako vo väzení. Ako staršina roty na domáhanie sa vojakov doniesol podpísať priepustky. Pinďova manželka, „česká máma“ so zásterou, si založila ruky v bok a káravým hlasom na neho zhúkla: „Miloušííí! Tys jím to nepodepsal?“ Vyplašený Pinďo vytrhol Cyrilovi zväzok priepustiek z ruky a previnilým hlasom rýchle vykrikoval: „Evičko , já to podepíšu, ihned to podepíšu.“ V rýchlosti vybral z kredenca plniace pero a bez kontrolovania podpisoval jednu priepustku za druhou. Za chvíľu podával balíček priepustiek Cyrilovi, ale s pripomienkou, že ako staršina roty má dohovoriť mužstvu, aby to neprehnali so starorežnou a s pivom, lebo môže byť poplach, a na každého vodiča čaká povinnosť, určená v rozkaze. Poďakovali sme sa a odišli. Počas cesty do kasární sme sa rehotali a opakovali jeho výkrik „Evičko, podepíšu, ihned to podepíšu“. Došli sme na rotu ako Cézar z úspešného ťaženia. Cyril mávajúc priepustkami vykrikoval „chlapci máme to!“ Rev, výkriky radosti a chlapci, ako keby bol poplach, za chvíľu boli obleční a vyfintení vo vychádzkových uniformách.

Organizovaný spoločný nepovolený odchod  cez plot, pod  dohľadom „dozorčieho autoparku“ (dolu s páskou na rukáve).		Veselá parta šoférov pred odchodom na zábavu.  Ja som za volantom. Číslo 180 na kapote "gazíka" vyjadruje koľko dní máme do civilu.

V Želatoviciach bolo posvícení (u nás odpust, hody). Tak sme sa vybrali na zábavu. Vychádzka a zábava dopadli veľmi dobre. Celý týždeň bola v rote dobrá nálada a prevládali pokriky „Evičko, podepíšu“, po týždni sa blížila nedeľa. Podľa porekadla „s jedlom rastie chuť“ si chlapci šoféri začali vypisovať priepustky až do rána. Prinútili nás znovu ísť s Cyrilom za Pinďom, dať podpísať priepustky. Znova ustrojení ako „dozorčí roty s pomocníkom“ sme kráčali k bloku nášho autonáčelníka. Cestou sme si robili posmešky, ako bude Hanousek vykrikovať „Evičko, podepíšu“. Prišli sme ku vchodovým dverám, vtom sa dvere otvorili a v nich stál zlomyseľne sa škeriací Pinďo. Bol ustrojený vo vychádzkovej uniforme s dohodou cez rameno (dôstojnícký opasok), dobre sme nespadli z nôh. Zmohli sme sa iba na salutovanie, vystretí ako sviečky. On sa nás so zlomyseľným úsmevom opýtal: „Copak kluci, co dobrého jste mi přinesli?“ Cyril sa zakoktal: „Chce... chce... chceli sme podpísať priepustky.“ „Jó. Proč né? Vždyť jste mladí.“ Vytrhol balíček priepustiek Cyrilovi z ruky a povedal, že ideme na rotu a do autoparku skontrolovať aký máme poriadok. Už sme vedeli, čo bude nasledovať. Bola to Sodoma-Gomora. Obsah našich skriniek sa ocitol na dlážke chodby. Keď to bude vzorne uložené, tak ho máme zavolať z kancelárie. Potom prišli na rad postele, umývanie nočných stolíkov. Asi okolo piatej sa išlo do autoparku a tam nás začal buzerovať zase s presunom vozidiel, dal nám pozametať celý autopark. Nervozita medzi nami rástla. Začali sa ozývať výkriky, ako „zajtra seriem ísť na jazdu, nech si jazdí Pinďo aj s Polákom“ a ešte aj iné nie najslušnejšie nadávky, ktoré si on vypočul. Nedal to na sebe poznať a pokračoval v buzerovačkách. Jeho túžba po pomste ho úplne zaslepila. Začal kontrolovať kabíny áut, a to nemal robiť. Otvoril dvere na Tatre osemstopäťke Janka Paraniča. Vyškrabal sa do kabíny a v zadnom čele bola plechová kapsa na doklady. Vybral z nej doklady a veľký mäsiarsky nôž. Janko vozil stráže na letisko a často im vozil aj stravu. Nôž potreboval na rozrezanie chleba. Paranič bol výborný chlapec, ale keď sa naštval, tak sa nekontroloval. Pinďo víťazoslávne začal Janovi ukazovať nôž a stále sa vypytoval: „Co je tohle, Paraniči, nač to máte při dokladech?“ Jano natiahol ruku a dosť drzo mu povedal, aby mu nôž dal. Keď mu ho Pinďo podal, namieril špic noža na jeho prsia a po východniarsky zlostne povedal: „Naco mi toten nož? Na to, že ked me dakto nasere, ta ho s totým nožíkom zarežem.“ Pinďo začal hlavou mykať zo strany na stranu, ako keby u nás okolo stojacich hľadal ochranu. My sme sa nezdržali a vybuchli do smiechu. Paranič červený v tvári, mu drzo vybral doklady z ruky a spolu s nožom to dal naspäť do kabíny. Potom sa obrátil k Pinďovi a povedal mu, že my máme právo aj na večeru aj na odpočinok. Keď nás mieni aj naďalej buzerovať, zajtra nenastúpime na jazdu. Potom zavelil, že sa ideme najesť. Húfne sme sa pohli k odchodu. Pinďo, keď sa prebral z ohúrenia, začal vykrikovať: „Jó kluci, už já jsem taky chtěl končit, běžte se najíst,“ ale ostal stáť pri osemstopäťke, asi sa bál k nám zaradiť.

