Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (6)

trávil každú voľnú chvíľu. Po mojom odchode do baníckeho učilišťa prevzala letisko armáda a v jeho blízkosti vystavali kasárne, ktoré pozostávali z dvoch veľkých murovaných budov. V jednej z nich bola kuchyňa s jedálňou a v druhej sídlil štáb s hlavným veliteľom útvaru, plukovníkom Duľom. Na ubytovanie mužstva boli postavené montované drevené baraky, s ktorými sa v tomto povojnovom čase riešila potrebná urýchlená výstavba v celom Československu. Do jedného z týchto barakov nás ubytovali. Bola tam predizba, WC s umyvárkou a sklad na zbrane. Zbytok baraku tvorila jedna veľká izba, v ktorej boli pripravené pre nás postele. Na vykurovanie slúžila malá piecka, známy „Petrík“. Kúriť sme v nej mohli iba do ôsmej hodiny večer. Po tomto čase musela byť piecka odstavená, vyčistená, popol a zbytky uhlia vynesené. Na každej večernej prehliadke dvierka pece boli otvorené a šuflík na popol vytiahnutý. V predizbe bol stolík pre službu, ktorú vykonávali tamojší vojaci. Okrem iného mali za povinnosť prikladať nám do piecky, keď sme boli na skúšobných jazdách. Často sme ich museli podplácať cigaretami, aby pri návrate z jazdy bolo v izbe teplo. Každý z nás si v novej ubytovni našiel svoje miesto. Začali sme si postieľať postele a vybaľovať svoje veci. Do izby došiel zavalitý čatár, ktorý sa nám predstavil ako náš veliteľ čaty počas trvania kurzu. Keď sme sa ako-tak usalašili, čatár nás dal nastúpiť a odpochodovali sme na obed. Jedáleň bola priestranná a bolo v nej zima ako v psinci. Vôbec nefungovalo ústredné kúrenie, ktoré poškodili veľké mrazy. Iba máličko tepla vychádzalo z kuchyne cez otvorené okienko na vydávanie stravy. Na stole boli pripravené taniere a hlboké misy s polievkou. Potom sme s tanierom išli k okienku pre druhé jedlo. Neboli sme z toho nadšení, ani z ubytovania, ani z kvality stravy. Nedalo sa to prirovnať k našim kasárňam v Přerove.

Na druhý deň sme začali kurz v priestrannej učebni. Vo vedľajšej miestnosti boli umiestené perfektné trenažéry, ktoré boli zostrojené z vyradených vozidiel takmer všetkých typov používaných v armáde. Tento kurz bol organizovaný na vysokej technickej úrovni. Rozširoval naše vedomosti o vojenské predpisy, jazdy v kolónach, nočné jazdy s bojovými svetlami. Svetlá boli zakryté plátenými poťahmi, na ktorých bola špára 2 krát 10 cm, cez ktorú mohlo preniknúť tlmené svetlo reflektora, čo veľmi slabo osvetľovalo cestu. S takýmito svetlami sme robili v noci presuny, čo bolo veľmi náročné. Učili nás aj prácu regulovčíkov, za denného svetla aj v noci. Našu výučbu nám sťažovala tuhá zima, akú sme dovtedy nezažili. Teploty v noci poklesli až pod mínus 25 stupňov a cez deň to nebolo o nič lepšie. V takejto treskúcej zime sme chodili na cvičné jazdy, ktoré boli organizované na celý deň. Budíček o piatej, raňajky o šiestej, pri ktorých sme dostali suchú stravu na obed. Na dvore bola pristavená kolóna z vozidiel: 2 T- 111, 2 T- 128, 2 Praga V3S, 1 GAZ 69 a 1 bojový Škoda tudor. Každý účastník kurzu dostal rozpis jázd, kedy a na ktorom vozidle bude mať jazdu. Stojedenástky Tatry a Vetriesky mali plachty. Bolo nám povedané, aby sme sa teplo obliekli, lebo na korbe auta nám bude zima. Aby sme si zobrali deku z postele. Viac hláv, viac rozumu. Uvedomovali sme si, že v takej zime na korbe auta nebude nijaká slasť. Preto sme sa dobre poobliekali. Teplé gate, nohavice z vychádzkovej uniformy, na ne sme si natiahli nohavice pracovnej uniformy, pod blúzu sme si obliekli teplákovú blúzu a zimný plášť. Veľmi zlé to bolo s obutím. Na nohy sme si nemohli obuť hrubú vrstvu ponožiek, aby nám noha v baganči nebola tesná, lebo vtedy noha skôr omrzla. Preto sme si na teplé podkolienky natočili iba tenké onuce. Takto ustrojení sme naskákali na korby áut a zabalili sa do deky. Kolóna sa pohla. Naša trasa bola Prešov – Michalovce – Stropkov – Bardejov a cez Sabinov späť do Prešova. Vyrazili sme ráno pred siedmou a vrátili sme sa večer o deviatej. V intervaloch jeden a pol, až dve hodiny kolóna zastala a uskutočnila sa výmena vodičov. Čas strávený na korbe auta, pri mínus 20 stupňoch, bol na nevydržanie. Každý sa tešil, keď vyšlo na neho poradie jazdiť. Rýchle sme si museli zobliecť zimný plášť a sadnúť do kabíny. Boli sme skrehnutí, tak sme si museli šúchať ruky, aby sme mohli vôbec zaradiť rýchlosť a pohnúť sa s vozidlom. Za malú chvíľu sme sa v teplej kabíne začali potiť, lebo sme boli teplo oblečení. O to horšie bolo nasadať späť na mrazivú korbu auta.

Pamätám si na jeden večer, keď sme sa vrátili až o desiatej z jazdy. Premrznutí a hladní sme sa ponáhľali do jedálne na večeru. Nejaká premúdrená vojenská hlava nariadila službe, aby nám prichystali večeru do tanierov. Na stole nás slávnostne čakali v tanieroch zemiaky na kyslo s fašírkou. Naložené v čase večere, asi o šiestej hodine večer. Do nášho návratu v nevykúrenej jedálni všetko zamrzlo. Na povrchu omáčky sa utvorila lesklá vrstva ľadu. Pri okienku na výdaj stravy sedel driemajúci kuchár. Oznámil nám, aby sme prišli ku okienku so zamrznutou večerou, že nám tam cvrkne trochu teplého prívarku, aby sa nám ľad v tanieri rozpustil. Veľmi to jedlu pomohlo, asi tak, ako mŕtvemu okuliare. Ľad nám chrúpal v ústach, ale náš hlad si veľmi nevyberal. Poctivo sme to každý do seba napchali, za doprovodu vulgárnych poznámok na vojenskú múdrosť našich drahých „lampasákov“. Mohli sme si to dovoliť, lebo keď naši dôstojníci pri návrate zistili situáciu v jedálni, predvídavo sa z nej vytratili, ako prd z gatí. Na druhý deň sme sa v učebni sťažovali na neľudské podmienky v mrazoch na korbe auta a na zamrznutú večeru. Veliteľ šoférskeho výcviku nám to s oduševnením vysvetlil, že si musime na bojové podmienky zvykať. Nadšený svojou múdrosťou použil výrok slávneho ruského vojvodcu Suvorova „ťažko na cvičisku, ľahšie na bojisku“. S ľahkým úsmevom tam stál víťazoslávne, v domnienke, ako nás uzemnil. Možno by mu zmrzol úsmev na tvári, keby bol počul nami šomrané nadávky, okrem tradičných slovenských, získal aj mená rôznych zvierat z africkej džungle.

Mrazy neustupovali, ale nadobúdali na sile. Blížil sa deň cvičnej jazdy. Keď sme si pomysleli na mrazivé galeje na korbe auta, dohovorili sme sa, že deň pred jazdami nafilmujeme epidémiu chrípky. Ráno na rozdelení sa dve tretiny z nás prihlásili na vyšetrenie k doktorovi, pre príznaky chrípky. Dohovorili sme sa, že sa budeme sťažovat na malátnosť, kašel, bolenie hlavy a niektorí sa pokúsia aj nafilmovať zachrípnutie. Náš čatár nás odviedol v pochodovom útvare na ambulanciu lekára. Doktor nás bral dnu po piatich. Posadili sme sa na stoličku, lapiduch (ošetrovateľ) nám dal pod pazuchu teplomer a za prísneho dohľadu nám merali teplotu. Nikto z nás nemal ani len zvýšenú teplotu. Zrejme doktorovi už volal náčelník kurzu, lebo na stole mal pripravené dve veľké uhorkové fľaše plné bielých piluliek. Doktor vypočul naše ťažkosti a dal si to dokopy, tak mu to mohlo pripadať, že sme sa naučili zborovú recitáciu na tému „epidémia chrípky“. Pokým sme sa obliekali, už vchádzali noví maródi, ktorých usadil a už sa ich nepýtal aké majú ťažkosti, ale sa ich opýtal: „Hejže ťa bolí hlava, kašleš, pichá ťa v pľúcach,“ a dopodrobna vymenoval všetky nami prednesené ťažkosti. Každého z nás vyprevadil z ambulancie takto: „Večer si naber v kuchyni horúci čaj a zoberieš tieto pilulky.“ Trhal kúsky z papiera, rukou nabral hrsť piluliek z uhorkovej fľaše, a „úhľadne“ pokrčený balíček podával každému z nás so zlomyseľným úsmevom na tvári. Ako sme vychádzali z dverí ambulancie, hádzali sme papierové gundže s pilulkami do snehu so šťavnatými nadávkami. Náš tlstý čatár si uštipačne z nás uťahoval: „Ježišmaria, stal se zázrak. Stačilo vám vidieť doktora s lapiduchom a už jste uzdravení.“ Aj jeho sme s mrmľaním posielali do teplých krajov.

Prišiel piatok a scenár cvičných jázd sa opakoval. Maličký prínos malo opatrenie, že výmeny vodičov vozidiel sa skrátili na jednu hodinu. Zima bola krutá. V našom baraku zamrzol odtok z kúpeľne aj zo záchodov. Na veľkú potrebu sme chodili do WC pri jedálni a v noci sme „čúrali“ od vchodových dverí do WC, rovno na podlahu. Odtok to nemalo, tak sa z moču utvorilo príšerne zapáchajúce jazierko. Prišli nejakí inštalatéri v gumákoch a snažili sa odtok prepchať. Nepodarilo sa, lebo odtokové potrubie bolo zamrznuté vonku v zemi. Zapáchajúce jazierko nám prinieslo aj malú výhodu, lebo na večernú prehliadku nechodili dôstojníci, iba náš tĺsťoch čatár. Ten na naše sťažnosti mal pripravenú odpoveď: „Vyčkejte do března, když led roztaje.“ Pre krutú zimu sme mali tichý súhlas kúriť v „Petríku“ aj v noci. Pod piecku sme podložili pozinkovaný plech, celý plát 2 krát 1 meter. Zodpovednosť za bezpečnosť pri vykurovaní mal Cyril Kyseľ, ktorého určili za veliteľa izby. Odpadli nám poobedňajšie „trenírovky“ a podobné buzerovačky, lebo ani veliteľom sa nechcelo behať v dvadsaťpäť stupňových mrazoch. Čas mimo učební sme trávili na izbe rôzne. Niektorí spali, viac partií hralo karty a našli sa aj šachisti. Bol to trochu jednotvárny život. Aby sme sa nenudili, spestril nám ho Emil Šveda z Markušoviec. Nám pripadal trochu utiahnutý a taký samotár. Nevedeli sme, že za maskou skromného chlapca sa skrýva čertovo rebro, výmyselník-pekelník. Cyril Kyseľ bol chlapisko ako hora. Pochádzal z nejakej dedinky blízko Krompách. Jeho otec bol bača. Dostal výhodnú prácu baču v Čechách, kde sa celá rodina presťahovala. Cyril sa tam vyučil za zámočníka, takže ovládal perfektne češtinu. Bol to veľmi kamarátsky chlapec a mal tiež taký „ampliónový hlas“, veľmi vhodný na velenie. Mal však svoju slabosť, tvrdý spánok, že by ho nezobudil ani výstrel z kanóna pri posteli. Pri rannom budíčku sme ho za ruky potiahli do sedu. Ostal sedieť ako Budha a nevnímal, čo sa s ním deje. Na zborový krik „vstávaj“ horko-ťažko otvoril oči. Trvalo mu to určitý čas, pokým úplne precitol. Túto jeho vlastnosť využil Emil, ktorý s Cyrilom začal predvádzať hotový cirkus. Cyril si poobede ľahol na posteľ a zaspal. Emil ho na skúšku poťahoval za ruky, za nohy a keď zistil, že na to vôbec nereaguje, tak začal vyvádzať s ním všelijaké vylomeniny. Raz mu zubnou pastou namaľoval na tvár okuliare, do uší naušnice, aj fúzy s bradou. Druhý raz na podobný úkon použil čierny krém na topánky. Cyril sa potom každého vypytoval, kto mu to urobil, ale nikto nič neprezradil. Každý sa vyhováral, že nič nevidel, lebo spal. Nemohli sme Emila prezradiť, lebo bol malý špunt a Cyril by ho bol zlomil na dve polovice. Začali sme Emilovi dohovárať, že stačilo, aby už dal Cyrilovi pokoj. On iba spokojne odpovedal: „Ta co, šak še umyje, šak sranda muší byc.“ Emilovi sa už vymazávanie Cyrila málilo. Neviem, kde zohnal dva klince a pribil Cyrilovi papuče k podlahe. Ten, keď vstal, vsunul nohy do papúč a keď chcel vykročiť spadol ako podťatý strom v lese. Vrchol však bol posledný Emilov kúsok, keď jedno poobedie spiacemu Cyrilovi navliekol na ruku baganču a slamkou mu začal šimrať popod nos. Dvere nechal otvorené, aby mohol utiecť. Cyrila prebudilo šteklenie pod nosom a inštiktívne si rukou chcel chytiť nos a s bagančou si zasadil boxerský pravý hák. Na nešťastie mu podkovička na baganči rozťala vrchnú peru. Emil vybehol von do predizby. Cyril vstal, krv sa mu z pery rinula. Keď úplne precitol, sčervenel od zlosti. Chodil od jedného k druhému, chytal nás pod krk, triasol nami a chcel z nás vypáčiť, kto mu tie svinstvá robí. Oborili sme sa na neho, že sme tiež spali, odkiaľ to máme vedieť. Nič sa nedozvedel. Ináč kamarátsky Cyril sa uzavrel do seba a s nikým sa nerozprával, iba odmerane služobne z pozície veliteľa izby. Emilovi sme povedali, že stačilo. V prípade, že mu ešte niečo urobí, už ho nebudeme chrániť, ale povieme mu všetko. Po tomto incidente sa Emil utiahol do svojho pôvodného samotárčenia. Prešiel týždeň, nič zvláštneho sa neudialo. Bola večerná prehliadka. Podľa vojenských predpisov sme všetci boli v dlhých bielych nočných košeliach. Keď z prehliadky odišli, postávali sme okolo piecky, z ktorej vôkol sálalo príjemné teplo a rozprávali sa o všeličom. Cyril spachtoš nás ignoroval, ľahol si na posteľ a za malú chvíľu spokojne odfukoval. Pekelník Emil si to všimol. Prišiel s nápadom, že vie Cyrila vyvolať, že bude v spánku chodiť po izbe. Oponovali sme mu, že je to nemožné a dohovárali mu, aby dal Cyrilovi pokoj. On nám oduševnene začal vysvetľovať, že mu nič zle nespraví, iba zoberie zrkadlo a zapálenú sviečku. Sviečku dá pred zrkadlo, odrazené svetlo nasmeruje Cyrilovi do očí a bude ho volať po mene, aby šiel za ním. Povedie ho po izbe, nazad ho privedie k posteli, do ktorej si on ľahne a bude spať ďalej až do rána. Ráno nebude vedieť, že v spánku chodil po izbe. Nám to pripadalo nemožné, iba sme sa z toho smiali. Emil vybral z nočného stolíka sviečku a zrkadlo. So zapálenou sviečkou pred zrkadlom, začal spiacemu Cyrilovi svietiť do očí a tichým hlasom ho začal vyzývať „Cyril, poď! Cyril, poď!“ Stále to potichu opakoval. Zrazu nám mráz prešiel po chrbtoch, lebo Cyril sa posadil na posteli, postupne vstal a začal pomaly kráčať za cúvajúcim Emilom. Ten mu stále svetil do očí a opakoval „Cyril, poď!“ My všetci v nemom úžase sme išli húfne za nimi. Nikto z nás ani nemukol. Pripadalo nám to ako nejaká čierna mágia. Niekto rýchlo otvoril dvere do predizby. Emil cúvajúc vyvádzal Cyrila von. Priblížili sa k otvoreným dverám záchodu. V tom momente Cyril chytil milého Švedu za driek, nadvihol ho a ako vrece zemiakov ho hodil do zapachajúcej mláky v záchode. Emil padol na zadok, sviečka a zrkadlo skončilo v mláke moču. Emil nevedel rýchlo vstať, lebo ležal na chrbte, musel sa v mláke moču otočiť. My sme až po chvíli vybuchli v obrovský rehot. Ten sa ešte znásobil, keď Cyril Emilovi zakričal: „Teraz ty poď von, bez sviečky aj bez zrkadla.“ Z Emila močovka stekala. Vyšiel z WC ako vodník. Strašne zapáchal. Cyril ho nepustil takého na izbu. Nahnal ho do umyvárky, aby sa riadne umyl a prepláchol nočnú košeľu. V umyvárke tiekla iba ľadová voda, v ktorej bol nútený sa celý poumývať. Prišiel na izbu v Adamovom rúchu, zuby mu drkotali a pery mal až fialové od zimy. Poobliekal sa do teplákov a ľahol si do postele. Ešte aj odtiaľ bolo počuť drkotajúce zuby. Ráno sme vstávali so smiechom, keď sme si spomenuli na príbeh včerajšieho večera. Už sme boli ustrojení a čakali na raňajky. Cyril sa zrazu pohol a smeroval k Emilovi. Stŕpli sme, aj Emil zbledol ako stena. Pristúpil k nemu a povedal: „Konečne som ťa chytil pri čine, ty zasraný prcku.“ Emil sa začal scvrkávať a očakával, že teraz od Cyrila schytá poriadne zaucho. Cyril ho však objal okolo pliec a kamarátsky sa opýtal: „Tak čo, bude ešte poď, poď?“ Emil s úsmevom odpovedal, že už asi všetkého stačilo. Podali si ruky a ostali dobrí kamaráti. Od toho času sa v našom kolektíve, medzi príslušníkmi autoroty, počas celej našej služby nevyskytol žiadny incident. Boli sme veľmi dobrý kolektív a navzájom sme si pri výkone našej služby pomáhali.
(POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay