Ak existuje možnosť sprostredkovať žiakom nezabudnuteľný zážitok, treba ju využiť. Ak je možnosť poskytnúť žiakom školu v prírode bezplatne, treba ju využiť. Všetkým bez rozdielu. My túto možnosť využívame už tretí školský rok. Pre našich žiakov zo Základnej školy v Muránskej Dlhej Lúke to bol zážitok od prvej minúty až po poslednú. Veľa z toho, čo zažili, bolo po prvýkrát. A je úplne jedno z akých dôvodov. Niektorí mali svoje opodstatnenie v sociálnej, iné zase kultúrnej či tradičnej inakosti. Prvýkrát ubytovanie v hoteli so všetkým, čo k tomu patrí, prvýkrát vlek, jazda vlakom, kúpanie sa v prírodnej nádrži či v bazéne. Všetko bolo pre nich zážitkom. Či nezabudnuteľným, ukáže až čas.
Spoločne naformulovaný režim dňa, služby v jedálni, upratovanie si izieb, pomáhanie mladším, zodpovednosť za izbu ako jeden kolektív, pravidlá, ktoré nebolo problém dodržiavať. Trampolína, pre väčšinu z nás úplne samozrejmá, pre našich vysnívaná. Vo dvojiciach či trojiciach, tak, aby sa všetci vystriedali. Všade okolo nás boli liečivé rastliny, ktorých názov si zapamätajú nielen z vedomostných kvízov. Všetky farby lupinusov, ktoré tu rastú popri vleku. Prekrásny výhľad na Kráľovu hoľu, viadukty, prameň Hrona, meteorologická stanica na dohľad, vychádzky po večeri, ale aj veľa odvahy a prekonávanie seba samého. Lebo na všetko sa dá pripraviť, všetko si viete naplánovať, viete predvídať, ale tá inakosť je niečo, čo vás zrazí na kolená. A hoci viem, poznám a rozumiem, chce to oveľa viac otvorenej mysle. Všetky naše deti sú z osady, z viac ako skromných pomerov, z prostredia, z ktorého sa však majú šancu aj vlastnou prácou a úsilím vymaniť. To všetko majú aj vo svojich rukách. To, kde a ako momentálne žijú, nie. A ak si niekto myslí, že každý by odtiaľ najradšej zutekal, mýli sa. Pre nich je to domov. Paradoxne dieťa z najchudobnejšej rodiny plakalo od prvého dňa. Bolo mu smutno, chcelo ísť domov. Verili by ste tomu?
Za tých pár dní sa udialo niekoľko zázrakov. Chlapec, ktorý pri upratovaní hovoril niečo o „ženskej práci“, nemal problém upratať na konci týždňa aj za iných, deti z inej školy, ktoré si na začiatku týždňa zakrývali nos, keď šli okolo našich izieb, nás pozvali na spoločný mini futbalový zápas. Manželia z Košíc nám podarovali cukríky, sprievodkyňa vo vlaku porozprávala o jedinečnosti trate v Telgárte. Nikomu sme neprekážali, každý, kto nás stretol, sa mohol sám presvedčiť, že tie naše deti sú jedinečné, slušne vychované, vďačné aj spontánne.
Mám za sebou asi najťažší týždeň v mojej pedagogickej praxi. Čo sme mohli a vedeli, sme našim sprostredkovali. Najväčšou odmenou nám boli slová vďaky: „Pani učiteľka, tu je tak dobre! S vami je nám dobre!“ Čo viac si môžem želať?
Monika Podolinská