Na každom večernom rozkaze sme čakali, aké dôsledky vyvodí voči Paraničovi. Dočkali sme sa až v piatok. Už sme boli vopred dohovorení, čo urobíme, keď mu uložia nejaký trest. Rozkaz čítal Moriak. Autonáčelník vyslovuje „dútku“ vojakovi Paraničovi, za nevhodné správanie sa a navádzanie mužstva k neplneniu rozkazu. Celá rota sme zrevali „slúžime ľudu“, čo sa zvyklo vykríknuť pri udelení nejakej pochvaly alebo povýšenia. Začali sme sa smiať. Moriak očervenel, ale nič nezmohol, iba fistulovým hlasom zaškriekal „pozor, rozchod“. Dali sme im najavo, že úkoly si vieme plniť, ale nie sme nejaké handry, aby sa na nás vyžívali v rôzných buzerovačkách. Od tejto pamätnej príhody v autoparku nás Moriak s Pinďom prestali vo voľnom čase buzerovať. Nároky na autodopravu boli u práporu veľké. Boli prípady, že museli jazdiť aj velitelia čiat a raz si pamätám ako z V3S-kou išiel aj Pinďo. Vo V3S boli pedále od sedadla veľmi ďaleko. Aj ja som potreboval riadne naťahovať nohu, aby som riadne vytlačil spojku. Pinďo na spojku vôbec nedosiahol. Keď chcel preradiť rýchlosť, zmizol pod volantom, stlačil spojku, zaradil rýchlosť a celý šťastný sa vyhupol na sedadlo. Bolo to komické a riadne sme sa z jeho krasojazdy nasmiali.

Neviem, čo spôsobilo situáciu v našom útvare, že sme mali sústavnú pohotovosť na rote, takže žiadne priepustky, opušťáky ani dovolenky sme zase nedostali. Také stavy pohotovosti vznikali pri sebamenšom svetovom napätí, napríklad nepokoje v Maďarsku v roku 1956, kríza pri Suezskom prieplave a niekedy stačil aj prelet nemeckého lietadla v blízkosti našej západnej hranice. Ihneď sme museli jazdiť so samopalmi v kabíne auta, vybavení dvomi zásobníkmi ostrých nábojov a jedným útočným granátom. Často sme tú výzbroj zabudli vrátiť staršinovi. Zbadali sme to až pri upratovaní kabíny. Mali sme potom ťažkú úlohu vyčistiť samopal, ktorý bol červený ako „líška“. Prišli veľkonočné sviatky. Do civilu nám ostávalo ešte 180 dní. Niektorému vysokopostavenému lampasákovi niečo preskočilo v hlave a vyhlásili pre autorotu počas sviatkov „trvalú pohotovosť“. Niektorí chlapci, čo mali frajerky v blízkom okolí, už sa pripravovali na oblievačku, a niektorí niekde na zábavu. Riadne nás to naštvalo. Rozhodli sme sa, že pôjdeme bez priepustiek na zábavu do Želatovíc a zabezpečili sme si, že v noci o druhej príde pre nás šofér s T-805, ktorý mal pohotovosť u Dozorčieho práporu. Vyobliekaní vo vychádzkových uniformách odišli sme do autoparku, kde sme medzi garážami mali urobený prechod cez plot. Ešte sme sa ako frajeri odfotili a potom húfne preliezli plot a kráčali sme po poľnej ceste do Želatovíc.

Zábava nám vyšla na jednotku s hviezdičkou. Bavili sme sa výborne, lebo v Želatoviciach boli veľmi dobrí ľudia. Veľká telocvičňa bola prekrásne vyzdobená na veľkonočný motív. Po stenách viseli obrazy znázorňujúce príchod jari, kuriatka, zajačiky, vajíčka a výjavy zo šibačky. V zadnej časti telocvične boli zhotovené z divadelných kulís dve izby. Smer príchodu ukazovali veľké šípky s nápisom „Očistec“ a do druhej „Peklo“. Ihneď pri vchode sa nás ujali starší chlapi usporiadatelia a priateľsky nás privítali. Potom nám povedali, že predtým, ako začne zábava, sa musíme ísť očistiť od hriechov do „Očistca“. Odviedli nás celú partiu do miestnosti, kde nás vítal Anjel s Čertom. Anjela predstavovala pekná dievčina, ktorá držala veľkú tácku, na ktorej rozvoniavali tradičné „Hanácke bochte“, ktorými nás ponúkala. Milo nás tým prekvapili. Nestačili sme ani zjesť buchtu, keď čert zobral so stola tácku, na ktorej boli „frťany“ (štamperlíky) Starorežnej. Spustil na nás typické čertovské „Brrrrrr! Brrrrr! Brrrrr! Zapijte to kluci pekelnou vodou, ať vám tý bochte nepoškodí.“ Každý z nás povinne vypil po dva štamperlíky. Boli sme v pomykove, chceli sme tie štamperlíky zaplatiť, ale usporiadatelia nám to nedovolili, povedali že sme ich hostia. Postúpili sme ďalej do pekla, kde nám dievčatá – čertice núkali papierové červené srdiečka s číslami. Každý sme si kúpili srdiečko a nevedeli sme, čo bude nasledovať. Vysvetlili nám, že zábava začína srdiečkovým tancom. Usporiadateľ bude vyvolávať pána a dámu s rovnakým číslom, a takto budú zostavené páry pre otvárací tanec zábavy. Dychovka, ktorá bola umiestnená na balkóne nad vchodovými dverami zahrala krátke fanfáry a usporiadateľ začal vyvolávať jednotlivých pánov a dámy podľa čísiel. Za malú chvíľu sa parket zaplnil. Hudba spustila valčík a potom ho striedala polka s foxtrotom. Na parkete sa točili páry rôzneho veku. Mladí, starší, ale bolo vidieť aj dedka s babičkou, ako si užívali zábavu. Potom mladí zorganizovali tanec s metlou, kde jeden mládenec bol navyše a tancoval s metlou. Hudba rázne prestala hrať a vtedy si mládenci museli vymeniť tanečnice. Na parkete všetko poplašene pobehávalo a ktorý mládenec si nestihol vymeniť dievča musel tančiť s metlou. Potom sa to zmenilo tak, že nadpočetná bola dievčina. Neskôr dobre naladený mladý manželský pár začal s organizovaním „hada“, ktorý sa sformoval a pozostával možno až z dvadsiatich párov. V tanečnom rytme sme vyšli von zo sály vchodovými dvermi a vrátili sme sa bočnými dvermi späť. Vodca rozpustil „hada“ a tančilo sa dalej. My „východniari“ sme si uvedomili, že zábava na Hanej je na vyššej kultúrnej úrovni ako u nás doma. V tom čase na východniarskych dedinách sa málokedy skončila zábava bez bitky, ku ktorej stačila hocijaká maličkosť. Stačilo, že niektorý mládenec rozkázal cigánom „totu hraj“ a bol oheň na streche. Zákonite nastala „mastenica“ a bili sa všetci hlava-nehlava. Čas nám rýchle ubiehal. Ani sme sa nenazdali a „šofér-bažant“ stál pri dverách sály. Ťažko sa nám lúčilo s milými dievčatami, poďakovali sme sa usporiadateľom a organizovane sme naskákali na „kocúra“ (Tatru osemstopäťku). Za päť minút už sme boli na rote. Všetko prešlo hladko. Nikto nás nekontroloval, nikto z nadriadených nič nevedel. Za niekoľko dní mi však „Pinďo“ povedal: „Slavkaju, vás videli na velikonoční nedeli na zábavě v Želatovicích.“ Odpovedal som mu kľudne, že ma nemohol nikto vidieť, lebo nám priepustky nepodpísal. Ten, čo vám to povedal, sa zrejme na zábave ožral a mal z toho mindráky alebo rôzne vidiny a bohvie koho videl. Len krútil hlavou a hrozil mi prstom s poznámkou Slavkaju, Slavkaju a odišiel. Na túto zábavu sme však všetci mali veľmi dobré spomienky. Patria medzi tie, ktoré ma aj dnes potešia.

(POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay